MEMENTO HOLOKAUSTU STRATÍ ZMYSEL, AK NEPOCHOPÍME JEHO UNIVERZÁLNE POSOLSTVO

Pred 85 rokmi, 9. septembra 1941, vydala vláda vazalskej vojnovej Slovenskej republiky najstrašnejší rasový zákon v Európe, ktorý následne viedol k najväčšiemu zločinu v našich moderných dejinách – k násilným deportáciám a vyvražďovaniu židovského obyvateľstva zo Slovenska. Židovský kódex postavený na rasovom princípe umožňoval arizáciu židovského majetku, prepúšťanie Židov zo zamestnania a vylúčenie Židov zo všetkých verejných organizácií. Židia nesmeli vlastniť rozhlasové prijímače, športové potreby, kožušiny, šperky, ani žiadne iné cennosti. Všetky podobné predmety im boli zabavené. Nemali právo stýkať sa s tzv. árijcami, uzatvárať zmiešané manželstvá a zhromažďovať sa na verejnosti. Kódex im určoval čas, kedy smeli nakupovať, zakazoval im vstup do reštaurácií, kín či kúpalísk, ako aj účasť na športových podujatiach. Všetky osoby židovského pôvodu staršie ako šesť rokov museli nosiť viditeľné označenie – šesťcípu žltú hviezdu a následne boli rozdelení do pracovných táborov…

Je neuveriteľné, že aj po takom dlhom čase sa stále vedú špekulatívne polemiky o tom, že predstavitelia štátu, minimálne „dobrotivý“ Jozef Tiso vraj nevedeli, aký osud Židov za hranicami čaká… Odhliadnuc od toho, že šíritelia týchto báchoriek sa nám usilujú nahovoriť, že najmocnejší muž na Slovensku s právomoci totalitárneho Vodcu vraj nevedel, čo sa v jeho štáte deje, všimnite si, ako títo neoľudácki okiadzači obchádzajú realitu a snažia sa navodiť dojem, že zločinom bolo až splynovanie Židov v koncentráku, že vlastne to, že ich surovo okradli o všetok majetok, zbili a proti ich vôli ich násilím vyviezli z vlasti, zbavili občianstva a ešte za to zaplatili 500 ríšskych mariek za osobu – že to bolo vlastne v poriadku. O samotnom Jozefovi Tisovi sa navyše šíria mýty o tom, koľkých Židov zachránil a ako sa vraj snažil deportáciám zabrániť…

Tak aby bolo jasné. Prvé deportácie Židov z nášho územia sa neuskutočnili v roku 1942, ale v roku 1938! Viete, kto ich nariadil? „Z rozkazu pána ministerského predsedu sa nariaďuje najneskoršie do 11. hodiny 4. novembra 1938 všetkým okresným a četníckym staniciam, ako aj vedúcim jednotkám Hlinkových gárd južného Slovenska, aby zadržali vo svojich obvodoch sa zdržujúcich Židov, bez hmotných prostriedkov a postrkovali ich aj s ich rodinnými príslušníkmi do hromadných transportov na nákladných autách cez nové hranice“. Podpísaný: JOZEF TISO.

Tento rozkaz fakticky umožnil prvé deportácie židovského obyvateľstva na území Slovenska. O Tisovi môžeme viesť akademické diskusie o tom, že nebol taký radikálny ako Tuka a Mach, to ho však nezbavuje politickej a trestnoprávnej viny za jeho skutky. Často sa napríklad poukazuje na to, že udeľoval Židom výnimky. To je síce pravda, keďže právomoc udeľovať tieto výnimky dal prezidentovi samotný Židovský kódex, ale treba uviesť na pravú mieru dve veci. Po prvé, nie je pravdou, že Tiso zachránil 35 000 Židov. Prezident dostal vyše 20 000 žiadostí o milosť, udelil maximálne 1 000 výnimiek a drvivú väčšinu zamietol. A po druhé, je absurdné chváliť ho za to, že zachránil niekoľko stoviek Židov – pred kým vlastne? Uvedomujete si, že pred ním samým? Bol to jeho vlastný režim založený na vodcovskom princípe. On sám prijatie Židovského kódexu fanaticky obhajoval.

Napríklad v prejave vo Višňovom 22. septembra 1940 povedal: „Vyslovujú sa napríklad obavy, že to, čo sa robí so Židmi, nie je kresťanské. Ja hovorím – je to tá najkresťanskejšia vec na svete, je to celkom v poriadku. Vytýkajú ďalej, že vraj berieme Židom rádiá. No v živote sú potrebnejšie veci, ako rádiá. Berieme vraj Židom obchody. Berieme len to, čo oni nášmu ľudu brali oddávna. Alebo povie ktosi – nepustíte ich do škôl, nedávate Židom možnosť vzdelania. Ja poviem – ak chcem brániť svoj ľud, musím zabrániť, aby v budúcnosti Židia, vyzbrojení všelijakými školskými vedomosťami, mohli sa zas vrhnúť na slovenského človeka.“

Nacisti nijako nepochybovali o jeho oddanosti. Nemecký veľvyslanec v Bratislave Hans Ludin do Berlína napísal: „Nech má akékoľvek chyby, je to nepochybne najobratnejší, najmocnejší a najrozvážnejší politik na Slovensku… O jeho úprimnom obdive k Führerovi a úprimnom úmysle žiť v úzkom spojenectve s Ríšou vôbec nepochybujem.“ A skutočne, Tisove superlatívy na adresu nacistického diktátora vo verejných vystúpeniach presahovali všetky znaky politickej nadpráce. V prejave na zasadnutí Slovenského snemu 6. februára 1941 hovoril napríklad o „veľkodušnosti vodcu Adolfa Hitlera“, ktorý „vrhol svoje požehnané lúče na náš malý národ a dopomohol mu k samostatnému štátu“. Aj na inom mieste zdôrazňuje „šľachetnosť nášho ochrancu a vodcu Adolfa Hitlera“. A napokon si môžeme spomenúť aj na jeho fanatický prejav na námestí v Banskej Bystrici po vyznamenávaní nacistických zločincov potláčajúcich Povstanie, v ktorom sľuboval „vernosť po boku vodcu Veľkonemeckej ríše Adolfa Hitlera do poslednej kvapky krvi“.

Z obludnej lži, že pohlavári Slovenského štátu nevedeli o tom, aké príkoria sa dejú Židom, usvedčujú neoľudáckych propagandistov vatikánske archívy, ktorých kľúčové dokumenty z tohto obdobia boli vydané aj v slovenčine. Vatikán bol zdesený zo Židovského kódexu. Opakovane naliehal na predstaviteľov vlády i samotného prezidenta, aby urobili v tomto smere nápravu vychádzajúcu z kresťanského učenia o rovnosti ľudí. Tiso chvíľu vytváral dojem, že je naklonený zmenám a že bol nútený podvoliť sa Tukovmu krídlu. Lenže v skutočnosti nič neurobil. O pripravovaných protižidovských opatreniach sa intenzívnejšie hovorilo už od mája 1941, niektorí cirkevní hodnostári (ako napríklad nitriansky biskup Kmeťko) individuálne intervenovali u prezidenta, no Tiso neurobil vôbec nič. Vatikán nervózne naznačil, že spoločná akcia biskupov by mala väčšiu nádej na úspech a v tomto zmysle chargé d’affaires Giuseppe Burzio navštívil biskupa Kmeťka v Nitre.

Táto misia bola zrejme úspešná, lebo 7.októbra 1941 vydali slovenskí biskupi spoločné memorandum, v ktorom upozornili, že teória rasizmu je v priamom rozpore s učením katolíckej cirkvi. K tomuto často citovanému dokumemtu však treba povedať, že napriek všeobecným predstavám text nekritizoval perzekúciu Židov ako takú. Žiadal iba vyňať zo Židovského kódexu pokrstených Židov, ktorí krátko pred schválením tohto nariadenia konvertovali na katolícku vieru. Biskupi dokonca ani nespochybňovali, že Židia sú „škodcami“ či „nepriateľmi“ slovenského národa a v tomto smere preberali väčšinu ľudáckych predsudkov. Aj štátny sekretár Svätej stolice kardinál Maglione, ktorý si dal predvolať slovenského veľvyslanca vo Vatikáne Karola Sidora, síce vyjadril „hlboké znepokojenie“ nad novým rasovým zákonodarstvom na Slovensku, pri konkrétnych námietkach sa však obmedzil len na článok 9, ktorý zakazoval zmiešané manželstvá medzi židmi a katolíkmi. Maglione sa preto diplomaticky vyjadril, že „Svätá stolica dúfa, že kým slovenská vláda neodvolá alebo nezmení predmetné nariadenie, bude ho interpretovať a uplatňovať v takej miere a takým spôsobom, aby v čo najmenšej miere urážalo premisy katolíckeho svedomia“.

Vatikán však v tom čase oveľa viac rozhorčil Tisov prejav v Považskej Bystrici zo 7. septembra 1941, v ktorom tvrdil, že princípy obsiahnuté v pápežských encyklikách sa stotožňujú s princípmi národného socializmu. „Ako toto môže povedať profesor teológie?!?“ rozčuľoval sa sekretár Kongregácie pre mimoriadne cirkevné záležitosti Domenico Tardini a naznačil Maglionemu, že ak sa po prešetrení celej záležitosti Tisove slová potvrdia, pápež Pius XII. sa domnieva, že by malo byť jeho meno vyškrtnuté zo zoznamu prelátov.

Ako som už uviedol, hoci slovenskí biskupi formálne protestovali proti niektorým ustanoveniam Židovskéko kódexu, nepostavili sa jednoznačne proti nemu ako proti celku a už vôbec sa jasne nevyjadrili proti plánovaným deportáciám (to urobili až v pastierskom liste z 8. marca 1943). Minister vnútra Alexander Mach z toho mohol uzavrieť, že „cirkevným kruhom nejde o to, aby zachraňovali židov. Na včerajšom zasadnutí Štátnej rady presvedčil som sa o tom, že cirkevní činitelia sa stotožňujú s pokračovaním vlády v otázke odstraňovania židovstva zo slovenského života“ (Gardista 28. marca 1942). Podozrenie, že biskup Vojtaššák zaujal pasívny postoj, potvrdil aj chargé d’affaires Svätej stolice na Slovensku Burzio, ktorý kardinálovi Maglionemu už po spustení deportácií 31. marca 1942 napísal: „Nemôžem tvrdiť, že by bol postoj všetkých biskupov spontánny a rozhodný.“ Na to menovite spomína podpredsedu Štátnej rady biskupa Vojtaššáka, ktorý mal nielenže povesť veľkého šovinistu, nielenže sa nepostavil proti nehumánnemu plánu, ale v rozhovore s iným biskupom naznačil, že by sa cirkevná vrchnosť nemala do tejto záležitosti miešať.

Kým premiér Tuka bol arogantný a sám sa pred vatikánskym diplomatom chvastal, že celé to vymyslel on s Machom bez nemeckého nátlaku, Tiso sa buď alibisticky vykrúcal alebo sa zatajoval alebo čoraz tvrdšie varovania Vatikánu ignoroval. Po vojne však pred Národným súdom vyhlásil, že keby mal možnosť prežiť svoj život ešte raz, postupoval by rovnako. Kým Mach sa kajal, Tiso cynicky neprejavil akúkoľvek ľútosť (čo zarážalo najmä pri jeho postavení katolíckeho kňaza), nič nepriznal a arogantne odmietol aj zodpovednosť za tisícky mŕtvych. Spupnejší bol už len náčelník štábu Hlinkovej gardy Otomar Kubala, vraždiaca beštia, ktorá osobne organizovala masakrovanie židov a masové popravy a ktorá sa pred Národným súdom vysmievala sudcovi: „Načo tá komédia? Nemohli ste nás hneď, ako ste nás chytili, postrieľať niekde v priekope?“ Napokon sa svojho trestu pred popravčou čatou dočkal…

Stojac s pokorou, pietou a prosbou za odpustenie za toto najväčšie a najnezmyselnejšie vraždenie v novodobých dejinách Slovenska, nemôžem odkaz tejto katastrofy zredukovať len na gýčovité spomínanie bez kontextu. Memento holokaustu totiž nemá zmysel, ak nepochopíme, že má univerzálne posolstvo: že to, čo sa stalo Židom, sa už nesmie stať žiadnemu národu, žiadnej etnickej, náboženskej, svetonázorovej, sexuálnej či triednej skupine – nikomu na svete!

A práve preto sa nedajú nevidieť súčasné plány na nútené deportácie palestínskeho obyvateľstva za hranice ich vlasti, škandalózny zákon umožňujúci udelenie trestu smrti na základe etnickej príslušnosti, genocída, apartheid, okupácia, vysídľovacie tábory a všetky tie znaky neľudského režimu, pri ktorých sa mala prebudiť predovšetkým historická pamäť Židov. Ak sa tak nestalo, ak dnešný Izrael necíti žiadnu vinu za spôsob, ako narába s obyvateľstvom vlastného štátu, rastúca vlna nevôle medzinárodného spoločenstva nie je vedená antisemitskou nenávisťou, ale oprávneným hnevom z nespravodlivosti a krutosti izraelského režimu.

Sionisti vidia v kritike Netanjahuovej vlády „odopieranie práva na sebaurčenie“. Ale to je tragický omyl. Pri sebaurčení ide o možnosť rozhodovať o sebe samých, nie o druhých. Rovnako ako jeden človek nemôže s odvolaním sa na svoju individuálnu slobodu ovládať druhého, nemôže ani jedna skupina ľudí s odvolaním sa na svoje kolektívne právo na sebaurčenie ovládať inú skupinu ľudí. Tí, ktorí majú prospech z toho, že si môžu sami vládnuť, nemôžu na tomto práve trvať takým spôsobom, že nebudú brať do úvahy záujmy ostatných. Preto juhoafrický minister obrany P. W. Botha v roku 1977 nepresvedčil svet o opodstatnenosti apartheidu, keď vyhlásil, že iba „bráni právo na sebaurčenie bieleho národa“. V skutočnosti totiž nebránil právo ma sebaurčenie, ale etnickú nadradenosť. Neexistuje žiadne univerzálne právo na štát, v ktorom vaša etnická skupina vládne všetkým ostatným.

V roku 2018 prišli traja palestínski poslanci Knesetu s návrhom ústavného zákona, ktorý by zakotvil princíp rovnosti všetkých občanov a zakázal by diskrimináciu. Vtedajší predseda parlamentu z Netanjahuovej strany Likud nedovolil ani len otvoriť rozpravu k návrhu, lebo takýto zákon by vraj narušil „samotné základy štátu“. Je to úplne naopak. Štát, ktorý pohŕda základnými medzinárodnými normami, nemá miesto v svetovom spoločenstve.

Nie je náhoda, že práve Veľká Británia, ktorá od počiatku patrila medzi najväčších podporovateľov Izraela, dnes v spoločnom vyhlásení s Kanadou, Francúzskom, Španielskom, Portugalskom, Poľskom, Švédskom, Fínskom, Dánskom, Nórskom, Írskom a Islandom oznámila zavedenie sankcií proti židovskému štátu. Je mi ľúto len to, že k tomuto vyhláseniu sa nepripojilo Slovensko. Práve preto, že vždy som bránil a budem brániť pamiatku židovskej komunity na holokaust a na jeho neskreslenú interpretáciu, nebudem mlčať, keď Židia tak agresívne premrhali toto morálne dedičstvo na páchanie zločinov, ktorých následky môžu byť pre historickú pamäť devastačné.

Eduard Chmelár