NAJVÄČŠOU HROZBOU PRE DEMOKRACIU JE V SKUTOČNOSTI OPOZÍCIA SAMA

Boss politických gangstrov na Slovensku Jaroslav Naď sa opäť vyhráža zatváraním konkurenčných médií. On si asi myslí, že to zmiernil pravidlom Divokého Západu „ja som zákon“ – keď doplnil, že to nie on, ale zákon ich zakáže, keď určí, ako sú nepohodlné weby financované – ale tomuto svojvoľnému výkladu práva by sa zasmiali aj stredoafrickí diktátori.

Už niekoľkokrát som upozornil, že najväčší problém nie je ten, že Naď, Galko a ostatní šialenci spĺňajú definíciu politických extrémistov, ale že sa od takýchto metód a praktík ich potenciálni koaliční partneri nijako nedištancujú. Naopak, latentne ich podporujú a sú radi, že „Demokrati“ za nich robia špinavú robotu. V takom prípade však ani Šimečka, ani Majerský nemajú nijaké morálne právo kritizovať spoluprácu Smeru s Republikou, lebo toto je potenciálne ešte nebezpečnejšia forma extrémizmu. Republika má totiž hlúpe a neprijateľné vyjadrenia vo vzťahu k vojnovému Slovenskému štátu či menšinám, ale nenavrhuje obnovenie cenzúry a potláčanie ľudských práv (aspoň zatiaľ – z dejín vieme, že na toto sa pri krajnej pravici, ktorá sa prederie k moci, spoľahnúť nemožno).

V tejto súvislosti je naozaj komické, keď práve predseda SaS Branislav Gröhling kritizuje rastúcu teatrálnosť v parlamente a žiada návrat k vecnej diskusii… Šéfko, znamená to, že už nebudete ziapať, že je tu diktatúra a žiadať generálny štrajk? Bolo by to fajn, ale šašo nikdy nemôže žiadať publikum o serióznosť. Napokon, človek, ktorý podal na premiéra Fica trestné oznámenie za „vlastizradu a terorizmus“ (po tom, čo Slovenská republika odmietla dodávať núdzovú elektrickú energiu na Ukrajinu), a ešte k tomu organizuje petíciu, v ktorej občania vyzývajú orgány činné v trestnom konaní, aby Fica riešili (z čoho dýcha atmosféra päťdesiatych rokov) len potvrdzuje, že ako predseda ŠaŠ-ov sa nezmenil.

Návrat k racionálnej politickej činnosti však tento štát potrebuje z existenčných dôvodov. Obávam sa, že táto vypätá polarizácia smeruje k tomu (podobne ako v Maďarsku), že nech už vyhrá vo voľbách ktorákoľvek strana, porazení výsledky neuznajú. Možno sa opozícia na tento chaos spolieha. „Máte sa čoho báť,“ vyhráža sa otvorene Jaro Naď. Ak sa opozícia nespamätá a neodmietne vyhrážky ako neprijateľné a demokracii cudzie metódy, stane sa skutočnou hrozbou pre demokratický vývoj ona sama.

Eduard Chmelár