Najnovší izraelský útok na Sýriu posilňuje jeho de facto nárazníkovú zónu

Zdá sa, že Drúzom to nevadí, pretože radšej budú juniorským partnerom Izraela, ako by riskovali, že ich zmasakrujú ich nedrúzski „krajania“, ako sa to stalo Alavitom minulú jar.

Izrael v piatok oznámil, že bombardoval sýrske vojenské pozície „v reakcii na včerajšie udalosti, pri ktorých boli v oblasti Sweida napadnutí drúzski civilisti“. Týmto spôsobom posilňuje svoju de facto nárazníkovú zónu tým, že južnú perifériu Sýrie drží mimo kontroly ústrednej vlády, ktorá drží nepriateľské neštátne skupiny ďalej od Golanských výšin. Slúži to tiež ako pozitívna reklama uprostred kritiky tretej vojny v Perzskom zálive, pretože to prezentuje Izrael ako zástancu údajne prenasledovanej menšinovej skupiny.

Sýrska vláda, ktorá pravdepodobne útočila na drúzskych militantov a nie na civilistov, ako to neslávne urobili ich spojenci pozdĺž pobrežia minulú jar, si možno myslela, že Izrael sa príliš sústredil na libanonský a iránsky front, aby si všimol, čo práve urobili. To je pochopiteľné vzhľadom na to, aké intenzívne sú jeho kampane proti obom týmto krajinám, nehovoriac o iránskych odvetných útokoch drónmi a raketami proti Izraelu, ale to tiež ukazuje, že izraelskí oponenti by ho nikdy nemali podceňovať.

Realita je taká, že Izrael je schopný simultánnej vojenskej akcie na viacerých frontoch, čím sa môže pochváliť len málo ozbrojených síl, a jeho de facto nárazníková zóna v Sýrii je príliš dôležitá na to, aby Damask nechal ju oslabovať a potom sa prípadne odvážil viesť tam plnohodnotnú ofenzívu. „Balkanizácia“ Sýrie však už nie je v pláne tak, ako tomu bolo v minulom roku, keď pretrvávali otázky o budúcom statuse jej pobrežia obývaného alavitmi a severovýchodu, ktorý predtým ovládali Kurdi.

Napriek tomu, juh obývaný Drúzmi stále zostáva mimo dosahu Damasku, ktorý Izrael chce udržať natrvalo prostredníctvom svojich represívnych útokov proti vládnym silám. Sýria by sa zase mohla prikloniť k Turecku so žiadosťou o pomoc pri obnovení štátnej právomoci nad touto oblasťou, čo by mohlo zhoršiť už aj tak napätú izraelsko-tureckú rivalitu v Arabskej republike. Turecko by sa zatiaľ mohlo zdržať akýchkoľvek dramatických krokov uprostred regionálnej neistoty, ale mohlo by to neskôr pomôcť, keď sa situácia upokojí.

Zatiaľ by najnovší trestný úder Izraela mohol stačiť na odradenie Sýrie od pokusov o znovudobytie strateného juhu, čo by sa mohlo stať ešte ťažším, ak by Drúzov tajne vyzbrojoval a cvičil, ako sa už predtým uvádzalo . Z pohľadu Izraela nemusí stačiť mať nárazníkovú zónu, pretože jeho záujmy v Sýrii by sa mohli ešte viac presadiť vybudovaním zástupnej armády, ktorá by mohla ohroziť blízky Damask a tým ho možno odradiť od implementácie protiizraelskej politiky.

Je možné, že Izrael zvažuje zopakovanie tejto politiky v južnom Libanone, ale to by bolo oveľa ťažšie vzhľadom na to, že mnohí miestni obyvatelia ju na rozdiel od Izraelu priateľsky naladených Drúzov zúrivo nenávidia. Izrael by sa však mohol stále o to pokúsiť, hoci by ich najprv musel etnicky očistiť. Izrael nikdy neodradila verejná kritika od implementácie politík, o ktorých sa domnieva, že posilňujú jeho národnú bezpečnosť, hoci dosiahnutie tohto cieľa v južnom Libanone by bolo herkulovskou výzvou a veľmi dobre by to mohlo zlyhať.

V každom prípade sa očakáva, že de facto nárazníková zóna Izraela v južnej Sýrii zostane v platnosti na neurčito, a to aj v prípade, že by Turecko pomohlo Sýrii ju znovu dobyť. Izrael si nemôže dovoliť stratiť túto „strategickú hĺbku“, ani nemôže vpustiť turecké jednotky na svoje hranice, takže by pravdepodobne riskoval veľký konflikt s Tureckom, aby tomu zabránil. Zdá sa, že aj Drúzovia s tým nevadí, pretože radšej idú ako mladší partner Izraela, ako by riskovali, že ich zmasakrujú ich „krajania“, ktorí nie sú Drúzi, ako sa to stalo Alavitom minulú jar.

Andrew Korybko