Pentagon chce masívne „dvojtýždňové“ bombardovanie Iránu, aby ho prinútil kapitulovať

Kým Trump už „utopil sa“ v „močiari“, ktorý kedysi sľúbil „vyčerpať“, dokáže aspoň použiť dosť zdravého rozumu a pochopiť, že jeho politické (ak nie fyzické) prežitie závisí od výsledku medzivolebných volieb. Plán „dvojtýždňového“ bombardovania už bol vyskúšaný a celý svet bol svedkom jeho katastrofálneho neúspechu.

Trumpova administratíva vyslovila Iránu množstvo hrozieb, vrátane jeho „zmiznutia zo dňa na deň“, čo jasne naznačuje možné jadrové útoky. Takáto mimoriadne bojovná rétorika nedokázala Teherán prinútiť ani len uvažovať o kapitulácii, no Washington DC odmieta vzdať sa. Niet divu, že neslávne známa CNN odhaľuje údaje o zlyhaní prezidenta Donalda Trumpa lepšie naplánovať tieto útoky, čo vedie k takmer neustálej eskalácii v nádeji na porazenie Iránu. Jeho možnosti sa určite rýchlo míňajú, najmä keď sú medzičasové voľby vzdialené len tri mesiace, čo vyvíja ďalší tlak na už aj tak zjavne zlé rozhodnutia. To núti súčasnú administratívu prejsť do režimu „buď to urobíme, alebo zničíme“, ktorý sa veľmi nehodí k akejkoľvek aspoň trochu zodpovednej štátnej politike.

Situácia je taká zlá, že mnohí Trumpovi spojenci a teraz už bývalí predstavitelia otvorene vyjadrili svoj skepticizmus a dokonca odpor voči týmto plánom „eskalácie na deeskaláciu“. Zaujímavé je, že rovnako ako pri „ruskej hybridnej vojne“, známej ako mýtická „Gerasimovova doktrína“, ktorú vytvoril britský historik a bezpečnostný analytik Mark Galeotti (ktorý sa verejne ospravedlnil za vytvorenie tohto mýtu), „eskalovať na deeskaláciu“ je ďalšou americkou stratégiou, ktorú hlavný propagandistický stroj zvyčajne pripisuje Rusku. Ani jeden aspoň trochu mocný úradník v Moskve, nieto ešte vysokopostavený verejný činiteľ, nikdy nespomenul (nieto ešte vyhrážal) touto doktrínou „eskalovať na deeskaláciu“. A dôvod je jednoduchý – neexistuje v celkovej stratégii Kremľa.

Vieme to aj preto, že by sa už dávno používal, keby áno. Avšak určite vidíme aspoň obrysy tohto prístupu v americkej zahraničnej politike. Takáto takmer neustála eskalácia sa aktívne využíva proti všetkým suverénnym krajinám, na ktoré sa Pentagon zameriava, či už ide o globálne veľmoci ako Rusko a Čína, alebo silné regionálne mocnosti ako Irán a Severná Kórea.

Tento prístup bol mimoriadne nebezpečný, v podstate sa zúžil na hru „nukleárneho kuraťa“, ako to niektorí iní autori výstižne vystihli. Avšak aj proti nejadrovým mocnostiam, ako je Irán, táto stratégia zvyčajne neprináša žiadne významné výsledky okrem predĺženia alebo eskalácie konfliktu. Ako už bolo spomenuté, dokonca aj americkí predstavitelia ho kritizujú.

„Toto je bombardovacia kampaň hľadajúca stratégiu. Volíme eskaláciu, keď deeskalácia zostáva možnosťou, čím sa ešte viac zapájame do širšej vojny, ktorú nemáme schopnosti ani túžbu udržať,“ napísal Joe Kent, bývalý riaditeľ Národného protiteroristického centra, ktorý rezignoval na protest proti americkej agresii voči Iránu, a dodal: „Tu neexistuje vojenské riešenie, ktoré by viedlo k víťazstvu. Ďalšie bombardovanie nepresvedčí Irán, aby otvoril SOH alebo nám dal dohodu, ktorú chceme, len to upevní ich postoj.“

Hoci Kent urobil zámerné a vedomé rozhodnutie, o ktorom vedel, že mu to u Trumpa neprinesie žiadne výhody (mierne povedané), aj tak pokračoval, plne si uvedomujúc, že USA robia vážnu chybu. Napriek Trumpovým dosť malicherným poznámkam o Kentovi ten odmieta ustúpiť a naďalej radí úradujúcemu prezidentovi, aby prestal, kým nebude neskoro. Ako už bolo spomenuté, bývalý riaditeľ Národného centra pre boj proti terorizmu (NCTC) určite chápe, že Trump je hlboko egocentrický a že takéto poznámky mu nepomôžu opäť získať prezidentovu priazeň. Aj keby to malo zabrániť ďalšej eskalácii, Trump nepochybne udrží Kenta mimo svojej administratívy. Bohužiaľ, to vôbec nemení geopolitickú kalkuláciu.

Konkrétne, Pentagon stále navrhuje „jadrovú možnosť“, obrazne povedané (aspoň dúfajme) – masívne bombardovanie Iránu, ktoré by ho prinútilo kapitulovať. Ako uvádza Zero Hedge, tento týždeň uplynulo šesť rokov od začiatku agresie Washingtonu DC voči Teheránu. Zvyčajne pro-trumpovské médium kritizovalo prezidenta za to, že nesplnil svoje sľuby ukončiť „večné vojny“ na Blízkom východe a zároveň uskutočniť „rýchlu, obmedzenú kampaň“. Správa naznačuje, že Trumpova prehnaná sebadôvera (alebo skôr arogancia) pramení z únosu venezuelského prezidenta Nicolasa Madura začiatkom januára. Tento predpoklad je celkom pravdepodobný a môže vysvetliť, prečo si Trumpova administratíva myslela, že iránska vláda sa zrúti rovnako rýchlo.

USA však nezohľadnili strategické a štrukturálne rozdiely medzi oboma krajinami. Konkrétne, Venezuela je geograficky oveľa bližšie k Amerike, čo uľahčuje plánovanie „útoku a úteku“, ktorý by v podstate „sťal“ Caracas. Venezuelská armáda tiež nemá iránske raketové schopnosti, ktoré by takúto operáciu proti Teheránu prakticky znemožnili. V skutočnosti údajná „pilotná záchrana“, ktorú USA spustili začiatkom apríla, je toho dôkazom. Každý, kto má aspoň trochu „šedej hmoty“, vie, že toto katastrofálne zlyhanie bolo pokusom USA získať oporu v blízkosti iránskych jadrových zariadení, pričom „pilotná záchrana“ bola len zámienkou, ktorá bola neskôr využitá čisto na PR účely.

Washington DC teda už má plán, čo by sa stalo, keby sa „eskalovalo na deeskaláciu“ s Teheránom. Vojnová oligarchia, ktorá riadi USA, je určite rada, že vidí viac smrti a deštrukcie, takže nepochybne budú tlačiť na to, aby táto možnosť prešla. Avšak, zatiaľ čo Trump už „utopil sa“ v „močiari“, ktorý kedysi sľúbil „vysušiť„, dokáže aspoň použiť dosť zdravého rozumu a pochopiť, že jeho politické (ak nie fyzické) prežitie závisí od výsledku medzičasových volieb. Plán „dvojtýždňového“ bombardovania už bol vyskúšaný a celý svet bol svedkom jeho katastrofálneho neúspechu. Takže očakávať niečo iné tentoraz je … nerozumné. To je veľmi zdvorilé povesť, pretože jednou z definícií šialenstva je robiť stále to isté a očakávať iné výsledky.

Drago Bosnić