ODPOVEĎOU NIE JE TOMMY ROBINSON, ALE JEREMY CORBYN

„Keď sa hlúposť vydáva za vlastenectvo, je nebezpečné byť inteligentný,“ poznamenal si počas obdobia mccarthizmu do denníka jeden z najväčších spisovateľov žánru sci-fi Isaac Asimov. Žijeme v období chaosu a totálneho zmätku hodnôt, takže sa ma aj mnohí inteligentní ľudia pýtajú, čo sa to vlastne vo svete deje. Nebude to ľahká odpoveď, lebo v čase politického kvasenia je všetko nestabilné, ale pokúsim sa ju postupne rozpliesť.

To, čo sledujeme (a musím povedať, že mnohí s čoraz väčším znepokojením), je úpadok až koniec liberálneho poriadku. Formálne to nie je novinka. Niečo podobné sa udialo pred sto rokmi a výborne to opísal britský historik Eric Hobsbawm vo svojej knihe Vek extrémov. Hoci nebezpečenstvo pre liberálno-demokratické režimy prichádzalo výlučne sprava, nie všetky sily, ktoré ich zvrhávali, boli fašistické. Reakcionárov alebo konzervatívcov starého typu ako bol admirál Horthy v Maďarsku, maršal Piłsudski v Poľsku, maršal Mannerheim vo Fínsku, generál Franco v Španielsku či kráľ Alexander v Juhoslávii spájal len antikomunizmus a ideologické predsudky typické pre ich triedu, nie však nejaký politický program. Napokon, aj Winston Churchill vyjadril v tej dobe určité sympatie pre Mussoliniho. S katolíckou cirkvou ich zasa spájala spoločná nenávisť k myšlienkovému dedičstvu osvietenstva. A teraz pozor: už vtedy nazval Mussolini tento trend „bodom obratu“ (súvislosť s hnutím Charlieho Kirka Turning Point je síce vzdialená, ako si však ukážeme neskôr, nie však nepodstatná).

Masová nespokojnosť s praktickými (najmä ekonomickými) výsledkami liberálnej demokracie bola úplne prirodzená a s hospodárskou krízou sa iba zväčšovala. Fašistické sily mali znaky revolučného hnutia do tej miery, do akej sa skladali z ľudí, ktorí túžili po zásadnej transformácii spoločnosti, často s výrazne antioligarchickým až antikapitalistickým nábojom. Rýchlo sa k nim pridávali zúfalé a rozhnevané pauperizované vrstvy spoločnosti, ktorých ľavica neuspokojila. Okrem toho im imponovala aj skutočnosť, že to, čo fašisti skutočne dokázali, bola radikálna čistka starých imperiálnych elít a inštitúcií. Ako však ukázali ďalšie roky, ekonomické výsledky fašistického Talianska boli menej pôsobivé.

Fašizmus mal veľkú príťažlivosť aj pre veľkopodnikateľov. Zničil ľavicovú sociálnu revolúciu, zlikvidoval odbory a zrušil obmedzenia manažmentu riadiť svoje výrobné sily. To, na čo sa po vojne bohužiaľ rýchlo zabudlo, bolo poučenie, že fašizmus bol do značnej miery aj prirodzeným dôsledkom toho, že globálny kapitalizmus si už nemohol dovoliť vládu parlamentnej demokracie a liberálnych hodnôt, ktoré poskytovali mocenskú základňu umiernenému robotníckemu hnutiu. Liberálny režim bol zraniteľný predovšetkým preto, že jeho charakteristická forma moci, parlamentná demokracia, nebola presvedčivým a efektívnym spôsobom vlády v čase ekonomickej katastrofy. V každom prípade nesmieme zabúdať, že fašizmus by sa nestal takým významným hnutím, keby nebolo svetovej hospodárskej krízy a nikdy by sa nestal univerzálnym hnutím bez triumfu Hitlera v Nemecku.

Súčasnosť má veľa spoločných znakov, ale aj špecifík v porovnaní s uvedeným obdobím. Jednu z odpovedí ponúkol konzervatívny profesor politickej filozofie Patrick Deneen vo svojej knihe Prečo zlyhal liberalizmus. Deneen uznáva, že tristoročnému liberálnemu politickému mysleniu vďačí ľudstvo za zrušenie poddanstva, všeobecné volebné právo, slobodu prejavu, emancipáciu žien či materiálny blahobyt. Súčasne však tvrdí, že tento politický smer sa už vyčerpal a teraz sa dostal do patologickej fázy. Liberálny tlak na voľný trh viedol k rastúcej nerovnosti v príjmoch i vzdelaní, k rozpadu vidieckych komunít i k ničeniu životného prostredia. Dôraz na uspokojenie potrieb jednotlivca spôsobil rozpad rodín, vznik konzumnej spoločnosti a narastajúcu osamelosť ľudí.

Hlavná myšlienka Deneenovej knihy sa dá zhrnúť do konštatovania, že liberalizmus zlyhal, pretože uspel – veci, ktoré ho urobili atraktívnym, ho napokon urobili neudržateľným. Pôvodné lákadlá liberalizmu sa obrátili proti demokratickej spoločnosti. Voľný trh nielenže zlikvidoval malých živnostníkov, ale vytvoril aj neregulované technologické korporácie a následnú environmentálnu devastáciu. Vypätý individualizmus priniesol rozpad vzťahov, preplnené domovy dôchodcov a v dôsledku rastúceho počtu samovrážd a drogových závislostí aj skracovanie priemernej dĺžky života. Politický zápas sa stával vo výsledku čoraz banálnejším. Napríklad v Spojených štátoch demokrati presadzovali práva menšín, republikáni zasa voľný trh, no napokon vždy zvíťazil liberalizmus. Práve toto pochopil Donald Trump a ponúkol obom skupinám alternatívu. Je to však perspektívna cesta?

Státisíce demonštrantov kričali v sobotu v londýnskych uliciach, že toto je revolúcia. Miliardár Elon Musk vyzval na rozpustenie britského parlamentu, zmenu vlády v Spojenom kráľovstve a vyhrážal sa: „Blíži sa násilie. Buď sa budete brániť alebo zomriete.“ Veľa ľudí to u nás prijalo s nadšením, ale takejto naivite pseudorevolucionárov spoza compu sa môžem iba smiať. Je prekvapujúce, že túto pascu oligarchie neodhalili viacerí vykričaní ľavičiari, ale skôr pápež Lev XIV., ktorý v nedeľu poukázal na rastúcu priepasť medzi príjmami robotníkov a tých najbohatších: „Generálni riaditelia, ktorí pred šesťdesiatimi rokmi možno zarábali štyri- až šesťnásobok mzdy robotníkov, podľa najnovších údajov dnes berú 6 600-krát viac než priemerný robotník. Čítal som správu, podľa ktorej sa americký podnikateľ Elon Musk stane prvým bilionárom na svete. Čo to znamená a o čom to vlastne hovoríme? Ak je toto už jediná vec, ktorá má hodnotu, potom sme vo veľkom probléme…“

Je skutočne primitívne, ak z nejakej masy ľudí zhromaždenej na námestí vyvodzujeme, že toto stačí na revolúciu. Tí, ktorí to tvrdia, nemajú nielenže základné poznatky z dejín sociálneho zápasu, ale chýba im aj elementárna orientácia v protirečeniach súčasného sveta. To, čo sa deje momentálne v Spojených štátoch alebo vo Veľkej Británii, nenesie znaky revolučného kvasenia. Takto sa v dejinách nezačínali revolúcie, ale fašistické prevraty. Pripomeňme si ten prvý z nich. V októbri 1920 bol v talianskej Bologni zavraždený pravicový člen mestskej rady Giulio Giordani. Squadristi (Čierne košele – prívrženci Benita Mussoliniho) to okamžite využili ako zámienku na potlačenie socialistov. Odbory boli rozpustené. Vo voľbách však fašisti neuspeli, a tak sa Mussolini rozhodol k historickému činu. 24. októbra 1922 pred 60-tisícovým zhromaždením v Neapoli vykríkol: „My sa chceme stať štátom!“ – a rozhodol sa pochodovať na čele 30-tisícového zástupu na Rím. Kráľ ho zo strachu už 29. októbra 1922 poveril zostavením vlády. Mussolini získal nenásilnou cestou (aj keď s pomocou zastrašovania) absolútnu moc (podobne ako o 11 rokov neskôr vo voľbách Hitler) a rozpútal teror…

Teraz sa preneste do súčasnosti a hľadajte paralely. 10. septembra je zavraždený Trumpov obľúbenec, politický aktivista Charlie Kirk. Odmietam sa na tomto mieste opakovane sporiť, kto to bol, pretože fakty sú absolútne jasné a tí, ktorí ho ustavične obhajujú, tak robia buď z nevedomosti alebo zo známej zaujatosti krajnej pravice, ktorá si vždy pomáhala klamstvami a mýtmi. Hádky o tom, čo Kirk povedal alebo nepovedal, sú úplne bezpredmetné, pretože jeho fanúšikovia preberajú informácie z tých istých falošných zdrojov, ktoré by sa dali pri väčšej intelektuálnej poctivosti ľahko overiť, lebo na rozdiel od zdieľania týchto lživých interpretácií sú už dávno k dispozícii videá s priamou Kirkovou rečou, takže o tom, či to a to povedal, nie sú v kruhoch disponujúcich kritickým myslením žiadne pochybnosti.

Z môjho pohľadu najsilnejší prejav proti uctievaniu Chalieho Kirka predniesol baptistický reverend z Virgínie Howard John Wesley. Stojí za to si ho vypočuť, najmä pre tých, ktorá sa oháňajú Kirkovým silným náboženským cítením: „Charlie Kirk si nezaslúžil byť zavraždený. Ale som ohromený, keď vidím vlajky Spojených štátov amerických na pol žrde, ktoré vyzývajú tento národ, aby si uctil muža, ktorý bol nehanebným rasistom a celý svoj život venoval zasievaniu semien rozdelenia a nenávisti do tejto krajiny. A počúvam ľudí so selektívnym hnevom, ktorí sú rozhorčení z vraždy Charlieho Kirka, ale boli ľahostajní, keď Melissu Hortmanovú a jej manžela zastrelili v ich dome, a prikazujú mi, aby som mal úctu k mužovi, ktorý nemal žiadnu úctu k môjmu vlastnému životu. Charlie Kirk bol zarytý biely rasista, ktorý svoju opovrhnutiahodnú propagandu pral pod kapucňou „debatéra“ a zástancu „slobody prejavu“ – no jeho prívrženci sa dnes snažia dosiahnuť, aby boli ľudia prepustení z práce len za to, že zdieľajú veci, ktoré skutočne povedal. Je mi ľúto, ale nikde v Biblii nie je miesto, kde by nás učili ctiť si zlo. Spôsob, akým zomriete, vás nevykúpi z toho, ako ste žili. Nestanete sa hrdinom vo svojej smrti, keď ste zbraňou nepriateľa vo svojom živote. Charlie Kirk strávil svoju kariéru budovaním propagandistickej siete, pomocou ktorej klamal mladých vysokoškolákov a nemilosrdne šikanoval tých, s ktorými nesúhlasil. Zohral obrovskú úlohu v tom, že americká politická diskusia sa stala takou toxickou. Nemôžeme dovoliť, aby sa história prepisovala.“

Kampaň proti „radikálnej ľavici“, ktorú okamžite a bezdôvodne rozpútal Donald Trump a jeho prívrženci, je predzvesťou niečoho veľmi temného. Už teraz prichádzajú o prácu ľudia iba preto, lebo zdieľajú citáty Kirka, ktoré dokazujú, kým v skutočnosti bol – ako napríklad posledná afroamerická komentátorka denníka The Washington Post Karen Attiah, ktorá bola okamžite prepustená po tom, čo pripomenula výrok zavraždeného o čiernych ženách, ktoré nemajú dostatočnú mozgovú kapacitu. Toto je tá ich predstava o slobode prejavu: nestačí im, keď odsúdite vraždu, oni požadujú, aby ste chválili tohto rasistu a zamlčali to, čo povedal a urobil. Ako zbraň pritom zneužívajú klerikalizmus, keď požadujú (v zmysle odkazu Charlieho Kirka) ústavné vyhlásenie Američanov za kresťanský národ (s potlačením iných náboženstiev). Moderátor Tucker Carlson zasa tvrdí, že už nemá význam delenie na pravičiarov a ľavičiarov, konzervatívcov a liberálov, ale na „armádu Ježiša Krista“ proti neveriacim. A to sa už neponáša na vyhlásenie občianskej, ale križiackej vojny.

Ďalšia republikánska politická aktivistka Laura Loomerová vyzýva Donalda Trumpa, aby prevzal „diktátorské právomoci“ a zničil „násilnú ľavicu“. Republikáni pritom opakovane klamú, keď tvrdia, že hrozba prichádza zľava. Všetky štatistiky hovoria o opaku. No aj keď drvivá väčšina politických vrážd v Spojených štátoch bola motivovaná pravicovým extrémizmom, mali by sme násilie depolitizovať, pretože to, čo zabíja v USA, je predovšetkým kultúra zbraní – tá, ktorú obhajoval Kirk a tá, ktorej prepadol jeho vrah. Veď podľa Inštitútu strategických a medzinárodných štúdií tvorilo politické násilie v USA za posledné štyri roky trojnásobok vrážd za predchádzajúcich 25 rokov.

Ľudia ako zakladateľ českého hnutia Stačilo! Daniel Sterzik sú úplne mimo, keď tvrdia, že pravý zmysel ľavice sú „sociálne otázky“. Sociálnymi hnutiami sú aj národniari, kresťanskí demokrati, dokonca aj nacisti. Historickým cieľom ľavice je rovnosť. Progresívci ako extrémni centristi so svojím okliešťovaním demokratických práv, obnovovaním cenzúry, ostrakizovaním celých skupín obyvateľstva, šikanovaním a prenasledovaním nepohodlných ľudí narobili v našich spoločnostiach veľké dusno. Nie div, že sa chce čoraz väčšia časť spoločnosti z ich okov vymaniť. Preto odmietam nazývať všetkých, ktorí vyšli do londýnskych ulíc, nacistami alebo rasistami, lebo sú to väčšinou zúfalí ľudia, ktorých systém hodil cez palubu.

Ale zvolávateľ tohto zhromaždenia Tommy Robinson takýmto fašistom bezpochyby je. Dlhodobo šíri rasistické a šovinistické názory, otvorene obhajuje teroristov z radov extrémnej pravice, podporuje genocídu v Gaze a bol niekoľkokrát zatknutý za násilné útoky. Z tých vyhlásení lídrov jednotlivých skupín na proteste som mal pocit, že v Londýne sa zišli všetci tí, ktorí chceli vykričať do celého sveta, koho všetkého nenávidia. A samozrejme (starý trik aj slovenských náckov), všetci pravicoví extrémisti sa odteraz nazývajú „vlastenci“.

Nie, toto nie je cesta. Cestu, ktorou by sme sa mali vybrať, neukazuje Tommy Robinson a jeho nacionalistická internacionála, ale Jeremy Corbyn so svojou novou rapídne rastúcou stranou. Corbyn ani raz nespomenul Charlieho Kirka (čo mu niektorí moralisti vyčítali) a namiesto toho sa pustil do kritiky britskej vlády zľava: „Táto vláda sa mohla zamerať na riešenie nerovností so superbohatými. Namiesto toho sa rozhodla rozdúchať plamene rasizmu a povzbudiť krajnú pravicu. Naša krajina potrebuje zmenu smeru, a to hneď teraz. Je čas na skutočnú alternatívu, ktorá prerozdeľuje bohatstvo, vlastníctvo a moc,“ píše vo vyhlásení k udalostiam posledných dní.

A to je presne to, čo potrebujeme. Neexistuje žiadna progresivistická a konzervatívna ľavica, pretože ani jeden z týchto prúdov autentickou ľavicou nie je. Sú to zástupné témy, podávajúce ľuďom politické morfium, aby sa nesústreďovali na to, čo žiadajú a potrebujú najviac: získať väčší podiel politickej a ekonomickej moci a prevziať kontrolu nad vlastnými životmi. Nedajte sa pomýliť, že toto všetko vám vráti zameranie na LGBTI+ ideológiu alebo bieleho heterosexuálneho kresťana. Nedajte sa oklamať silnými vodcami, ktorí vám napokon unaveným zo vzájomným bojov a vybičovanej nenávisti ponúknu len teror a vojnu. Potrebujeme úplne nové smerovanie, nie oprašovanie starého, ktoré sa už toľkokrát ukázalo ako skratka do pekla, potrebujeme konečne spoločne budovať mierový štát a sociálne spravodlivú spoločnosť pre všetkých. Dáme sa do toho, alebo si budete bolestínsky pestovať svoje fóbie, komplexy a predsudky?

Eduard Chmelár