PARLAMENTNÁ MINÚTA TICHA….

Tento týždeň nastal jeden z najzvláštnejších a zároveň najsmutnejších momentov počas akejkoľvek plenárnej schôdze nášho parlamentu. Po zdrvujúcej správe o tom, že 13-ročná Nelka nakoniec žiaľ napriek úpornej snahe lekárov prehrala v Martinskej nemocnici svoj boj o život, o tom celú sálu informoval predseda parlamentu Richard Raši. Spolu s výzvou, aby prítomní poslanci a poslankyne vstali a uctili si to dievčatko minútou ticha.

Jedno trinásťročné dieťa zavraždilo v základnej škole v prestávke počas vyučovania iné trinásťročné dieťa (a jednu učiteľku)…. Také niečo sa predsa v minulosti sávalo iba v Amerike, a teraz sa to stalo aj na Slovensku, žiaľ nie prvý raz. Keďže tu na horných Kysuciach po odchode na dôchodok a presťahovaní z rodnej Bratislavy v roku 2013 žijem, dokonca v blízkosti Staškova, kde sa tá strašná tragédia odohrala, komentoval som to pred pár dňami aj ako človek, ktorý absolvoval rad besied práve so žiakmi ôsmeho a deviateho ročníka v okolitých základných školách. Spomenul som štyri obce, kde som bol na besedách so žiakmi – boli to Makov, Podvysoká, Klokočov a Olešná. Nevedel som, lebo tá informácia vtedy nebola ešte k dispozícii, že hoci Nelka navštevovala školu v Staškove, pochádza z Olešnej. Kto to tu nepozná, tak Olešná je pomerne dlhá horská dedina, tiahnúca sa krásnym hlbokým údolím pozdĺž potoka od posledných domov Klokočova, až po Staškov. V dolnej časti Olešnej je to pre tamojších ľudí oveľa bližšie k Staškou, než v hornej časti, kde ich obec susedí s Klokočovom.

Práve v Nelkinej Olešnej, v tamojšej menšej základnej škole, som mal v pondelok 20. januára 2020, tesne pred nástupom Covidu o mesiac neskôr, poslednú besedu so žiakmi ôsmej triedy – bola to živá interaktívna beseda o potrebe budovania zdravých medziľudských vzťahov na báze slušnosti, rešpektu a vzájomnej úcty príslušníkov oboch pohlaví, už od ranného detstva. Tá základná škola, situovaná v úzkej čarokrásnej dolinke, nemá, respektíve v tom čase nemala, a obávam sa, že dodnes nemá, telocvičňu. Veľa základných škôl, hlavne tých menších, nemá ani len telocvičňu. To je chyba, jedna z mnohých vážnych chýb v našej vyspelej demokratickej spoločnosti.

Keď moja beseda v Olešnej končila a ozvalo sa zvonenie, podišli deti ku mne a s širokým úsmevom sa poďakovali slovami „Ujo, to bolo fajn, príďte k nám niekedy zas“. Čo chceš počuť viac….? V ďalšej z tunajších základných škôl sa ma deti dožadovali v trochu inej súvislosti. Po náhlom úmrtí riaditeľa školského Centra voľného času tamojšej školy mi ôsmaci na záver mojej besedy povedali „Ujo, nám tu pred dvomi týždňami zomrel riaditeľ CVČ. Vy si s deťmi rozumiete, ste kamarátsky, poďte k nám robiť riaditeľa CVČ, my by sme si vás zvolili…“ Tak toto mi vháňalo slzy do očí. Nie, také čosi nie je, respektíve nebolo, možné, lebo hoci mám potrebné vysokoškolské pedagogické vzdelanie a titul PhDr, neabsolvoval som v živote požadovaných najmenej 5 rokov pedagogickej praxe ako učiteľ. Iba jeden rok počas mojej vojenskej základnej služby keď som bol triednym učiteľom prvákov a učil na Vojenskom gymnáziu SNP v Banskej Bystrici. Takže tá rigídna podmienka dĺžky pedagogickej praxe nepustí, darmo by vás samotné deti chceli. Aj to by snáď stálo za úvahu zmeniť, čo Vy na to, pán minister Drucker? O mňa už dnes samozrejme pre môj vek dávno nejde.

A čo spravíme s aktuálnym stavom našej mládeže? Neteoretizujme a nemudrujme donekonečna iba o právach detí a ich liberálnej slobode vybrať si dokonca aj pohlavie. Dosť bolo Ameriky !!! Mládeži sa treba venovať systematicky a s láskou, lebo mládež, ak sa jej úprimne venujete, to príme a ocení. Na prospech celej spoločnosti, kým nie je neskoro…Lenže je tu aj internet, sú tu sociálne siete, sú tu komerčné médiá s ich nekonečným prúdom násilia na obrazovke a s dekandenciou v každom druhom televíznom programe. Mnohí z nás dospelých, sami to otvorene priznávame, sme preto už prestali pozerať televíziu, lenže deti a mládež ju pozerajú…. A o to práve ide.

Radšej končím, aby som príliš zoširoka nemudroval. Lebo aj tak nie som už dávno za nič v tomto štáte ako nepotrebný a ekonomicky neprínosný dôchodca zodpovedný a istá osôbka ma dokonca v júni prehlásila iba za „postavičku z alternatívy.“ No čo už, len ma strčiť niekam do starobinca, že? 🙂

Michal Zoldy