Imigrácia: Je Nemecko stále seriózna krajina?

Jednou zo základných povinností verejnej služby v liberálnej demokracii je požiadavka odložiť bokom osobné názory a plniť programy volených predstaviteľov vedenia. Voľby určujú politiku a štátni zamestnanci ju implementujú. Žiadna demokracia dlho neprežije, ak jej úradníci môžu slobodne nahrádzať demokratický mandát vykonávaný ich vodcami svojimi osobnými preferenciami. Pred viac ako storočím pruský sociológ Max Weber identifikoval túto potrebu nezaujatej štátnej služby, ak má právny a racionálny štát prosperovať.

Migranti do Nemecka, mnohí z nich Sýrčania: „Neúspešná asimilácia bez možnosti deportácií predstavuje finančnú záťaž, ktorú si Nemecko už nemôže dovoliť.“ (Foto: Sean Gallup/Getty Images)

Možno si myslíte, že nemeckí vládni úradníci by si túto povinnosť obzvlášť uvedomovali, ale bohužiaľ nie v prípade nemeckého ministra zahraničných vecí Johanna Wadephula. Nedávno bol v Sýrii na návšteve, ktorej cieľom bolo uvoľniť cestu pre návrat sýrskych utečencov do vlasti. Namiesto toho Wadephula premohli emócie ruiny v Damasku, prirovnal ho k Nemecku z roku 1945 a cez slzy vyhlásil, že „tu bude sotva možné žiť dôstojne“. Záväzok kancelára Merza vrátiť čo najviac Sýrčanov sa rozplynul v dyme, ako aj akákoľvek predstieraná kompetencia v oblasti zahraničnej politiky v Berlíne. Max Weberove predpisy sa pre Wadephula nestali prekážkou, pretože sa rozhodol ignorovať svoju profesionálnu povinnosť v prospech záchvatu performatívneho Mitgefühlu – teda súcitu.

Wadephul sa nielenže rozišiel so svojou kancelárkou, ale posilnil aj pozíciu AfD, ktorá získala ďalší dôkaz o tom, že stredové strany jednoducho nie sú schopné riešiť zložité problémy, ktorým krajina čelí. Jeho emocionálny kolaps nebol len profesionálnym faux pas , ale aj porušením jeho mandátu verne vykonávať politiku svojej vlastnej kancelárky, ktorá sa usiluje o rýchly návrat Sýrčanov. Minister zahraničných vecí si nemôže dovoliť luxus koaličnej politiky, ktorú by mohol viniť za svoju prácu na voľnej nohe: Na rozdiel od väčšiny nemeckých koalícií, ktoré zverujú ministerstvo zahraničných vecí juniorskej strane, je Wadephul kresťanský demokrat rovnako ako kancelár Merz. Aktivistickí sudcovia nepochybne využijú jeho komentáre na zablokovanie násilných návratov, čím Merzova vláda zostane bez kormidla v kľúčovej otázke, ktorá v krajine živí populizmus.

Wadephulovo porovnanie Damasku s Nemeckom z roku 1945 je výpovedné. Hoci mal jasne v úmysle poukázať na vážnu morálnu zodpovednosť, ktorú mali nemeckí vodcovia od skončenia vojny, namiesto toho viedol k iným záverom. Povojnové Nemecko bolo tehlu po tehle znovu vybudované Nemcami, často ženami. Trümmerfrauen boli zamestnané okupačnými armádami na odstraňovanie trosiek a opätovné sprístupnenie miest zničených spojeneckým bombardovaním. Milión Sýrčanov žijúcich v Nemecku predstavuje ľudský kapitál, ktorý povojnová Sýria zúfalo potrebuje, ak chce oživiť svoje mestské ekonomiky. Ich zamestnávanie ako stavebných robotníkov a upratovačov v Nemecku môže pomôcť vyriešiť problémy krajiny s pracovnou silou, ale Sýrii to nepomôže. Mnohí z tých, ktorí utiekli počas brutálnej vojny Asada, sú presne tí ľudia, ktorých Sýria potrebuje, ak chce znovu získať status primerane prosperujúceho arabského štátu.

Sýrčanov do krajiny vpustila Angela Merkelová a uistila svojich občanov, že wir schaffen das – to dokážeme – a že títo dočasní návštevníci sa po skončení nepriateľských akcií vrátia domov. Napriek tomu sú mnohí z týchto migrantov teraz radi, že zostávajú v Nemecku ako príjemcovia bohatých programov sociálneho zabezpečenia, a to aj napriek tomu, že si k hostiteľskej krajine veľmi nepriaznivo vážia. Bez dôrazného nabádania od svojich hostiteľov neodídu, aby pomohli s obnovou svojej krajiny, čo je krok, ktorý pravdepodobne predvídal Wadephulov výbuch hnevu. Pokračujúca prítomnosť neasimilovaných migrantov žijúcich z verejnej dávky len podnecuje multikultúrny kolaps, ktorý postihuje Nemecko. V mnohých mestách hrozí, že množstvo etnických klanov vytlačí nemeckú kultúru, ktorej otvorená obrana je nemeckými elitami vnímaná ako fašistická. Je lepšie zrušiť vianočné trhy, ako ich chrániť pred novými príchodzími.

Záplava migrantov pred desiatimi rokmi preťažila obmedzenú schopnosť krajiny premeniť ich na silných dane platiacich mešťanov. Nemecko nebolo stavané na imigráciu. Po vojne bolo etnicky a jazykovo homogénne a nevyvinulo si žiadne administratívne nástroje potrebné na asimiláciu nováčikov. Spojené štáty privítali vlnu imigrantov počas devätnásteho storočia, aby uspokojili nevyčerpateľný dopyt po priemyselnej pracovnej sile a osídlili neobmedzenú zásobu lacnej pôdy. Stať sa Američanom si nevyžadovalo veľa okrem prísahy ústave a rešpektovania amerických zákonov. Absencia amerického sociálneho štátu spôsobovala ťažkosti, ktoré sa dali napraviť iba tvrdou prácou a produktívnym podnikaním. Nemeckí a talianski imigranti sa stali plnohodnotnými Američanmi a statočne bojovali vo vojnách proti svojim predkom. Naproti tomu potomkovia tureckých gastarbajterov stále volia v tureckých voľbách.

Asimilácia v Nemecku si vyžaduje zvládnutie zložitých byrokratických procesov, z ktorých len málo sa dá zvládnuť bez dobrej znalosti nemeckého jazyka a tajomnej administratívnej kultúry krajiny. Tí, ktorí zlyhajú, žijú z verejných dávok a často sa mstía za svoje sociálne vylúčenie drobnou kriminalitou, sexuálnym napadnutím a vášňou pre islamistickú militantnosť. Neúspešná asimilácia bez možnosti deportácie predstavuje finančnú záťaž, ktorú si Nemecko už nemôže dovoliť, a riskuje vytvorenie trvalej, nepriateľskej nižšej triedy. Európa sa nemôže stať poskytovateľom sociálnej starostlivosti pre arabské a africké štáty, ani nemôže riešiť „základné príčiny“ migrácie tým, že by v týchto krajinách oberala najschopnejších občanov. Zelení a sociálni demokrati sa musia vyrovnať so skutočnosťou, že premena potenciálnych afrických lídrov na nemeckých ošetrovateľov v domovoch dôchodcov je moderným ekvivalentom drancovania kontinentu kvôli jeho zlatu a slonovine.

Nemecko bolo vyhnané zo svojho tridsaťročného pobytu v histórii a teraz sa musí znovu naučiť tvrdé návyky potrebné na ochranu krajiny nielen pred ruskou agresiou, ale aj pred migrantmi, ktorých neochota vrátiť sa domov živí populistickú vlnu a vyčerpáva verejné financie. Krajina nikdy nebola navrhnutá pre masovú imigráciu a musí znížiť nestráviteľný počet migrantov, počnúc lenivými a kriminálnymi. Trumpova administratíva ukazuje, ako tvrdá politika môže viesť k masívnej sebadeportácii. Či Merz dokáže prekonať svojho bezohľadného ministra zahraničných vecí a presadiť podobnú politiku, určí, či sa centrum nemeckej politiky udrží, alebo ho nahradia drsné beštie AfD.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2025/11/immigration-is-germany-still-a-serious-country/