Vysvetlenie logiky, ktorá stojí za oznámeným návrhom stratégie národnej obrany USA

Tvorcovia politík sa pripravujú na najhorší scenár z ich pohľadu, vyhostenie USA z východnej pologule, a preto je ich novým cieľom urýchlene dosiahnuť strategickú autarkiu v Amerike.

Politico s odvolaním sa na nemenované americké zdroje začiatkom septembra informoval, že návrh Národnej obrannej stratégie sa radikálne odlíši od svojich predchodcov, vrátane Trumpovej verzie 1.0 z roku 2018, tým, že uprednostní západnú pologuľu pred obmedzovaním Číny a Ruska. Ak sa tento veľký strategický obrat dostane do finálnej verzie, čo je pravdepodobné, keďže počas tohto procesu sa zvyčajne menia len relatívne malé body, potom by sa to dalo vysvetliť nedávnymi udalosťami v Eurázii, ktoré viedli k zásadnej zmene vo výpočtoch USA.

Iste, od USA sa stále očakáva, že budú usilovať o obmedzovanie Číny a Ruska, čo možno súhrnne označiť ako čínsko-ruská dohoda. Len sa to dosiahne skôr prostredníctvom sprostredkovateľskej spolupráce, AUKUS+ voči Číne a NATO voči Rusku, než priamymi opatreniami ako predtým. Predpokladané vliatie západného vplyvu do geostrategického regiónu Strednej Ázie medzi nimi prostredníctvom člena NATO Turecka a nového koridoru TRIPP doplní vyššie uvedené opatrenia, ktoré im za nízku cenu spôsobia problémy.

Vyvíjajúcim sa modus operandi USA je „viesť zozadu“ posilňovaním regionálnych partnerov prostredníctvom pomoci v rámci ISR, logistickej podpory a obchodov so zbraňami s cieľom presadzovať spoločné geostrategické záujmy bez toho, aby riskovali ďalší chaos pre seba. Existujúce multipolárne procesy z obdobia pred špeciálnou operáciou sa za 3,5 roka odvtedy zrýchlili a následne dosiahli bod, v ktorom je návrat k unipolárnosti nemožný, hoci komplexná multipolárnosť sa ešte len objavila a môže trvať desaťročia.

„Dvojité obmedzenie“ čínsko-ruskej dohody zo strany Bidenovej administratívy zlyhalo, zatiaľ čo veľká eurázijská stratégia Trumpa 2.0, ktorá spočívala v strategickom partnerstve s Ruskom zameranom na zdroje s cieľom pripraviť Čínu o zdroje potrebné na prehnané naštartovanie jej superveľmočnej trajektórie, tiež zlyhala, ako je vysvetlené tu . Napriek veľkým nádejam, že táto stratégia uspeje, sa spätne ukázalo, že Putin pravdepodobne nebude súhlasiť s veľkými územnými a/alebo bezpečnostnými ústupkami na Ukrajine výmenou za takéto väzby.

Súbežne s neúspechom týchto politík začali ŠOS a BRICS hrať doplnkovejšie úlohy v transformácii globálneho riadenia, počnúc pôsobivou diverzifikáciou ekonomicko-finančných väzieb niektorých členov voči Západu od začiatku ruskej špeciálnej operácie. Americkí stratégovia preto vypočítali, že obnovenie unipolárnosti je nemožné a v nasledujúcich rokoch by mohla byť charakteristická zložitejšia multipolárnosť, takže je čas uprednostniť konečný záložný plán.

Zameranie sa viac na západnú pologuľu než na priame obmedzenie čínsko-ruskej dohody má zvrátiť úpadok unipolárnej hegemónie USA v jej polovici sveta. Cieľom je znovu potvrdiť jej tradičné hegemónne postavenie prostredníctvom stratégie „Pevnosti Amerika“ s cieľom ovládnuť zdroje a ľudí západnej pologule, čo by USA umožnilo dosiahnuť strategickú autarkiu, ak by boli vytlačené z východnej pologule, nech sa táto možnosť v súčasnosti zdá akokoľvek nepravdepodobná.

Logika, ktorá stojí za oznámeným návrhom Národnej obrannej stratégie USA, je teda taká, že tvorcovia politík sa pripravujú na najhorší scenár z ich pohľadu, a to vyhostenie USA z východnej pologule. Je to spôsobené tým, že akceptujú, že multipolárny pokrok posledných rokov je nezvratný a že náklady na pokus o priame spomalenie ich budúceho pokroku predstavujú príliš vysoké riziko svetovej vojny. Je to pragmatický prístup, ale zostáva sa len uvidieť, či skutočne zmierni globálne napätie.

Andrew Korybko