PACIFISTA EURÓPSKEHO FORMÁTU

Osobný lekár Leva Nikolajeviča Tolstého, spisovateľ, prekladateľ a disident Albert Škarvan, ktorý zomrel pred 100 rokmi 29. marca 1926 v Liptovskom Hrádku, nebol prvým slovenským pacifistom. Tým bol preukázateľne Michal Miloslav Hodža, ktorého doteraz vníma historiografia najmä zásluhou hurbanovskej dezinterpretácie ako zbabelca, pretože „ušiel“ z bojiska. Hodža však konal na základe silného vnútorného presvedčenia. Ako kňaz veril v silu dobrého slova. „Potrebujeme porozumenie, a to sa nedá dosiahnuť ináč, než dobrým slovom,“ hlásal. Preto sa angažoval nielen pri kodifikácii spoločného spisovného jazyka pre všetkých Slovákov, ale aj pri založení Slovenskej národnej rady, lebo úprimne veril, že je to najefektívnejší politický nástroj na presadenie našich národných požiadaviek.

Keď však zostalo po zrážke štúrovských dobrovoľníkov s maďarskými gardistami 26. septembra 1848 pri Senici 14 mŕtvych na slovenskej strane, Hodža to vnútorne neuniesol, vyhlásil, že násilie odmieta a ešte v ten istý večer opustil výpravu. Slovenskej národnej rade organizačne naďalej pomáhal. Nikdy však nevzal do rúk zbraň, uprednostňoval mierové prostriedky pred vojenskými a dokonca aj v roku 1861, keď ho napadli na ulici v Liptovskom Mikuláši jeho odporcovia, bránil sa iba pasívne a odháňal ich palicou. Preto ho o rok neskôr namaľoval Peter Michal Bohúň na jeho najznámejšom obraze so zlomenou palicou v ruke. Tento portrét má symbolický význam: nejde len o priamy odkaz na surový fyzický útok na Hodžu, ale aj o charakteristiku jeho nenásilného boja za národné práva.

Albert Škarvan však nebol len intuitívny odporca násilia. Bol to prívrženec tolstojovského hnutia, ktoré sa začalo šíriť do sveta v 80-tych rokoch 19. storočia a on sám svojou filozofiou, ale najmä činmi nadobudol medzinárodný význam. Toto hnutie sa prejavovalo rôznymi spôsobmi od pestovania striedmosti, zdržanlivosti a rovnosti cez podporu vegetariánstva a esperanta až po vyznávanie kresťanského anarchizmu, no ústrednou myšlienkou bola Tolstého filozofia neprotivenia sa zlu násilím.

S týmito ideami sa Škarvan zoznámil ešte počas svojich štúdií v Prahe, konkrétne v spolku slovenských študentov Detvan, kde boli spočiatku všetci tolstojovci – od Martina Kukučína cez Vavra Šrobára až po Milana Rastislava Štefánika. Tolstojizmus bol vlastne akýmsi predchodcom hlasistického hnutia, v ktorom sa formovali a dozrievali modernizačné myšlienky. Kým väčšina z nich aj pod vplyvom masarykovskej kritiky postupne opúšťala náročné kritériá, ktoré na človeka kládol Tolstoj, Albert Škarvan bol natoľko ovplyvnený až pohltený osobnosťou tohto génia, že sa rozhodol žiť podľa jeho učenia a napokon sa odhodlal pre odvážny čin, ktorý mu navždy zmenil život. Po dokončení lekárskych štúdií v Innsbrucku nastúpil ako vojenský lekár do Košíc, a tam, niekoľko týždňov pred ukončením služby, napísal 7. februára 1895 svojmu nadriadenému list, v ktorom mu oznámil, že sa zrieka svojich vojenských povinností a vojenskej uniformy, lebo sa to prieči jeho svedomiu.

Treba si uvedomiť, čo tento epochálny čin spôsobil. Chýr o mladom lekárovi, ktorý po prvýkrát v dejinách odoprel vojenskú službu, obletel celý svet. Militaristický režim zostal v šoku a cítil sa ním byť ohrozený. Okamžite ho zatkli. Najprv ho uvrhli do väzenia, potom na psychiatrickú kliniku a napokon mu odobrali lekársky diplom. Žiadne vyhrážky ho neobmäkčili. Škarvanovi chodili podporné listy z celého sveta, jedna grófka (Adela Mazuchelliová) sa do neho bezhlavo zaľúbila a sprevádzala ho od viedenského súdu až po košické väzenie, ale on jej lásku neopätoval. Odvrhla ho reprezentácia slovenského národného hnutia i najbližšia rodina. Jeho matka Mária sa zosypala a ochorela. Jeho brat mu napísal ostrý vyčítavý list, v ktorom na neho apeloval, aby zanechal „tolstojovské bláznovstvá“ a pripomenul mu, že jeho štúdium stálo rodinu kopec peňazí a starostí, a teraz ju necháva v neistote a chudobe. Ozval sa aj baťko Vajanský, ktorý ho v Národných novinách nazval odstrašujúcim príkladom človeka, ktorý mohol byť „anjelsky šľachetným mužom“, no namiesto toho zblúdil a uvalil rodinu do biedy.

Škarvan však v tejto skúške obstál. Nepoddal sa a po podmienečnom prepustení z väzenia ušiel pred ďalším prenasledovaním na osobné pozvanie Leva Nikolajeviča Tolstého do Jasnej Poľany. O rok neskôr ho však cársky režim z krajiny vypovedal, precestoval Európu, kde sa pokúšal zakladať tolstojovské kolónie, a napokon sa usadil v Anglicku, kde aj vydal svoje najdôležitejšie, no nedocenené dielo Zápisky vojenského lekára, v ktorom pútavo, ale realisticky opísal svoj pobyt vo väzení a vysvetlil svoju filozofiu.

Táto kniha zostala dlho pre slovenského čitateľa takmer neznáma. Po prvýkrát na ňu upozornil slávny český literárny kritik F. X. Šalda pri príležitosti úmrtia spisovateľa v roku 1926. Alberta Škarvana označil za človeka európskeho formátu a dodal: „Keby som mal cudzincovi vymenovať desať najlepších kníh našej (česko-slovenskej) literatúry, boli by medzi nimi určite Škarvanove Zápisky vojenského lekára – tak vysoko si cením ich spanilú krásu, ich vnútorný ľúbezne cudný myšlienkový žáner a názorovú silu ich videnia a postihovania života.“ Šalda pri tejto príležitosti spomína, „akým silným a očistným dojmom pôsobil vtedy na našu generáciu Škarvanov mravný boj“. Podľa neho si tohto osamoteného jednotlivca treba uctiť už len preto, lebo nepodľahol rakúsko-uhorskému militarizmu v čase, keď sa „celá štátna moc pod maskou civilizácie a mravnosti usilovala zlomiť jeho vzdor tými najbrutálnejšími prostriedkami“. Preto je presvedčený, že v ňom „zomrel prvý Slovák, ktorý dosiahol úroveň súčasného európskeho myslenia, ktorý premýšľal a žil veľkú ideu ľudského bratstva“…

Škarvanove Zápisky majú veľký význam aj literárny, popri prozaickej tvorbe Timravy a Jesenského je to jedno z ohniviek vznikajúcej Slovenskej moderny. Napísal aj našu prvú učebnicu esperanta. A svetovú slávu si získal prvým prekladom Tolstého románu Vzkriesenie na svete – vďaka tomu, že prepašoval jeho rukopis na Slovensko, vyšiel ešte pol roka pred jeho originálom! Až do smrti ho však trápilo, že jeho Zápisky vojenského lekára preložené do mnohých jazykov nezískali ohlas na Slovensku, na ktorom mu záležalo najviac.

Myšlienky najväčšieho ruského spisovateľa ovplyvnili obrovské množstvo ľudí, tolstojovské komunity sa zakladali v Anglicku, Holandsku, USA, Kanade, v Južnej Afrike a samozrejme v Rusku, kde ich zničila až Stalinova vláda. Za Lenina boli tolstojovci formálne pod ochranou, vodca boľševickej revolúcie podpísal 4. januára 1919 dekrét, ktorým ich oslobodil od vojenskej služby. Mnohí velitelia ho však ignorovali. V rokoch 1919 – 1920 bolo zastrelených takmer 100 Tolstojových prívržencov. V jednom prípade bol telegram, ktorým Lenin omilostil 8 odopieračov vojenskej služby, náročky doručený neskoro a všetci boli popravení na Štedrý deň roku 1919. Ostáva však historickým faktom, že Lenin, ktorý si Tolstého nesmierne vážil, dokázal v rokoch 1919 – 1920 oslobodiť takmer 8 000 tolstojovcov, ktorí odmietli službu v armáde.

No nech bolo tolstojovské hnutie akokoľvek rozšírené, nikde nemalo také pevné korene ako na Slovensku najmä zásluhou dvoch silných osobností Dušana Makovického (ktorého 105. výročie úmrtia sme si v marci tiež ne-pripomenuli) a Alberta Škarvana (ktorého si gróf Tolstoj nesmierne oblúbil a vyčítal mu len jedinú vec – nenapraviteľné sukničkárstvo). Aj preto dúfam, že naše občianske združenie Zjednotení za mier vrátilo piatkovou spomienkovou slávnosťou v Ljptovskom Hrádku tohto velikána späť do slovenských dejín. Jeho skromný hrob a pohreb pred sto rokmi (ktorý si sám naplánoval) sa niesol v duchu zásad tolstojizmu. Jeho telo uložili do jednoduchej drevenej truhly z neohobľovaných dosák, pričom ho obrátili tvárou k milovaným Tatrám. Nad jeho hrob zasadili borovicu. Ušetrených 7 000 korún za pohreb venovala jeho manželka na dobročinné účely. Jeho hrob sa tak ponáša na jednoduchú Tolstého trávou zarastenú mohylu v lese pri chodníku. Aj Škarvana pochovali pri ceste. Ako pútnika, ktorý ešte stále putuje k našim srdciam. Ak pôjdete okolo, zastavte sa pri ňom. Najlepšie s mĺkvym zamyslením nad jeho Zápiskami vojenského lekára:

„Musíme sa stať hrdinami ducha, musíme o hlavu vyššie vyrásť nad našich nepriateľov, musíme mravnosťou a čistotou vynikať nad nimi, zdržanlivosťou a oddanosťou kresťanskej pravde musíme dobýjať našu slobodu. Naším najväčším nepriateľom sú naše slabosti a hriechy. Keby sme sa od nich emancipovali, nuž jarmo otrocké, ktoré na nás naložili neprajníci, samo by nám spadlo zo šijí. Zbraň ducha je nepremožiteľná, ona poráža všetkých nepriateľov. My, holubičí národ, zvlášť by sme si mali byť toho vedomí a nemárniť svoje sily na neplodný politický boj. Chytajúc sa tej istej zbrane, ktorou nás nepriatelia bijú, my sa nemôžeme merať s nimi, my sa musíme chytiť zbrane dokonalejšej, našej povahe a naším vlohám primeranej, k istému víťazstvu vedúcej: zbrane duchovnej, ktorá spočíva v pravom pochopení a plnení Kristovho učenia, ktoré káže trpieť a odpúšťať. Kto chce ľud povzniesť, musí sám stáť na výške mravnej, a síce veľmi vysokej, lebo slovenskému ľudu nik nezaimponuje, nik ho neprebudí a nik neotrasie jeho myseľ, kto nie je sám života cnostného, príkladného, svetlom svietiacim na hore. Ľahtikárskych ľudí, svetákov, si náš ľud nevšimne a nikdy za nimi nepôjde, lebo ľud, hoci aj v hriechoch a náruživosti zabŕdnutý, vždy seriózne chápal úlohu života.“

Eduard Chmelár