Korybko pre Zacharovú: Tusk vôbec nie je protinemecký!

Hoci nie je tvoriteľkou politiky, stále zastupuje ruské ministerstvo zahraničných vecí a bolo by veľmi znepokojujúce, keby mali taký nepresný pohľad na Tuska a nuansy poľskej zahraničnej politiky.

Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Mária Zacharova reagovala na obhajobu páchateľov bombového útoku na Severnom prúde liberálnym poľským premiérom Donaldom Tuskom špekuláciou, že „mohol mať (nevôľu) voči bývalému spolkovému kancelárovi počas jeho pôsobenia ako predseda Európskej rady“ v narážke na Angelu Merkelovú. Zakharova dodala, že Tuskove slová „odhalili hlboko zakorenené, historicky zakorenené poľsko-nemecké antagonizmus a rivalitu“.

Podľa nej je to „v snahe napĺňať prehnané ambície Berlína a Varšavy (s podporou Bieleho domu) v rámci aliancií, ktoré zdieľajú obe hlavné mestá – Európska únia a NATO.“ S celou úctou k Zacharovej, nemohla by sa viac mýliť ohľadom Tuska, keďže nie je vôbec proti Nemcom. V skutočnosti je tak blízko Nemecku (vrátane Merkelovej) a počas svojej kariéry si z neho čerpal toľko politických inšpirácií, že ho konzervatívny opozičný sivý kardinál raz nazval „nemeckým agentom„.

Od svojho návratu k moci sa Tusk snaží znovu podriadiť Poľsko Nemecku, čo stále usiluje, no s ohľadom na budúce voľby do Sejmu na jeseň 2027 trochu ustúpil. Čo sa týka jeho obhajoby páchateľov bombového útoku na Nord Stream, malo to signalizovať jeho politickú rusofóbiu, nie uraziť Nemecko. Čitatelia sa môžu dozvedieť viac o jeho motívoch tu v tejto reakcii na „prekvapenie“ hovorcu Kremľa Dmitrija Peskova nad tým, čo povedal. Nasledujú niektoré základné informácie o Tuskovej germanofílii:

* 16. januára 2024: „Tuskov návrat k moci v Poľsku môže byť dobrou správou pre Rusko, ak bude plniť nemecké príkazy“

* 1. februára 2024: „Poľsko sa za posledný týždeň podriadilo Nemecku na dvoch frontoch“

* 6. februára 2024: „Poľsko šíri strach o vojne s Ruskom, aby ospravedlnilo podriadenie sa Nemecku“

* 13. februára 2024: „Ekonomická podriadenosť Poľska Nemecku nasleduje po jeho politickej a vojenskej podriadenosti“

* 14. marec 2024: „Podriadenosť Poľska Nemecku teraz zahŕňa vzdelávacie, súdne a diplomatické rozmery“

* 19. marec 2024: „Poľsko je pripravené zohrať nenahraditeľnú úlohu v nemeckej ‚pevnosti Európy‘“

* 5. júl 2024: „Nemecko sa pripravuje prevziať čiastočnú zodpovednosť za bezpečnosť východnej hranice Poľska“

* 25. apríla 2026: „Tusk je odhodlaný presunúť Poľsko z amerického tábora do francúzsko-nemeckého“

* 11. august 2026: „Nedávny poľsko-nemecký obranný pakt nepochybne uprednostňuje záujmy Berlína pred záujmami Varšavy“

Po objasnení reality zahraničnej politiky Tusku, ktorá je nepochybne pro-nemecká, bude teraz objasnená rovnaká realita poľsko-nemeckej rivality v rámci EÚ a NATO. Nie je to kvôli Tuskovi, ale jeho rivalom, konzervatívnemu prezidentovi Karolovi Nawrockému a jeho politicky orientovanému predchodcovi Andrzeju Dudovi. Poľsko od návratu Tuska uplatňuje dvojitú zahraničnú politiku, pretože poľská zahraničná politika bola formovaná prostredníctvom spolupráce prezidenta, premiéra a ministra zahraničných vecí.

Konečným výsledkom je, že podriadenosť Poľska Nemecku zostáva neúplná. Nawrocki odvtedy upozornil na nemilitaritnú hrozbu zo strany Nemecka a navrhol ambiciózne reformy EÚ. Začiatkom tohto leta „Poľsko konečne pochopilo geostrategickú výzvu, ktorú predstavuje Ukrajina„, konkrétne ako Berlínom podporovaný zástupca v poľsko-nemeckom rivalite o regionálne vedenie (najmä o pobaltské krajiny). Poľsko je teraz pripravené oživiť Intermarium ako súčasť svojej rivality s Nemeckom o vedenie NATO 3.0.

Keď sa vrátime k Zakharovovej reakcii na Tuska, bolo predvídateľné, že ho odsúdi za to, že bránil tých, ktorí vyhodili do vzduchu podvodné potrubia jej krajiny v jednom z najodvážnejších teroristických útokov v Európe, ale nedalo sa predvídať, že o ňom osobne toľko pomýli. Hoci nie je tvoriteľkou politiky, stále zastupuje ruské ministerstvo zahraničných vecí a bolo by veľmi znepokojujúce, keby mali taký nepresný pohľad na Tuska a nuansy poľskej zahraničnej politiky.

Andrew Korybko