OBRAZ BUDÚCNOSTI SLOVENSKA AKO TEST ŠTÁTNICTVA

Každý, kto ma pozná, vie, že som alergický na slovo „vízia“. Tento pojem je asi najsprofanovenejším politickým termínom vôbec, patrí do povinnej slovnej zásoby všetkých, ktorí sa usilujú preraziť v politike, a keď do nej nevedia nič nové priniesť, vždy odrazu vytiahnu svoj najväčší tromf – víziu!

Sľubovala ju pri svojej kandidatúre na post hlavy štátu aj Zuzana Čaputová, no len čo získala svoje vytúžené prezidentské kreslo, po vízii sa zľahla zem, pretože, samozrejme, ani len netušila, čo by malo byť obsahom tohto názvu. Aj preto rád citujem výrok niekdajšieho nemeckého kancelára Helmuta Schmidta, že každý, kto pociťuje potrebu vízie, by mal navštíviť psychiatra.

Spočiatku sa zdalo, že ani Peter Pellegrini nevybočí z tohto radu. Jeho ponuka vízie sa zdala byť rovnako lacná ako tie predchádzajúce. V posledných mesiacoch som však zbystril pozornosť, lebo aktuálna hlava štátu ponúka akúsi celospoločenskú dohodu na nových prioritách štátu oveľa intenzívnejšie ako tie predošlé. Peter Pellegrini sa vymyká spomedzi svojich predchodcov tým, že robí konečne to, po čom volám už dávno a čo by malo byť jednou z hlavných spôsobilostí vykonávať tento úrad: ponúka nové témy. Zameriava sa najmä na potrebu rýchlejšej informatizácie, digitalizácie a robotizácie spoločnosti, aby nám neušiel vlak (hoci v skutočnosti sme ho už dávno zmeškali). V štáte, kde je verejný diskurz nesmierne povrchný a politické zvady čoraz bulvárnejšie, to nie je málo. Problém je, že prezidenta takmer nepočuť, že jeho hlas je slabý a zaniká v pene dní.

V posledných dňoch sa však zdá, akoby sa odštartovali preteky o „víziu“ a obnovila sa tak rivalita medzi Grassalkovičovým palácom (úradom prezidenta) a Letným arcibiskupským palácom (úradom premiéra). Malo by ma tešiť, že premiér konečne vypočul moje dlhodobé volanie po programe rozvoja štátu, ktorý presiahne horizont budúcich volieb a určí predstavu, kde by sa malo Slovensko nachádzať o desať alebo dvadsať rokov. A vo všeobecnosti naozaj vítam, že vláda sa začína zaoberať podstatnými vecami. Ale ako by povedal klasik, takto sa to nerobí, do psej matere.

Vybrať si vláde blízkych odborníkov a skoncipovať s nimi nejaký dokument – z toho nijaká „vízia“ nebude. Obísť prezidenta, obísť opozíciu a urobiť si z toho koaličnú žúrku, je cesta vopred odsúdená na neúspech. Je to v podstate opakovanie tých istých chýb, ktoré sa na Úrade vlády SR robia už od čias Vladimíra Mečiara, kedy to mali na starosti profesori Staněk, Ivanička a Tóth. Tu nejde o to, že by som nedôveroval subjektívne vyselektovaným expertom Slovenskej akadémie vied. Tu ide o to, že zvolená metóda nemôže viesť k želateľnému výsledku a v tom lepšom prípade bude zneužitá na prípravu volebného programu Smeru-SD (za štátne peniaze), v tom horšom prípade skončí takýto materiál po voľbách ako obyčajne v koši.

Navyše je tu ešte jedna stránka veci, možno najdôležitejšia. Program rozvoja štátu na dlhšie obdobie – to nie je výsostne odborná stránka, ale predovšetkým politická. V demokratickom štáte nemôžete vytýčiť štátnu doktrínu a obísť podstatné politické zložky moci. Spoločenská zmluva si vyžaduje súhlas a konsenzus všetkých relevantných síl. Preto by ju nemal zastrešovať predseda vlády, ale prezident republiky, ktorý zvolá niečo ako „národný konvent“ za účasti všetkých významných zložiek slovenskej spoločnosti (nielen politických) a ich expertov. Ani to však nezaručuje cestu k úspechu.

Vytýčiť obraz budúcnosti spoločnosti bola totiž vždy v dejinách úloha veľkých vizionárov, špičkových stratégov a silných lídrov. Netvorila sa primárne za rokovacím stolom, vyjednávaním a dohadovaním kompromisov – aj keď aj k tejto fáze bude potrebné dospieť. Vznikala v hlavách veľkých politických a duchovných vodcov, ktorí vytýčili smer, určili veľkolepú myšlienku a strhli za sebou masy nadšené novými perspektívami. Vizionár formuluje nádej, nie technokratický program, koľko vyrobíme elektrickej energie a koľko pšenice vypestujeme. Abraham Lincoln nevytvoril národ tým, že mu zmierlivo ponúkol kompromis, že severu ponechá trošku slobody a juhu trošku otroctva. Neustúpil z hodnôt, vytýčil veľkolepú ideu zrušenia otroctva a zjednotenia spoločnosti na báze rovnosti, do ktorej zahrnul aj porazených – niečo, čo sa na Slovensku nepodarilo ani po Slovenskom národnom povstaní, a preto dodnes trpíme rozpoltenosťou národa ako historickým prekliatím.

Prezident Pellegrini viac ako ktorýkoľvek z ústavných činiteľov chápe potrebu prestať sa točiť v začarovanom kruhu a s nadhľadom vytýčiť nové smerovanie Slovenska. Nie som si však istý, či má dostatočnú silu a autoritu na presadenie takýchto revolučných zmien. Avšak práve v takýchto zápasoch sa rodí, rastie a pozná skutočný líder. Je to test štátnictva.

Eduard Chmelár