Tretia vojna v Perzskom zálive sa výrazne rozšíri, ak Trump použije kurdskú kartu

Ak Turecko spustí vojenskú intervenciu v Iráne podobne ako v Iraku a Sýrii, aby zastavilo to, čo považuje za kurdských teroristov, jeho azerbajdžanský spojenec by mohol zasiahnuť v oblasti, ktorú považuje za „Južný Azerbajdžan“, a potom by sa Arabi z Perzského zálivu a Pakistan mohli odvážiť pridať sa k boju.

CNN informovala, že „CIA pracuje na vyzbrojení kurdských síl s cieľom vyvolať povstanie v Iráne, uvádzajú zdroje“, čo bude podporované susedným irackým Kurdistanom. Podľa jedného z ich zdrojov „by myšlienkou bolo, aby sa kurdské ozbrojené sily postavili iránskym bezpečnostným silám a obmedzili ich, aby sa neozbrojeným Iráncom vo veľkých mestách uľahčilo vyjsť von bez toho, aby boli opäť masakrovaní, ako sa to stalo počas nepokojov v januári.“ Tretia vojna v Perzskom zálive sa však výrazne rozšíri, ak Trump použije kurdskú kartu.

Je to preto, že Turkiye má históriu intervencií v Iraku a Sýrii v boji proti ozbrojeným kurdským skupinám, o ktorých tvrdí, že sú spojené s teroristickou PKK, ktorá v minulom roku po desaťročiach nekonvenčného boja proti tureckému štátu konečne zložila zbrane. Je preto možné, že akýkoľvek významný úspech, ktorý by iránski Kurdi dosiahli, a to najmä vďaka leteckej podpore USA a Izraela, by mohol spustiť ďalšiu rozsiahlu tureckú intervenciu podľa vzoru vyššie uvedených kampaní.

Sýrski Kurdi stratili po páde Asada podporu USA a začiatkom tohto roka sa nakoniec podriadili autorite nového vodcu Ahmeda Šar’áa po sýrskej ofenzíve podporovanej Tureckom, ktorá rýchlo rozložila autonómny štát, ktorý si vybudovali od roku 2011. Tento precedens by nemal vzbudzovať optimizmus medzi iránskymi Kurdmi ani ich irackými bratmi pred Trumpovým plánovaným povstaním v Iráne vedeným Kurdmi, ktoré bude de facto slúžiť aj ako invázia, ak sa irackí Kurdi priamo zapoja.

Napriek tomu by mohli stále skúšať šťastie v domnení, že história sa nezopakuje a USA ich opäť nenechajú napospas osudu, ale Trump by mohol cynicky plánovať práve to, aby vyprovokoval tureckú intervenciu, ktorá by potom mohla katalyzovať reťazovú reakciu ďalších intervencií. Napríklad Azerbajdžan je spojencom Turecka a považuje severný Irán, kde žije viac Azerbajdžancov ako v samotnom Azerbajdžane, za „južný Azerbajdžan“, takže by sa tam mohol pohnúť súbežne s tureckou protikurdskou kampaňou.

Koniec koncov, akonáhle sa jedna ďalšia krajina zapojí do regionálnej vojny proti zdanlivo oslabenému susedovi, ďalšie by ju mohli nasledovať, aby predviedli svoju vojenskú silu na odstrašujúce účely a/alebo sa pridali k koristi, keď dôjde na rabovanie toho, čo by sa potom mohlo považovať za bezprostrednú geopolitickú mŕtvolu. Samozvaný líder v Perzskom zálive Saudská Arábia by potom mohla viesť niektorých svojich menších susedov do boja proti ich spoločnému iránskemu rivalovi, s alebo bez SAE, ktoré by ju mohli jednostranne zaútočiť kvôli ich vlastnej rivalite.

Saudská Arábia a Pakistan majú však vzájomné obranné záväzky, takže Pakistan by sa potom mohol tiež zapojiť a buď vykonať vlastné útoky proti Iránu, alebo spustiť obmedzenú pozemnú operáciu na podobných protiteroristických základoch ako Turecko voči balúčskym separatistom, ktorých označuje za teroristov. Táto reťazová reakcia intervencií by sa mohla začať tým, že Trump zahrá kurdskú kartu a tým vyprovokuje Turecko k tomu, aby sa ako prvé zapojilo do vojny proti Iránu, aj keď ani ono, ani ostatní nekoordinujú svoje kroky s Izraelom, ale iba s USA.

Iránska „balkanizácia“ by bola v takom prípade hotovou vecou, ​​pričom jedinou otázkou je jej forma. Niektoré okrajové regióny s menšinovou väčšinou by mohli získať autonómiu podobnú tej bosnianskej, aby fungovali ako de facto nezávislé štátniky, zatiaľ čo iné by sa mohli formálne oddeliť ako separatistické štáty. Medzi ďalšie scenáre patrí anexia ich susedmi alebo okupácia nimi z dôvodu mierových alebo protiteroristických opatrení, prípadne aj s „bezletovými zónami“. Kurdská karta by sa preto mohla ukázať ako smrteľná pre iránsku štátnosť.

Andrew Korybko