POLITIZÁCIU ŠKOLSTVA TREBA ZASTAVIŤ, VYZÝVAM MINISTRA, ABY KONAL

Práve na Zelený štvrtok rektorka Vysokej školy výtvarných umení Bohunka Koklesová odmietla diskusiu generálnej riaditeľky STVR Martiny Flašíkovej so študentmi o poslaní médií verejnej služby a vo svojom oficiálnom stanovisku uviedla, že tento priestor jej neposkytne. Ako dôvod uviedla údajné „cenzúrne zásahy do vysielania, prepúšťanie pre spoločnosť dôležitých novinárov“, pričom kroky vedenia STVR prirovnala k „fungovaniu totalitných režimov“. „Ak niekto likviduje svojich oponentov a zavádza v inštitúcii strach a teror, nie je hodný vystúpenia na akademickej pôde,“ uzavrela rektorka svoje vyhlásenie.

A ja musím zasa povedať, že som šokovaný dlhodobou politizáciou školstva zo strany súčasnej rektorky VŠVU, považujem to z jej strany za nehoráznu aroganciu a neprípustnú svojvôľu, ktorá je v rozpore ak nie s literou, tak určite s duchom zákona o vysokých školách. Týmto vyzývam ministra školstva Tomáša Druckera, aby konečne konal a podnikol všetky nevyhnutné kroky na ochranu neutrality akademickej pôdy.

Hneď na úvod musím povedať, že to nie je prvý hrubý prešľap a zásah do akademických slobôd zo strany rektorky Koklesovej. Už pred tromi rokmi, 23. októbra 2023, predniesla pred študentmi pri príležitosti imatrikulácie prejav, ktorý vyvolal pobúrenie medzi mnohými akademickými pracovníkmi. Uviedla v ňom, že hoci sa o vysokých školách hovorí, že majú byť apolitické, ona si to nemyslí, pretože univerzita vraj má formovať názory. Zároveň bez akýchkoľvek objektívnych dôvodov zaútočila na formujúcu sa vládnu koalíciu, že vraj určite nebude naklonená rozvoju vzdelanosti, že nebude zastávať humanistické pozície, že má populistickú rétoriku, a nepriamo vyzvala na odpor. Neskôr vyzývala študentov VŠVU na účasť na protivládnych demonštráciách a podobne.

Už vtedy som upozorňoval, že jej správanie a konanie je v príkrom rozpore s neutralitou a nedotknuteľnosťou akademickej pôdy, ktorú sme si vybojovali v novembri 1989. Definícia akademickej pôdy zahŕňa okrem iného právo na slobodné vyjadrovanie názorov bez politických a náboženských tlakov a zaručenie ideologicky neutrálnej diskusie. Bohunka Koklesová však svojím extrémnym až fanatickým presadzovaním straníckej ideológie Progresívneho Slovenska na pôde vysokej školy nielenže narúša neutralitu akademickej pôdy, ale aj vedome ničí odkaz prvého ponovembrového rektora VŠVU profesora Jozefa Jankoviča, ktorý si v bývalom režime veľa vytrpel práve preto, že sa odmietol podriaďovať jedinej ideológii.

Je tragické, že jedna rektorka vysokej školy nechápe alebo ignoruje aj základné právne predpisy. Vysoké školy nemajú byť apolitické preto, lebo sa to „hovorí“, ale preto, že im to priamo prikazuje zákon o vysokých školách v § 4 ods. 4. Tento paragraf nie je samoúčelný. Chráni akademické prostredie pred tým, aby sa stalo rozvášneným bojiskom znepriatelených politických táborov. Keď rektorka Koklesová rozoštváva študentov, aby sa stali pešiakmi opozičného boja o moc, keď vpúšťa na svoju pôdu predstaviteľov opozičných strán a opozičných aktivistov, no zakazuje vstup zástupcom nezávislých inštitúcií, mala by nám vysvetliť, či to máme chápať tak, že je to ona, ktorá bude určovať, ktoré politické názory na akademickej pôde sú tie správne. Lebo v takom prípade by sa o jej správanie nemal začať zaujímať len minister školstva, ale aj prokuratúra.

Bohunka Koklesová preukazuje svoju zúfalú nekompetentnosť, ak súčasnú situáciu prirovnáva k totalitnému režimu. Chcem zdôrazniť, že v totalitnom režime, ktorý sa vyznačoval absolútnou kontrolou všetkých oblastí života, vrátane toho súkromného, by zmizla skôr ako by stihla dokončiť tieto bezočivé slová. Ona nielenže nevie, čím sa vyznačuje totalitárny režim, ona nemá ani elementárnu predstavu o fungovaní médií verejnej služby. Znova musím pripomenúť, že za Rybníčka prepustili z STV 1015 zamestnancov, za Zemkovej z RTVS 408, za Drličku vyhodili zo SND ďalšie stovky ľudí – vtedy títo premotivovaní aktivisti nielenže mlčali, ale drastické vyhadzovanie kvalitných ľudí podporovali – a dnes chytajú hysterický záchvat z toho, že z dôvodov nevyhnutnej ekonomickej konsolidácie musia prepustiť 60 (slovom šesťdesiat) ľudí a nazývajú to čistkami??

Donekonečna sa tu rieši jediný prípad redaktorky Soni Gyarfašovej, na jej obranu sa postavili snáď všetky organizácie (chýbajú už len kolektívy hrdinov socialistickej práce, družstevníci a baníci) akoby bola nenahraditeľná. Ja sa stále pýtam, kde boli všetci títo pokryteckí obhajcovia slobody prejavu, keď sa zakazovali konkurenčné médiá a keď sa vyhadzovali z práce tí najkvalitnejší novinári. Jeden príklad za všetky.

Vahram Chuguryan bol jedným z najkvalitnejších zahraničnopolitických reportérov, akých som kedy poznal. V rokoch 2018 – 2022 bol riaditeľom Sekcie spravodajstva a publicistiky RTVS, kým ho z verejnoprávnej televízie doslova vyštvala vtedajšia vládna klika. Také zásahy, aké robila vtedajšia moc, ste za Ficovej vlády nezažili. Vládna koalícia sa sťažovala na to, že o ukrajinskom konflikte RTVS neinformuje tak ako by to chcela ona, minister obrany Naď namietal, že v spravodajstve dostávajú priestor také osoby ako Ján Čarnogurský alebo ja (takže nás okamžite zakázali), poslanec Európskeho parlamentu za PS Vladimír Bilčík vyzval na odvolanie Chuguryana, ministerka kultúry Natália Milanová (OĽaNO) podala podnet na Radu pre vysielanie a retransmisiu atď. Redaktorky na čele so Zuzanou Kovačič Hanzelovou (medzi ktorými bola neprekvapivo aj spomínaná Soňa Gyarfašová) sa sťažovali na „zasahovanie do integrity spravodajského vysielania“ – rozumej na to, že od nich Chuguryan žiadal elementárnu objektívnosť.

Takže poďme sa porozprávať o atmosfére v STVR, pani Koklesová. Presnejšie, o atmosfére v časoch, keď si moderátori typu Veronika Cifrová Ostrihoňová alebo Michal Havran vodili do diskusií v príkrom rozpore so zákonom o RTVS jednostranných hostí, akoby to bolo ich súkromné médium. Keď sa zdecimoval počet zamestnancov tak, až to ohrozovalo funkčnosť verejnoprávnej televízie. Keď vládni politici priamo zasahovali do obsahu vysielania. To ste nenazývali cenzúrou. A teraz nehanebne zavádzate a klamete verejnosť a robíte tak z pozície vysokej funkcionárky nášho verejného školstva, ktorá by mala zo zákona dbať na to, aby ste viedli vzdelávanie „v duchu hodnôt demokracie, humanizmu a tolerancie“ (§ 1 ods. 4b), „v duchu kultúrneho pluralizmu“ (§ 1 ods. 4c) a „zapájaním sa do verejnej diskusie“ (§2 ods. 4h).

Povedzte mi, ako do tejto atmosféry demokracie, tolerancie a pluralizmu zapadá vaše agresívne ostrakizovanie iných názorov ako sú tie vaše? Aký význam má demokracia bez rôznorodosti názorov? Akým právom zasahujete do oblasti, na ktorú nemáte žiadnu kvalifikáciu – najmä, ak prihliadneme na to, že Flašíkovej projekt označili za kvalitný nielen odborníci, ale aj opoziční politici ako Zora Jaurová? Voči komu chcete uplatňovať tie vaše veľkohubo vyzdvihované hodnoty, ak si nedokážete ani len vypočuť svojho oponenta a argumentovať voči nemu? Chvastáte sa, že podporujete kritické myslenie, ale toto je výsmech všetkému, čo ten pojem znamená, lebo vy učíte študentov len slaboducho hejtovať, kým kritické myslenie predpokladá naučiť sa kontextualizovať a diferencovať. Vy nevediete študentov ku kritickému a tvorivému mysleniu a už vôbec nie k tolerancii k iným názorom, vy ich nútite k infantilnej politickej demagógii, rozosievate nenávisť a presadzujete jediný akceptovateľný postoj. S takýmito praktikami ste hanbou vysokého školstva.

Podobne je to aj s kultúrou. Kultúra neumiera. Končia len praktiky, keď niektoré projekty dostávali štedrú podporu pravidelne, takmer automaticky po mnoho rokov, kým iné kvalitné projekty nedostávali priestor vôbec. Chápem, že tí, ktorí z toho profitovali, teraz zúria, rozumiem, že niektoré rozhodnutia sú sporné, ale nazývať to terorom môže len slaboduchý človek. Takže jediné, čo je z toho zjavné, je skutočnosť, že manipulátori, ktorí sa roky účelovo oháňali slušnosťou a toleranciou, teraz odhodili masky a obnažili svoj charakter hulvátskym až agresívnym vystupovaním – a tí, ktorí tieto vlastnosti nepotrebovali exhibicionisticky zdôrazňovať na verejnosti, zostali čestnými ľuďmi aj naďalej.

Je to smutné o to viac, že Bratislava bola kedysi jedným z najtolerantnejších miest v Európe. Na jednej jedinej ulici sa nachádzal katolícky korunovačný chrám, vedľa neho stála orientálne pôsobiaca neologická synagóga, kúsok vyššie bol pravoslávny kostol sv. Mikuláša, bola tu ortodoxná ješiva, ale aj moslimská modlitebňa, ktorú navštevovali bosnianski obchodníci. A hoci má svetové ekumenické hnutie len o málo viac ako sto rokov, naši predkovia predbehli vývoj o niekoľko storočí, keď sa už v roku 1609 v Dóme sv. Martina uskutočnil spoločný obrad katolíckeho, evanjelického a kalvínskeho kňaza. Boli sme všetkým možným, len nie zapadnutým ospalým provinčným mestom. O takej miere tolerancie, aká tu bola v minulosti, dnes nemožno hovoriť. Prvú ranu jej zasadil holokaust, ale aj dnešná atmosféra progresivistickej totality predstavuje opačný protipól extrémneho centrizmu, v ktorom sa už nedá dýchať. Takzvaní liberáli, ktorí celý svet presviedčali o potrebe tolerancie a rešpektu voči iným, už nedokážu zniesť žiadny iný názor, ktorý nezodpovedá ich agresívne presadzovaným záujmom.

Bohunka Koklesová si pravdepodobne ani neuvedomila, aký symbolický význam dodala svojmu netolerantnému vyhláseniu práve na Zelený štvrtok. V tento deň sa prví kresťania schádzali pri stole, ktorý sa zvyčajne prehýbal vínom, jahňacinou a nekysnutým chlebom, aby si pripomenuli Poslednú večeru. Predtým, ako sa premenila na bohoslužbu, prebiehala omša ako hostina. A označovala sa gréckym slovom agapé (láska), podľa najdôležitejšej kresťanskej cnosti.

Dôležité nebolo jedlo, ale možnosť porozprávať sa a oživiť svoj záväzok ku Kristovi. Tak vzniklo prvé spoločenstvo. Nemusím byť praktizujúcim kresťanom na to, aby som ocenil túto tradíciu obnovovania medziľudských záväzkov voči sebe navzájom. Dnes máte veľa kvalitných reštaurácií, kde sa môžete dobre najesť. Sotva v nich však nájdete mechanizmy, ktoré by hostí dokázali zoznámiť, rozptýliť ich vzájomnú podozrievavosť, rozbiť oddelené skupinky, ktoré si ľudia medzi sebou vytvárajú.

A tak vám, milí moji priatelia, z celého srdca želám, nech už oslavujete čokoľvek, aby ste za sviatočným stolom našli práve tú spolupatričnosť. Dôležité je, aby za ním sedeli všetci bez rozdielu, aj ten domnelý Judáš. A aby sa tieto zvyky preniesli do celej spoločnosti. Aby mali medziľudské kontakty opäť svoje pravidlá. Aby sme rozptýlili svoj podvedomý strach z neznámeho. Aby chudobní jedli s bohatými, pravoverní s ateistami, robotníci s manažérmi, konzervatívci s liberálmi, pravičiari s ľavičiarmi. To je v tejto rozbitej spoločnosti to najdôležitejšie.

Nowruz, Pesach, Veľká noc alebo Sviatky jari sú pripomenutím, že každý z nás nesie svoj diel zodpovednosti za to, aby bol svet lepším miestom a aby v ňom zvíťazila spravodlivosť. Nabáda nás k odvahe nájsť ľudskú spolupatričnosť, sadnúť si za jeden stôl a zastaviť vzájomné konflikty. A v temných okamihoch symbolizovaných Veľkým piatkom, nám dáva nádej. Nádej, ktorá nedáva istotu, že to dopadne dobre, ale presvedčenie, že to má zmysel… Požehnanú Veľkú noc a veselé sviatky jari všetkým ľuďom dobrej vôle!

Eduard Chmelár