NEZAVZDUŠŇUJEM SA NAD TÝM. BOLO TO PRED 30 ROKMI AJ TU

Väčšina objektívnych politických komentárov pred blížiacimi sa maďarskými voľbami a po nich spomína ako jeden z dôležitých faktorov aktívnu účasť zahraničných tajných služieb počas predvolebného obdobia u našich južných susedov. Dokonca sa konštatovalo a dodnes konštatuje, že účasť špeciálnych služieb cudzích štátov tam bola mimoriadne masívna.

Ako inak? Samozrejme, že bola, a ja sa tomu vôbec nečudujem. Nezavzdušňujem sa nad tým, bolo by naopak veľkým prekvapením, ak by sa také niečo nedialo. Nože si spomeňme, veď nemáme ešte takú sklerózu, my sme to tu predsa v plnej sile pocítili na našej vlastnej koži aj sami už v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, takže nič nové pod stredoeurópskym slnkom. Že sa po štvrťstoročí dozvedáme ako vedľajší fakt aj informáciu, že sem George Soroš navalil na boj proti Mečiarovi a HZDS dvadsaťšesť miliónov dolárov, to bola podľa mňa iba špička ľadovca. Mimochodom, v cenových reláciách deväťdesiatych rokov minulého storočia predstavovalo tých 26 miliónov amerických dolárov na studenú občianku vojnu proti vtedajšej slovenskej vláde obrovské peniaze, doslova astronomickú sumu. Trúfam si povedať, že bola ekvivalentom dnešných 100 miliónov dolárov. Ak si niekto myslí, že takú štedrú „výpomoc“ cudziemu štátu pred voľbami nikto neriadi a nekoordinuje z prítmia tajných služieb, fatálne sa mýli.

Spomeňme si aj na to, aké všelijaké politické mimovládky v tom období u nás zrazu povznikali ako huby po daždi na ovplyvňovanie najmä ľahko manipulovateľných mladých voličov. Robí sa to totiž cez nich a prostredníctvom vplyvu na mladých ľudí a ľudí v strednom veku. Že sa tu aj vtedy veselo odpočúvalo, aj to vieme tiež. Lebo takto sa to robí, taký je ten takzvaný blueprint a know-how cieleného zasahovania do vnútorných vecí cudzích štátov.

Všade, vrátane Slovenska, sa nájdu podkupní ľudia, ktorí sú za cudzie peniaze ochotní robiť čokoľvek a dokonca si na tom základe postaviť aj osobnú kariéru. S tým sa samozrejme nielen počíta, na tom je to celé založené. Spomeňme si aký šok, hystériu a doslova živočíšnu zlosť tu v roku 1998 vyvolala návšteva objektívnych špičkových intelektuálov Britskej helsinskej skupiny pre ľudské práva (BHHRG) Kristíny Stoneovej, Marka Almonda, Johna Laughlanda a Daniela McAdamsa, ktorí všetko to svinstvo osobne videli, pozorne sledovali a kriticky na to verejne upozorňovali vo viacerých štátoch strednej a východnej Európy pred voľbami a po nich. To nebola tá neslávne známa Medzinárodná Helsinská federácia. Boli to špičkoví oxfordskí konzervatívni intelektuáli, ktorí nastavovali Západu mimoriadne nepríjemné zrkadlo kvôli aktívnemu ovplyvňovaniu voličských nálad v štátoch bývalého východného bloku všetkými prostriedkami, vrátane koordinovanej propagandy, a dokonca aj kvôli zahraničnému spochybňovaniu výsledkov legitímnych demokratických volieb, ak tie voľby nedopadli podľa gusta Západu.

Chudáci Slováci…. mysleli sme si tu mnohí po roku 1989 veľmi naivne, že zrazu nastala kási ozajstná západná sloboda a nikto nám do nášho života, našich vnútorných veci a politiky zasahovať nebude. Veľký omyl! Keďže som tých členov BHHRG osobne poznal a dokonca som z môjho podnetu v spolupráci s vtedajším vedením redakcie publicistiky STV pomohol pripraviť s nimi v roku 1998 pre televízne noviny exkluzívne rozhovory o ich pozorovateľských skúsenostiach s tým, ako Západ zasahuje do diania a predvolebnej situácie v cudzine, spustila sa nielen na členov BHHRG ale aj na mňa búrka nenávistných komentárov a tvrdých osobných útokov zo strany TV Markíza, denníka Sme, Rádia Twist a v tom čase aj denníka Práca. Dodnes si na to spomínam, že som mal možnosť podieľať sa na tom, aké svinstvá sa nám v televízii podarilo vyniesť na svetlo sveta nielen doma, ale aj v iných, takzvaných postkomunistických, krajinách.

Takže pokiaľ ide o dnešné Maďarsko a Viktora Orbána, nič prekvapivé – pre mňa určite nie. Viacerí sme pred vyše tridsiatimi rokmi veľmi dobre vedeli, že ak by bol Mečiar ako premiér Slovenskej republiky zobal Západu a najmä Madeleine Albrightovej Amerike z ruky, bol by si mohol robiť čo by len chcel. Dokonca aj Eduard Chmelár, ktorý určite nikdy nebol a nie je nejakým Mečiarovým apologétom, nedávno skonštatoval, že ak by Mečiar dal Amerike Košické železiarne, a ja dodávam, že ešte k tomu prihodil aj všeličo iné, bol by býval vo Washingtone varený pečený. Nestalo sa, a tak prvý po kom išli, aby ho mali na svojej strane a dostali Mečiara od moci, bol prezident Kováč. Okamžite, len pár hodín alebo dní po prezidentských voľbách, na ňom začali pracovať za pomoci dobre známych tunajších aktivistov, ktorí sú na svoje počínanie a „domácu úlohu“ v tom období hrdí. Všeličo už dnes vieme, čo sme síce správne tušili aj vtedy, ale teraz to celé dáva aj širšiu geopolitickú logiku.

Pozrite sa, čo sa deje na Slovensku už teraz…. a to tu do volieb zostáva ešte jeden a pol roka. Máme sa na čo tešiť, samozrejme v úvodzovkách.

Michal Zoldy