ÚPADOK JAZYKOVEJ KULTÚRY V MÉDIÁCH NIE JE MALIČKOSŤ – AJ KEĎ ŠTÁTNY ÚRADNÍK DÁVA ZLÉ PRÍKLADY

Nešťastné vyjadrenie generálneho tajomníka služobného úradu Ministerstva kultúry SR Lukáša Machalu, ktorý navrhol poslovenčiť skratky a pokutovať redaktorov za jazykové prehrešky, vyvolalo opäť búrku v pohári vody a posun významu jeho slov niekam, kde už politika zdebilnieva a venuje sa podružným témam alebo dokonca vymysleným škandálom. O veci sa dá diskutovať oveľa pokojnejšie a vecnejšie ako to robia opoziční politici a médiá, ktoré problém účelovo nafukujú a náročky zahmlievajú jeho podstatu.

Za štúrovských čias žil jeden nadaný básnik Samo Bohdan Hroboň, ktorý sa rozhodol nahradiť všetky cudzie slová rýdzo slovenskými a vytvoriť k nim slovník. A tak nazval filozofiu mysľovedou, piano klapkostrojom, muzikál slovopiesňou a podobne. Talent utopil v jazykovom experimentovaní, z ktorého vzišli nezrozumiteľné verše typu „Vozhoruj, na prapúť ducha sa vzmoruj / premretjeho Bohobysta / premaruj sa, vozkresuj sa“… Veľkosť a originalitu diela tohto mystika štúrovci nikdy neuznali a Hroboň si za to môže čiastočne sám. Ale jazykový purizmus bol pre štúrovské obdobie typický a aj ostatní sa snažili poslovenčovať novotvary cudzích slov (ako napríklad Hurban, ktorý vymenil termín journalism za časopisectvo).

Machala celkom netáral do vetra, keď povedal, že slovenskou skratkou pre Spojené štáty americké je SŠA – ibaže tento výraz je už archaický a prestal sa používať v polovici minulého storočia. Jeho návrat si nemôžete vynútiť príkazom alebo pokutovaním. Jazyk je dynamický nástroj a o jeho podobe rozhodujú hlavne aktívni používatelia. Štúr chcel v roku 1843 zrušiť ypsilon a dvojhlásku ô, ale Hodža s Hattalom si po deviatich rokoch sporov v tejto oblasti presadili zmeny. Profesor Vážný chcel v roku 1931 zblížiť slovenčinu s češtinou, ale Jozef Škultéty vyhlásil, že sa týmito pravidlami riadiť nebude a jeho autorita mala napokon vyššiu váhu.

Ja sa napríklad odmietam riadiť pravidlami z roku 1991, ktoré poslovenčili uhorské priezviská. Držím sa toho, ako sa tieto šľachtické rody volali, lebo toto je cesta do pekla – skončíme ako v ruštine, kde sa prekladajú všetky zahraničné priezviská: ešte rozoznáte, že Ajnštajn je Einstein a Ňútn je Newton, pri menej známych menách však nemáte šancu identifikovať ich skutočnú podobu. A ja s týmito menami najčastejšie pracujem – vo výskume, vedeckých štúdiách, publicistike – nie nejaká redaktorka Jazykovedného ústavu SAV, ktorá si to vymyslela a direktívne tým zaviazala používateľov jazyka.

Machala má do istej miery pravdu aj v tom, keď sa rozčuľuje nad svojvoľnými praktikami Denníka N a progresívnych redaktorov televízií, ktorí používajú pre hlavné mesto Ukrajiny výraz Kyjiv. „Kyjev je Kyjiv a v Denníku N ho takto budeme písať,“ oznámili noviny mesiac po ruskej invázii. „Ukrajina a Ukrajinci si zaslúžia, aby sme ich mestá a mená písali a vyslovovali tak, ako je to podľa nich správne,“ zdôvodnili demonštratívne svoje stanovisko. Prečo je to mimoriadne hlúpe rozhodnutie? Jednak preto, lebo oni ním prznia nielen slovenčinu, ale aj samotnú ukrajinčinu, keď tupo skloňujú „do Kyjiva“, hoci takto sa to nepíše v žiadnom jazyku, po ukrajinsky je to „do Kijeva“. Ale predovšetkým preto, lebo je ohavne primitívne, ak pošpiníte a potupíte vlastný rodný jazyk, jeden zo symbolov národa, a rozhodnete sa písať a hovoriť tak, ako si to želá iný národ. Prečo potom nehovoríte Mníchovu München, lebo by si to želali Nemci, alebo Záhrebu Zagreb, lebo by si to želali Chorváti, vy hlúpi ignoranti?

Slovenčina je v mnohých ohľadoch nelogický jazyk a má extrémne množstvo výnimiek z pravidiel, vybraných slov a nepravidelností, ktoré ho robia takým ťažkým na učenie sa. Isteže by dávalo logiku, keby sme Ústrednú spravodajskú službu v Spojených štátoch označovali skratkou USS, a nie CIA, a navyše s anglickou výslovnosťou. Určite by sme mali klásť otázku, prečo americkú špionážnu sieť vyslovujeme ako „sí-aj-ej“, ale britskú MI6 – nie „em-áj-six“. Určite stojí za úvahu, prečo sme britskú kráľovnú poslovenčili na Alžbetu, ale španielskeho kráľa sme nevolali Ján Karol, ale Juan Carlos. Ale zvyk a obyčaj sú väčšinou silnejšie ako logika. Preto starí Bratislavčania volajú aj po 35 rokoch Hodžovo námestie „Mierko“, preto kaderníka stále voláme holič, a preto plochu na stanici voláme nástupište, hoci spisovne by to malo byť nástupisko (podobne ako smetisko alebo parkovisko).

Lukáš Machala má pravdu v jednej zásadnej veci: jazyková kultúra našich médií je dlhodobo otrasná a vo verejnoprávnom prostredí neakceptovateľná – zobral si na to však veľmi zlý príklad. Slovenčinu totiž najviac neprznia cudzie slová (hoci, keď sa napríklad zabúdame po slovensky čudovať a jasať, a namiesto slovenského vyjadrenia pre úžas „fíha“ používame pôvodne škótske „wow“, je to problém). Przní ich zlá výslovnosť (napríklad aj Machalovo tvrdé nárečie, ale on nie je redaktorom), nepoužívanie dĺžňov, zásahy do štruktúry jazyka („vidíme sa“ namiesto „uvidíme sa“ a podobne). Z tohto sa nedá vysmiať.

Takýchto jazykových barbarov, ktorí na sebe nepracujú, nestačí pokutovať, treba ich vyhodiť – kedysi by sa do televízie alebo rozhlasu nedostali ani do strižne, to bola základná podmienka, preto dodnes obdivujeme legendárne televízne hlásateľky, lebo pôsobili na celú spoločnosť ako vzory slovenskej jazykovej kultúry – viď nedávno ocenená Alena Heribanová.

Takže, prosím, nepodceňujme túto otázku, nekarikujme ju, nie je to maličkosť. STVR však nepotrebuje drába, ale minimálne jazykového poradcu. Kultivovaná reč by mala byť absolútne samozrejmou a nediskutovateľnou podmienkou prijatia do zamestnania v médiách verejnej služby. Chceme počuť z televíznej obrazovky krásnu spisovnú slovenčinu. To ostatné sú taľafatky.

Eduard Chmelár