NAOZAJ SÚ UMELCI SVEDOMÍM NÁRODA?

Martin Šimečka so svojím emocionálnym kvocientom na bode mrazu a nulovou sebareflexiou už dokázal uraziť asi všetkých. Ale jeho posledné výplody už vykazujú znaky psychickej poruchy a dokážu skôr rozosmiať ako rozhnevať. Tento Sokrates z maringotky a absolvent stredného odborného učilišťa v Slovnafte sa nechal počuť, že to nie je náhoda, že sa ozývajú umelci, pretože bežní ľudia vraj nemajú schopnosť formulovať a premýšľať o spoločnosti tak ako umelci, ktorí sa tým živia a neustále tým žijú. Podľa neho je hlúposť, že nerozumejú skutočnému životu, lebo oni sa skutočným životom zaoberajú údajne oveľa viac ako bežní ľudia, lebo je to ich práca… K týmto bezočivým rečiam sa pridala aj exprezidentka Zuzana Čaputová, ktorá ešte pritvrdila a na sociálnej sieti napísala, že „IBA ONI (umelci) dokážu pomenovať to, čo politika ešte nevie, a cítiť to, čo spoločnosť ešte len tuší“…

Všimnite si, že „umelci“ sa v očiach týchto ľudí neprimerane redukujú na hercov, lebo iba tí zodpovedajú politickému profilu progresívcov. Keby ste položili tie isté otázky hudobníkom, reagovali by úplne inak. Preceňovala by Čaputová umelcov aj v tomto prípade, keby sa dozvedela nelichotivé hodnotenia svojho politického pôsobenia? A ak starý Šimečka vychvaľuje do nebies umelcov, ktorí podľa jeho zvrátenej teórie majú viac svedomia ako bežní ľudia, ako s tým korešponduje fakt, že nazval popredných umelcov, ktorí podpísali petíciu za mier, „spodinou“?

Šimečka a Čaputová sú, samozrejme, úplne mimo. Ten takzvaný „bežný človek“ alebo Hronského „človek milión“ vie toho o živote, prirodzene, neporovnateľne viac ako akýkoľvek špičkový umelec. Človek, ktorý v pote tváre „seje i žne na svojom“ (Chalupka), počíta dni do výplaty, usiluje sa uživiť svoju rodinu, spláca hypotéku, snaží sa ušetriť deťom na topánky, čelí exekúcii a nemá ani na autobus do hlavného mesta, žije neporovnateľne autentickejší život ako umelec interprerujúci alternatívnu realitu.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo majú nutkavú potrebu pokaziť každé podujatie politickým vyhlásením práve herci? Prečo nepolitikárčia hudobní skladatelia, výtvarníci či básnici? Nie, nie je to preto, že by vedeli len oni pomenovať veci, ktoré ešte ostatní nevedia, ako takmer konšpiratívne tvrdí Čaputová. Veď je to smiešne. Herci patria k najhlúpejším sociálnym skupinám, majú šokujúce medzery vo všeobecnom vzdelaní, ktoré navyše exhibicionisticky vystavujú na obdiv vo vedomostných súťažiach. A pani Čaputová by nám mohla vysvetliť, ako sa s jej predstavou o predvídavých umelcoch zhoduje fakt, že boli za každého režimu tými najhorlivejšími kolaborantmi, udavačmi a propagandistami.

Marián Labuda to z tribúny v novembri 1989 ospravedlňoval tým, že „tieto tváre“ boli dvadsať rokov zneužívané. Lenže „tieto tváre“ sa nechávali s potešením zneužívať aj predtým, aj potom. A stali sa najatými žoldniermi v informačnej vojne. Takto však nevyzerá „svedomie národa“ ani pri znásilnení mysle. Takto vyzerajú patologickí manipulátori s verejnou mienkou, ktorí zneužívajú svoje známe tváre a vyškolené modulované hlasy na získanie ľudí pre nejaký ideologický koncept. V skutočnosti sú takíto aktivistickí herci iba nátlakovou skupinou progresivistov – podobne ako odborári v ľavicovom prostredí alebo cirkevní hodnostári v konzervatívnom prostredí. Nemali by sme im preto pripisovať hlbší význam, no ani dovoliť, aby ovládli každé podujatie svojou ideologickou optikou.

Včera sa uskutočnil 29. ročník nádherného podujatia Krištáľové krídlo. Je nielen odovzdávaním prestížnych cien, ktoré si už za tie roky získali povesť „slovenských nobeloviek“, ale predovšetkým jedinečnou oslavou tých najlepších profesionálnych výkonov, ktoré si zaslúžia našu pozornosť či úctu. Je to oáza súdržnosti, dnes o to vzácnejšia, so žičlivou atmosférou, kde sa vyzdvihuje to najlepšie v nás.

A predsa (alebo práve preto) sa musel nájsť niekto, komu toto zdieľanie spoločného dobra prekážalo. Hoci herec Milan Ondrík pri ďakovačke už prekračoval hranicu politického posolstva, progresivistickým umelcom sa to videlo málo. Na sociálnych sieťach šikanovali prítomných umelcov, že svojou účasťou vraj legitimizovali „frašku v rukách kultúrnych normalizátorov“ a vyčítali im, že sú ochotní „kolaborovať s najhoršími“. Akejsi „scenáristke“ Helene Hudáčekovej (o ktorej som v živote nepočul, ale ona si tak hovorí, lebo spolupracovala na jednom krátkometrážnom 19-minútovom filme), ktorá si na svojom profile uvádza, že je „slovenská ambasádorka pre 108. brigádu teritoriálnej obrany Ozbrojených síl Ukrajiny“, sa nepáčil ani metaforický Ondríkov prejav. Rozčuľuje sa, že namiesto tvrdých útokov voči vládnym predstaviteľom tam zaznelo „majme sa radi“ a že umelci premrhali jedinečnú príležitosť povedať prezidentovi, čo si o ňom myslia.

Taká opovážlivosť! Vyzvať ľudí, aby sa mali radi! 🤦‍♂️🤦‍♂️

Tomuto už hovorím DUCHOVNÝ TERORIZMUS. Snaha za každú cenu účelovo narušiť harmonické podujatie, vyvolať konflikt priamo v sále a nasilu vnucovať obecenstvu politiku tam, kam nepatrí. Herečka Táňa Pauhofová sa v prítomnosti exprezidentky Čaputovej postažovala, že je už alergická na množiace sa odkazy ľudí, že herci sa nemajú miešať do politiky. Lenže ľudia sú už alergickí na agresívne manipulácie aktivistických hercov. Nikto im neberie ich ústavné právo na vyjadrenie vlastného názoru. Ale odkiaľ berú tú drzosť politizovať úplne všetko?

Kedysi boli svedomím národa spisovatelia. Oprávnene. Boli široko vzdelaní, vedeli formulovať pevné postoje a čo bolo hlavné – vyjadrovali ich vo svojich dielach a neotravovali nimi ľudí na koncertoch čj športových podujatiach. Herci neformulujú nič. Interpretujú myšlienky iných. Nerozvádzajú ich. Netvoria nové. Sú len zneužívaní na mocenské ciele iných. Radi moralizujú o slušnosti, ale tá sa o nich ani neobtrela, nemajú rešpekt k nikomu a ničomu, čo sa od nich odlišuje. Namiesto skutočného riešenia problémov znásobujú pokrytectvo, morálny gýč a falošné pózy.

Uvažujem nad tým, či je náhoda, že všetci títo pozéri – od Martina Šimečku až po Štefana Hríba nemajú vysoké školy. Či všetci nie sme obeťami ich snahy liečiť si vlastné komplexy. Keď vidíte, že „prezident Rizman“ s maturitou prednáša na našej najprestížnejšej univerzite o liberálnej demokracii, nepotrebujete vedieť nič viac o kvalite bratislavskej katedry politológie. A potom nám nanucujú polovzdelaných hercov ako to najlepšie, čo tu máme? Nie. Nenaleťte na to. V tejto spoločnosti musí byť viac počuť hlas vedcov, filozofov, sociológov, učencov, ktorí jediní majú kvalifikáciu na formulovanie nových myšlienok o spoločnosti – nie herci. Tí nám to môžu zahrať, ale bude to vždy len predstieranie.

Zuzane Čaputovej sú herci blízki, lebo rovnako ako ona predstierajú svoje úlohy v spoločenskom živote. Moderátorka Adela Vinczeová si nedávno vzdychla, že nechápe, ako môže byť taký vzácny človek, akým je pre ňu Zuzana Čaputová, ktorý to má vraj hodnotovo upratané, „terčom nenávisti za svoju ľudskosť“… Môjtybože. Takéto povrchné klišé by som od Adely nečakal. Zuzanu Čaputovú neodsudzujú za „ľudskosť“, ale za pokrytectvo. Ak si mýlite pretvárku s ľudskosťou a neúprimnosť so slušnosťou, s takouto malomeštiackou morálkou Slovensko nezachránite. Zuzana Čaputová mala vždy plné ústa ľudských práv, no v skutočnosti len neochvejne obhajovala americkú imperiálnu politiku, kým ani slovkom neodsúdila genocídu v Gaze a odignorovala žiadosť ľudskoprávnych organizácií, aby sa prihovorila za politického väzňa Juliana Assangea. A ak Adele nevadí ani jej posadnutosť cenzúrou, ktorú presadzovala na domácej i medzinárodnej scéne, vrátane zákazu takých periodík ako je Zem a Vek, ktorý vtedy ešte len slečna Banášová propagovala na zadnej obálke časopisu – potom prebehlo “ veľké hodnotové upratovanie“ predovšetkým v hlave moderátorky.

Hereckí aktivisti, ktorí nebojujú za slobodu, ale za vlastné kšefty, ktorí mlčali za éry „neviditeľnej ministerky“ a ktorí vystupovali v predvolebnej kampani za Progresívne Slovensko, nemajú nijaké morálne právo nazývať sa „svedomím národa“ a vyžadovať si väčšiu pozornosť. Nie sú žiadnymi autoritami v spoločenskej oblasti, sú len nátlakovými skupinami jednej politickej strany. A to je na akceptáciu ich špinavej hry, že oni majú pre nás posolstvo, na ktoré všetci čakáme, trochu málo. Vďaka za projekty, akým je Krištáľové krídlo, a najmä za to, že sa dokázali ubrániť fanatickej politizácii.

Eduard Chmelár