EURÓPSKA ÚNIA SA JEDNODUCHO PREŽILA

Pomaly ale iste sa aj tí najväčší nadšenci a apologéti EÚ začínajú predsa len prebúdzať a chápať, že tu niečo nie je v poriadku. Tým niečím nie je nič iné, ako samotná Únia.

Pôvodne vcelku dobrý mierový nápad, keď sa krátko po druhej svetovej vojne tí najväčší a najvýbojnejší európski prevíti, ktorí proti sebe viedli zničujúce mocenské a veľmocenské ťaženia a vojny, rozhodli, že namiesto ustavičného „válčenia“ budú medzi sebou hospodársky spolupracovať, mal radšej zostať tým, čím na začiatku bol. Bezhlavé rozširovanie a obludná ideologizácia a byrokratizácia celého toho Bruselom riadeného spolku po rozpade takzvaného východného bloku, až do dnešných neúnosných centralizovaných rozmerov, spolu s faktom, že práve tie veľké štáty pôvodnej EÚ, zaťažené zlým svedomím, sú zásluhou vlastnej hlúpej imigračnej politiky doslova vybývané ekonomickými utečencami do takej miery, že nenávratne stratili svoj pôvodný historický, kultúrny a spoločenský étos, je hrozivým mementom dneška.

Súčasná Európske únia je bohužiaľ skvelým príkladom toho, ako sa dá aj vcelku dobrý projekt s určitými prednosťami pokaziť, ak sa to preženie do extrému tak, že sa výsledok blíži do fázy, kedy sa stáva neopraviteľným. Ak sme sa dostali až do bodu, že sa v podstate úplne nezakryte vedú mohutné mediálne kampane a vyvíjajú sústredené politické a finančné tlaky na to, koho si v tej-ktorej členskej krajine majú ľudia zvoliť do čela štátu a vlády, potom stráca aj samotná nosná idea existencie demokratickej Únie zmysel.

Žiadna tragédia, aj keď sa viacerí pri predstave rozpadu EÚ trasú od panického strachu o osud kontinentu. Prekonať sa dá všetko, ako sme za tie dve tisícročia v Európe videli. Prekonať a zvládnuť pád jednej prežitej, megalomanskej a centralistickej byrokracie nemôže byť pre vyspelý, kultúrny a pracovitý národ problém. Ide len o to, aby na troskách, ktoré po implózii celého toho kolosu zostanú, mohlo vzniknúť niečo zmysluplnejšie, spravodlivejšie, životaschopnejšie a užitočnejšie, čo nebude nikomu zväzovať ruky a nebude národy nútiť žiť podľa cudzích predstáv, ktoré sa priečia ich vlastnej kultúre, tradíciám a životným záujmom.

A tie takzvané toľko ospevované spoločné Európske hodnoty…? Prosím vás, po doterajších skúsenostiach s členstvom v EÚ, a za postupnej degradácii mnohých násilne presadzovaných nepôvodných „hodnôt“, sa treba vrátiť k osvedčeným, spravodlivým a prirodzeným mravným, kultúrnym a spoločenským hodnotám národa, ktoré boli u nás bežné. Hlavne pozor na rôzne „mesiášske“ politické ideológie cudzích proveniencií, lebo s tými tu máme svoje neblahé skúsenosti.

Michal Zoldy