Osemdesiat rokov vojen Izraela

PREDSLOV: SIONIZMUS A JEHO CHÁPADLÁ

Sionisti sú najsilnejšou a najúspešnejšou nátlakovou skupinou v Spojených štátoch.

Ak by sa moc nátlakovej lobby Izraela obmedzovala len na USA, nemuseli by sme sa sionistami zaoberať.

Sionizmus a jeho agresívna lobby však ovplyvňujú globálne dianie.

Bez enormného vplyvu nátlakovej skupiny sionistov by s najväčšou pravdepodobnosťou nevypukla aktuálna vojna v Perzskom zálive.

Bez extrémneho vplyvu sionizmu by sme azda nemali ustanovenia Trestného zákona, ktoré umožňujú justičným zločincom a aktivistom v uniformách a talároch vyrábať na Slovensku aj v 21. storočí politických väzňov.

K 43. epizóde podcastu Ďateľ k veci som napísal rozsiahly bonusový článok. V texte na priloženom odkaze nájdete všetky podstatné detaily na jednom mieste.

Pamätajte, nestačí počuť, aj čítať je dôležité. Aj preto vždy pripravujem k veľkým epizódam podcastu bonusové články. Nech sa páči, prajem príjemné čítanie.

————–

Nátlakové skupiny sionizmu majú v Amerike väčšiu moc ako organizácie presadzujúce záujmy farmaceutického priemyslu alebo vojensko-priemyselného komplexu. Nikto nemá väčší vplyv na americkú politiku vo vzťahu k Strednému východu ako práve izraelská lobby vo Washingtone.

Štáty vznikajú násilím

Národy len zriedka dosiahnu štátnu samostatnosť nenásilnou cestou, ako sa to podarilo Slovenskej republike. Existuje nespočetné množstvo historických dôkazov o tom, že štáty vznikajú prevažne násilnou cestou.Zjednoteniu Nemecka v roku 1871 predchádzali tri vojny Pruska proti Dánsku, Rakúsku a Francúzsku. Na dosiahnutie zjednotenia Španielska aj Talianska bolo takisto potrebné použiť vojenskú silu. Spojené štáty americké sa zrodili v dvoch brutálnych ozbrojených konfliktoch – prvým bola vojna za nezávislosť pôvodných trinástich kolónií proti Britom, druhou bola občianska vojna severu proti juhu. Následné rozširovanie USA smerom na západ k Tichému oceánu takisto neprebehlo mierumilovne.Mnohé európske národy získali štátnu samostatnosť po prvej svetovej vojne v dôsledku rozpadu štyroch veľkých monarchií – Nemeckej ríše, Rakúsko-Uhorska, cárskeho Ruska a Osmanskej ríše. Mimochodom po skončení prvej svetovej vojny sa sovietske Rusko rodilo v kŕčoch občianskej vojny červených proti bielym a v zúrivom konflikte s Poľskom. A všetky súčasné štáty západného Balkánu sa stali samostatnými po sérii vojen sprevádzajúcich rozpad bývalej Juhoslávie.

Aj Izrael vznikol násilím

Niet preto divu, že takmer pred osemdesiatimi rokmi sa zrodil štát Izrael v kŕčoch vojny s Arabmi. Faktom je, že Izrael je vo vojenskom konflikte s Arabmi od roku 1948 až do súčasnosti. Presnejšie povedané sionisti, ktorí zakladali štát Izrael, uskutočňovali násilné aj teroristické operácie proti palestínskym Arabom či britskej mandátnej správe v Palestíne najmenej desaťročie pred tým, ako vyhlásili v máji 1948 štátnu samostatnosť. Od iránskej revolúcie v roku 1978 je Izrael nielen v konflikte s Arabmi, ale aj s Peržanmi, respektíve s aktuálnym režimom v Teheráne.Ako už bolo naznačené, Izrael zďaleka nie je jediným štátom, ktorý vznikol a udržiava sa pri živote násilím. S ohľadom na mnohé výnimočné okolnosti je však jediným štátom, ktorý požíva bezpodmienečnú a často iracionálnu podporu najsilnejšej superveľmoci Spojených štátov, čo je spojené s viacerými významnými geopolitickými dôsledkami.Vzhľadom na privilegované partnerstvo Izraela s Amerikou musíme neraz znášať dôsledky ich akcií alebo vplyvu, aj keď nie sme nijakým spôsobom zainteresovaní na ich záujmoch. Zoberme si len dve zdanlivo nesúvisiace udalosti: blokáda Hormuzskej úžiny a takmer ročné väzobné obmedzovanie osobnej slobody Dannyho Kollara. Pritiahnuté za vlasy? Nemyslím si a v nasledujúcom texte sa to pokúsim vysvetliť.Ak by neexistoval enormný vplyv Izraela a jeho lobby vo Washingtone na Spojené štáty, nedošlo by ani k aktuálnemu konfliktu v Perzskom zálive a v jeho dôsledku by sme nemali na stole ani energetickú a cenovú krízu. Ak by izraelsko-americký politický a propagandistický vplyv neformoval verejnú mienku, ba dokonca aj trestnú legislatívu Európskej únie a ich členských štátov, nemali by sme dnes na Slovensku niektorých politických väzňov, akými boli napríklad Danny Kollar alebo Marián Magát. Na objasnenie nastolených tvrdení je potrebné najprv pochopiť, aký vplyv má izraelská lobby na americkú domácu aj zahraničnú politiku a aká je skutočná povaha sionizmu, teda ideológia, tvoriaca základy štátu Izrael.

Čo je AIPAC

Pred voľbami, medzi voľbami, počas volieb – teda permanentne ovplyvňujú volených politikov v Amerike, ale aj médiá všetkého druhu rôzne záujmové združenia. Môžeme ich nazývať lobistami, ale aj nátlakovými skupinami. Niet pochyb o tom, že medzi vplyvné nátlakové skupiny patria farmaceutický priemysel, výrobcovia strelných zbraní, vojensko-priemyselný komplex, rôzne sociálne združenia, zamerané na udržanie legislatívy o sociálnom a zdravotnom zabezpečení a podobne.Nech sa však opýtate kohokoľvek, kto niečo znamená v oboch komorách amerického Kongresu, ale aj v Bielom dome, na štátnom departemente alebo v Pentagone, aká nátlaková skupina je z hľadiska presadzovania svojich záujmov najviac úspešná, efektívna a agresívna, dostanete jednu rovnakú: AIPAC.Čo je AIPAC? Názov organizácie v angličtine znie American Israel Public Affairs Committee, čo sa zvykne do slovenčiny prekladať ako Americko-izraelský výbor pre verejné záležitosti, avšak s ohľadom na povahu jej činnosti považujem za presnejšie používať preklad Americký výbor Izraela pre verejné záležitosti. Na základe tohto upresnenia si môžete položiť otázku, či členovia AIPAC sú Izraelčania. Odpoveď znie nie, avšak má to podstatný háčik. Predstaviteľmi AIPAC sú sionisti a zároveň občania Spojených štátov amerických a ich prvoradým cieľom je presadzovať, podporovať a obhajovať záujmy Izraela v celej sfére amerického verejného života – od Bieleho domu a administratívy, cez Kongres až po médiá.AIPAC nie je jedinou sionistickou organizáciou v USA. Sú ich desiatky, ak nie stovky. Nemá však zmysel zaoberať sa všetkými. Už len preto nie, lebo väčšina z nich navzájom intenzívne spolupracuje a žiadna nie je taká významná, ako je práve AIPAC.Ak je potrebné prostredníctvom príslušných poradcov ovplyvniť rozhodnutie prezidenta Spojených štátov v prospech Izraela, robí to AIPAC.Ak je potrebné ovplyvniť členov Národnej bezpečnostnej rady USA, robí to AIPAC.Ak je potrebné zvrátiť rozhodnutie administratívy, negatívne ovplyvňujúce záujmy Izraela, rozbehnú sa za senátormi a poslancami Kongresu zástupcovia AIPAC.Ak je potrebné organizovať rozsiahle mediálne kampane, AIPAC v spolupráci s ďalšími sionistickými organizáciami zasypávajú administratívu, Kongres a médiá tonami otvorených listov, výzvami, rezolúciami, petíciami a podobne. AIPAC s mnohomiliónovým rozpočtom si môže v záujme ovplyvňovania verejnej mienky dovoliť platiť inzerciu v najväčších amerických médiách.A ak je potrebné zorganizovať očierňujúcu kampaň proti politikovi, novinárovi, aktivistovi alebo inej verejne činnej osobe, ktorá nejde poruke záujmom Izraela, opäť sa aktivizuje AIPAC a jeho rozsiahla sieť spolupracovníkov.Z hľadiska motivácie činnosti amerických sionistov je potrebné pochopiť ešte jednu veľmi podstatnú skutočnosť. Už som naznačil, že ide o občanov Spojených štátov, avšak ich lojalita je prinajmenšom rozdvojená alebo duálna. To znamená, že okrem lojality k USA pociťujú a každodenne dokazujú lojalitu aj k štátu Izrael. Ba dokonca je možné povedať, že záujmy Izraela spravidla uprednostňujú pred záujmami Spojených štátov.Ako je dobre známe, v Amerike platí pre lobistov zákon o zahraničných agentoch. Hovorí, že každý, kto vykonáva na území USA činnosť v prospech cudzej vlády, je povinný zaregistrovať sa ako zahraničný agent. Spojené arabské emiráty, Saudská Arábia, Katar alebo Kuvajt sú blízkovýchodnými spojencami Američanov. Napriek tomu, každý, kto – dajme tomu – v Kongrese lobuje za ich záujmy, musí byť oficiálne registrovaný ako zahraničný agent. Pravidlá o lobistoch sa teoreticky dotýkajú aj amerických sionistov, avšak v praxi ich nikto neuplatňuje. AIPAC alebo žiadna iná sionistická nátlaková skupina nie je registrovaná ako zahraničný agent.Toľko k základným kontúram činnosti AIPAC a mnohých ďalších nátlakových sionistických organizácií či skupín v Spojených štátoch. Teraz sa pozrime aspoň v rýchlosti na výsledky úsilia lobby Izraela vo Washingtone.

Veľký mecenáš

Americkí profesori John Mearsheimer a Stephen Walt vydali pred takmer dvadsiatimi rokmi knihu s názvom Lobby Izraela a zahraničná politika Spojených štátov. Má dlhý, ale veľavravný podtitul: Ako mocná americká záujmová skupina vytvorila zmätok na Strednom východe, poškodila samotný Izrael a teraz aj hrozí ešte nebezpečnejšou budúcnosťou.Kniha bola vydaná v roku 2007. Odvtedy sa vplyv lobby Izraela v USA nezmenšil. Naopak, v dôsledku druhého zvolenia Donalda Trumpa za prezidenta sa ešte zvýšil a aktuálne prebiehajúca vojna proti Iránu je dôkazom toho, že citovaný podtitul spomínaného zväzku bol prorocký: lobby Izraela pomohla vtiahnuť USA do vojny v Perzskom zálive, čím sa stal región Stredného východu ešte nebezpečnejším miestom, akým už aj tak bol.Profesori Mearsheimer a Walt nazvali prvú kapitolu knihy „Veľký mecenáš“. Detailne v nej dokumentujú, rozsiahlu a desaťročia trvajúcu ekonomickú, vojenskú a diplomaticko-politickú podporu, poskytovanú Spojenými štátmi Izraelu. K roku 2005 odhadli, že celková americká ekonomická a vojenská pomoc očistená o infláciu dosiahla okolo 154 miliárd dolárov. Zväčša išla skôr o granty, nie o pôžičky. Podľa dostupných údajov od vzniku Izraela po súčasnosť poskytli USA tomuto štátu pomoc v hodnote 300 miliárd dolárov, z čoho vyplýva, že za ostatných 21 rokov vzrástla o takmer sto percent.Okrem priamej finančnej podpory – či už vo forme grantov alebo pôžičiek – Spojené štáty preberajú garancie za úvery poskytované Izraelu na nákup zbraní a vojenských zariadení. Vláda USA takisto poskytuje garancie za izraelské pôžičky v amerických komerčných bankách. Izrael je jediným štátom prijímajúcich ekonomickú pomoc USA, ktorý nemusí Washingtonu dokladovať, ako použil peniaze amerických daňových poplatníkov. Inou zaujímavosťou je okolnosť, že ak Izrael v danom roku nepoužije všetky peniaze poskytnuté Spojenými štátmi, za ušetrené prostriedky izraelská vláda nakúpi americké štátne obligácie a za to, samozrejme, USA platia Tel Avivu úroky. Štedrá ekonomická pomoc pokračuje aj napriek tomu, že Izrael už má dávno mimoriadne rozvinutú ekonomiku a nie je na rôzne formy dotácií odkázaný.Veľká časť finančnej podpory je smerovaná do nákupu vojenskej techniky a najmodernejších zbraní. Izrael má prakticky neobmedzený prístup k najsofistikovanejším americkým vojenským, spravodajským a bezpečnostným technológiám. Účelom tejto formy podpory je nastoliť a udržať vojenskú prevahu Izraela na Strednom východe.Politika vlády Spojených štátov v oblasti predaja zbraní do zahraničia je striktná. Teda iba do chvíle, kým sa nedotýka Izraela. Kým každý iný štát musí rokovať o predaji akejkoľvek vojenskej techniky s Washingtonom, Izrael môže nakupovať zbrane v USA priamo od výrobcov. Napríklad Slovensko nekupuje stíhačky F-16 od koncernu Lockheed Martin, ale prostredníctvom americkej Agentúry pre spoluprácu v oblasti obrannej bezpečnosti, avšak Izrael odoberá svoje F-35 priamo od výrobcu. K tomu na vrch dodajme, že predaje vojenskej techniky, materiálu a zbraní do 500 000 dolárov Izraelu neprechádzajú žiadnym povoľovacím konaním. Podobné výhody nemá nijaký iný štát, teda ani členovia NATO.Azda nie je potrebné zoširoka popisovať masívnu diplomatickú podporu USA poskytovanú Izraelu. Sú toho plné noviny prakticky každý deň. Za desiatky mnohých spomeňme len dva zaujímavé fakty. Prvý fakt je trochu viac všeobecný, ale obzvlášť veľavravný: Spojené štáty na pôde Bezpečnostnej rady OSN dodnes vetoval 51 návrhov rezolúcií kritizujúcich Izrael, a to aj vtedy, keď sa sionistický režim dopúšťal zjavných zločinov proti ľudskosti a flagrantného porušovania medzinárodného práva.Druhý veľmi konkrétny fakt: V roku 1982 vstúpil Izrael do občianskej vojny v Libanone, pretože sa usiloval dosadiť v Bejrúte sebe naklonenú vládu. Už samotný fakt, že Izrael uskutočnil inváziu do susedného štátu bolo porušením všetkých predstaviteľných pravidiel. Na vrch toho však izraelské ozbrojené sily svojou nečinnosťou umožnili libanonským kresťanským falangistom, aby vyvraždili v utečeneckých táboroch bezmocných libanonských moslimských šiitov a Palestínčanov, samozrejme, vrátane žien, detí a starcov. Napriek obrovskému svetovému pobúreniu, ku ktorému sa pridali aj vtedajší americký prezident Ronald Reagan a jeho minister zahraničných vecí George Schultz, americký Kongres namiesto uvalenia sankcií schválil ďalšiu vojenskú pomoc Izraelu vo výške 250 miliónov dolárov.Ak sa pýtate, ako je to možné, odpoveď znie veľmi jednoducho: Je to možné vďaka extrémne veľkému vplyvu AIPAC a ďalších sionistických organizácií na všetky úrovne vlády USA. A preto si musíme položiť ďalšiu otázku: Z čoho pramení sila vplyvu sionistov na politiku Washingtonu?

Citové vydieranie „strategickým“ spojencom

Bez obalu je možné povedať, že rozsah a miera vplyvu AIPAC a ďalších sionistov na domácu aj zahraničnú politiku USA sa opiera o (i) citové vydieranie; (ii) sedem a pol milióna voličov; (iii) rozsiahle súkromné finančné zdroje; (iv) kontrolu médií; (v) tvrdenie, že Izrael je strategickým spojencom USA. Rozoberme si jednotlivé body aspoň v nevyhnutnej skratke:Citové vydieranie je založené na tvrdení, že Izrael vznikol preto, aby sa už nikdy neopakoval holokaust ani prenasledovanie stredoveku. Súčasťou argumentačnej línie je aj ďalšia citovo podfarbená myšlienka, že bez všestrannej a masívnej americkej podpory je drobučký Izrael neschopný brániť sa obrovskej presile. Z uvedených dôvodov má Amerika podľa sionistov morálnu povinnosť bezpodmienečne podporovať a chrániť Izrael. Každé spochybňovanie bezvýhradnej podpory Izraela je zároveň označované za prejav antisemitizmu, čo je síce veľmi primitívny, ale (nielen) v USA stále široko akceptovaný argument.Sedem a pol milióna voličov je argument založený na demografickom fakte. V USA žije naozaj okolo 7,5 milióna Židov. Sionistické organizácie AIPAC a ďalšie vydierajú kandidátov na rôzne funkcie tým, že ak nebudú podporovať politiky prospešné pre Izrael, nedostanú hlasy uvedenej skupiny občanov. Inou formou nátlaku ju upozornenie, že ak politik alebo novinár či publicista bude pokračovať v kritike Izraela, AIPAC sa postará o rozšírenie očierňujúcej kampane medzi spomínanými miliónmi voličov.Rozsiahle súkromné finančné zdroje pochádzajú z donácií bohatých sionistov. Financujú nielen organizácie ako AIPAC, ale aj rôzne kampane. Môžu byť podporné, ale aj očierňujúce. A, samozrejme, AIPAC a iné sionistické organizácie rozhodujú aj o tom, akým kandidátom poskytnú alebo neposkytnú finančný príspevok na volebnú kampaň.Kontrola médií – priama alebo nepriama – americkými sionistami je proste holým faktom, ktorý ani nie je potrebné zoširoka dokazovať. Pochopiteľne, reč je o médiách hlavného prúdu. Spôsob, akým informujú o Izraeli, izraelsko-palestínskom konflikte alebo o politike USA na Strednom východe, sa takmer do bodky zhoduje s propagandou AIPAC a iných sionistických nátlakových skupín. Ak sa niektoré médium alebo individuálny novinár odchýli od tejto línie, dostane rovnaké napomenutie ako politici, prípadne je vyhodený z práce či dostane zákaz publikovať o Izraeli a Strednom východe.Izrael je strategickým spojencom USA, tvrdia americkí sionisti, aj keď to nie sú schopní podporiť jediným vecným argumentom okrem klišé, že tento štát je údajne jedinou demokraciou v oblasti Stredného východu. Nepochybne platí opak. USA sú strategickým spojencom Izraela, avšak obrátené tvrdenie rozhodne neplatí. Naopak, Izrael je skôr strategickou záťažou Spojených štátov, pretože nekritickou a bezvýhradnou podporou sionistického štátu Washington stráca kredit v arabskom a moslimskom svete, vyvoláva nálady namierené proti Američanom, komplikuje si vzťahy so štátmi Stredného východu, ktoré majú s ohľadom na zásoby ropy a prístup k dôležitým námorným cestám neporovnateľne väčší strategický význam, ako Izrael na východe Stredozemného mora.

Od Herzla po Netanjahua

Vráťme sa k úvodnej myšlienke. Žiaľ, štáty zväčša vznikajú násilím a Izrael nie je výnimkou. Problém sionistické štátu však spočíva v tom, že vznikol takmer pred osemdesiatimi rokmi a celý ten čas je v permanentnej vojne a v absolútnej väčšine prípadov bol toho sám príčinou.Je možné pochopiť, že po útrapách európskych Židov v stredoveku a ich neuspokojivej situácii v moderných národných štátoch sa na prelome 19. a 20. storočia zrodil sen sionistov o vlastnom štáte. Úsilie mať vlastný štát je ešte viac pochopiteľné vo svetle nacistických zverstiev spáchaných počas druhej svetovej vojny. Lenže vytvoriť štát bez vlastníctva pôjdy, teda územia, nie je vôbec jednoduché.Pôvodné sionistické hnutie založené Theodorom Herzlom sa neskôr, najmä v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia, vyvinulo do premysleného a systematického osídľovania Palestíny, organizovaného ľuďmi ako Chaim Weizmann, David Ben-Gurion alebo Moše Dajan. Palestína bola v tom čase britským mandátnym územím. Migrácia európskych Židov do tejto časti sveta bola organizačne, politicky, právne aj materiálne mimoriadne komplikovaná. Sionisti sa pri obsadzovaní Palestíny dopúšťali mnohých aktov násilia a neľudského zaobchádzania s miestnymi Arabmi. Vyháňanie z dedín, zaberanie pôdy, ale aj vraždenie či teroristické útoky proti orgánom britskej mandátnej správy boli súčasťou arzenálu otcov zakladateľov sionistického štátu.Ťažko sa to hovorí a na poniektorých miestach ešte ťažšie počúva, ale v tridsiatych rokoch minulého storočia sa správali sionisti k palestínskym Arabom porovnateľne kruto, ako neľudsky zaobchádzali nacisti so Židmi v období pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Pionieri sionizmu sa usilovali v Palestíne, respektíve v jej nezanedbateľnej časti vytvoriť etnicky čisté územie. Paradoxne v tomto projekte pokračovali nielen v časoch, keď Nemci vraždili ich pokrvných bratov v plynových komorách, ale aj dávno po tom, čo padol Berlín.Hneď po vyhlásení štátu Izrael v roku 1948 sa dostali sionisti do prvej vojny s Arabmi. Ďalšie nasledovali v rokoch 1956, 1967, 1973 a pokračujú dodnes. Izrael opakovane okupoval egyptské územie na Sinaji. Viackrát okupoval južný Libanon a dodnes drží sýrske Golanské výšiny. Dokonca po páde prezidenta Bašíra Asada sa zmocnil na území Sýrie aj hory Hermon. Avšak najväčším problémom je fakt, že Izrael nielen naďalej ilegálne okupuje územia palestínskych Arabov, ale aj takmer neobmedzene zaberá nové časti západného brehu Jordánu. Inými slovami vyháňanie palestínskych Arabov z ich pôdy pokračuje do dnešných dní.Prvotné násilie spojené so vznikom Izraela teda nebolo iba pôrodnými bolesťami sprevádzajúcimi vznik takmer každého nového štátu. Násilie a vytváranie čoraz širšieho etnicky čistého územia pokračuje aj v súčasnosti. Aj preto sú málo presvedčivé argumenty sionistických vládcov Izraela, ktorí tvrdia, že mier v Palestíne nie je možný preto, lebo Arabi neustále podnikajú proti Izraelčanom teroristické útoky. Lenže to, čo vidia Izraelčania ako teroristické útoky, považujú mnohí palestínski Arabi za národnooslobodzovací boj Hamasu a Islamského džihádu proti sionizmu. Ani sionisti nepovažujú za terorizmus skutky ilegálnej polovojenskej Hagany v Palestíne pred založením štátu Izrael.Existencia izraelského štátu je geopolitický fakt. Rovnako je však fakt, že sionistický režim nebol osemdesiat rokov schopný ani ochotný nájsť riešenie, ktoré by vrátilo Palestíne mier. Úprimne povedané, Izrael sa ani veľmi nemusel usilovať, pretože vďaka sionistickej lobby vo Washingtone mu Spojené štáty vždy poskytli politické krytie, diplomatickú ochranu a ekonomickú a vojenskú podporu. Izrael aj preto môže naďalej ilegálne zaberať nové a nové časti palestínskeho územia a každú kritiku odbiť poukázaním na arabský terorizmus. Vďaka nekritickej a bezpodmienečnej americkej podpore Izraela mohol zmutovať sionizmus do dnešnej podoby, reprezentovanej šialencami, ako sú Benjamin Netanjahu, Bezalel Smotrič a Itamar Ben-Gvir.

USA v Iráne v službách Izraela

Ak sa pozrieme na Stredný východ chladnými očami geopolitiky, je potrebné uznať, že v priebehu studenej vojny a vyostreného veľmocenského súperenia medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom dávala americká podpora Izraela aký-taký zmysel. Vyzbrojený, ekonomicky stabilný Izrael bol zárukou toho, že žiaden zo sovietskych arabských klientov nebude dominovať Strednému východu, severovýchodnej Afrike alebo špecifickej oblasti Perzského zálivu. Táto logika však stratila akúkoľvek racionálnu podstatu po rozpade Sovietskeho zväzu.Naopak, Izrael sa stal pre USA strategickou záťažou a bol a dodnes je aj príčinou rozšíreného antiamerikanizmu prakticky v celom moslimskom svete. Pretrvávanie popisovaného stavu je možné predovšetkým vďaka silnej lobby Izraela v USA. Silné sionistické nátlakové skupiny ako AIPAC jednoducho nedovolia, aby Amerika opustila kurz bezpodmienečnej podpory Izraela. Dnes to platí o to viac, keď na administratívu Donalda Trumpa majú extrémny vplyv aj kresťanskí sionisti, konajúci v absolútnej zhode s nátlakovými skupinami ako AIPAC a spol.Už som to viackrát tvrdil a zopakujem to znova. Izrael zatiahol Američanov do súčasnej vojny s Iránom a to dokonca proti vôli Washingtonu. Dokazuje to vyjadrenie ministra zahraničných vecí Marca Rubia, ktorý povedal, že USA udreli proti Iránu preto, lebo vedeli, že Izrael by začal s náletmi aj bez americkej účasti, čo by malo za dôsledok odvetné útoky Teheránu proti nedostatočne chráneným vojenským základniam Spojených štátov v oblasti Perzského zálivu. Keby nebola americká zahraničná politika v závese sionistickej lobby, USA by Izraelu vysvetlili, že ak jednostranne zaútočí proti Iránu, Washington s okamžitou platnosťou preruší ekonomickú, vojenskú aj diplomatickú podporu.Namiesto toho Trump a jeho partia zrazili podpätky a išli do vojny, aj keď Irán priamo ani nepriamo neohrozoval USA. Žiadna zo spravodajských agentúr Spojených štátov neindikovala, že by mal Irán jadrovú zbraň alebo že by sa o jej získanie vôbec usiloval. Ak by aj teoreticky bombu mal, Teherán by nebol schopný zasiahnuť územie spojených štátov amerických, pretože na to nemá dostatočne výkonné balistické rakety. Niektoré testy ukázali, že Irán by bol schopný vystreliť balistickú raketu až do západnej Európy, ale iba v prípade, ak by neniesla žiadnu hlavicu.Z toho jasne vyplýva, že iránsky balistický program môže byť teoretickou hrozbou pre Izrael. Avšak Irán s ohľadom na množstvo dôkazov môže veľmi presvedčivo argumentovať, že Izrael je hrozbou pre Irán. Nie je vôbec zrejmé, prečo by mali izraelské problémy s Iránom riešiť USA formou brutálnej vojenskej kampane. Nemá to žiadnu strategickú ani morálnu logiku. Naopak, v záujme USA je po 48 rokoch konečne nájsť rozumnú reč s Iránom a v spolupráci s arabskými spojencami z Perzského zálivu nájsť novú rovnováhu v záujme nerušeného obchodu s ropou, zemným plynom, umelými hnojivami a ďalšími komoditami.

Rozumná debata?

Ak ide o Izrael, Spojené štáty si vždy vyberú najhoršiu možnosť. Aj preto dnes čelíme v dôsledku vojny energetickej kríze a vysokým cenám. Dopláca na to prakticky celá planéta. Kvôli privilegovanému vzťahu 335-miliónového štátu s ani nie desaťmiliónovým trpaslíkom sa otriasa celý medzinárodný systém v základoch. To je proste neudržateľné šialenstvo.Sionistická lobby však má extrémne silný vplyv nielen v USA, ale aj v EÚ a jej jednotlivých členských štátoch. Jedným z dôsledkov tohto stavu je aj okolnosť, že nemôžeme mať žiadnu rozumnú diskusiu o sionizme, Izraeli a jeho súčasnej politike bez rizika nehanebného obvinenia z antisemitizmu. A nielen to. Tvrdím, že v dôsledku nenáležite silného vplyvu sionistickej lobby sú na Slovensku a prakticky všade v Európe platné krajne obmedzujúce legislatívne ustanovenia postihujúce takzvaný extrémizmus. Za popísaných okolností je slobodná, rozumná a pravdivá diskusia prakticky vylúčená a dôsledkom toho je aj pribúdajúci počet politických väzňov.

Peter Tóth