PRVÝ, KTO SA POSTAVIL PROTI AGRESOROM V DRUHEJ SVETOVEJ VOJNE, BOL ČÍNSKY ĽUD

Opusťme teraz naše žabomyšie vojny, či premiér mal alebo nemal letieť do Pekingu, počkajme ešte s hodnotením jeho rokovaní s ruským, čínskym, vietnamským a srbským prezidentom, a venujme sa udalosti, pre ktorú navštívil Čínu oficiálne. A ja som rád, že to urobil, lebo máme možnosť vymaniť sa z eurocentristickej interpretácie dejín a vysvetliť si, prečo je naše vnímanie druhej svetovej vojny značne skreslené.

Čína dnes oslavuje veľkolepou vojenskou prehliadkou (z technologického hľadiska ohromujúcou a prelomovou) 80. výročie víťazstva nad japonskou agresiou v druhej svetovej vojne. Ohraničenie tohto globálneho konfliktu je však dodnes predmetom sporov. Väčšina európskych historikov dnes už ani nehovorí o prvej a druhej svetovej vojne, ale o jednom globálnom konflikte v rokoch 1914 – 1989 s rôznymi fázami. Dalo by sa polemizovať o tom, či obdobie po roku 1989 nepatrí do novej fázy toho istého problému, ale tým vás teraz nechcem zaťažovať. Podstatné je, že každý to vníma inak. Pre Spojené štáty sa začína vojna útokom na Pearl Harbor 8. decembra 1941. Pre Sovietsky zväz sa všetko začalo 22. júna 1941 Veľkou vlasteneckou vojnou, keď nacistické Nemecko prepadlo ZSSR. V Európe sa začiatok vojny obyčajne spája s 1. septembrom 1939, keď Hitler zaútočil na Poľsko. No a v dôsledku snáh o prepisovanie dejín a presúvania zodpovednosti za rozpútanie globálneho konfliktu na Sovietsky zväz niektorí historici začali považovať za začiatok druhej svetovej vojny Mníchovskú dohodu z roku 1938, aby zvýraznili, že vojnový požiar spôsobila rozpínavosť nacizmu.

Ale toto všetko aj s jednotlivými odtieňmi je náš eurocentristický pohľad na svetové dejiny. V posledných rokoch toto spoločné západné dedičstvo čelí systematickým pokusom o reinterpretáciu s cieľom relativizovať zločiny fašistického Talianska, nacistickej Tretej ríše a militaristického Japonska a presadiť alternatívnu koncepciu dejín, v ktorej Sovietsky zväz vystupuje ako agresor, oslobodenie Európy Červenou armádou je vykresľované ako okupácia, kým hlavná zásluha na porážke Osy a ukončení vojny je falošne pripisovaná Američanom a Britom. Tento naratív, zakorenený v západnej interpretácii dejín, marginalizuje a bagatelizuje príbehy ostatných. Preto treba rázne odmietnuť historický revizionizmus až nihilizmus, ktorý sa v súčasnej dobe šíri ako požiar, a usilovať sa o globálny pohľad na spoločnú minulosť.

Našinca prekvapí, že nielen v Číne, ale v celej Ázii sa za začiatok druhej svetovej vojny považuje 7. júl 1937, kedy došlo k prestrelke na Moste Marca Pola asi 15 kilometrov juhozápadne od historického centra Pekingu. Incident využilo Japonsko na vyhlásenie vojny a v priebehu jediného roka dobylo celú severnú Čínu. V skutočnosti sa pre Čínu začala vojna už 18. septembra 1931, kedy Japonsko napadlo jej severovýchodnú časť a vytvorilo v nej bábkový štát Mandžusko. Podľa oficiálnych odhadov zahynulo za 14 rokov vojny (1931 – 1945) až 35 miliónov obyvateľov Číny. Preto dnes Peking presadzuje tézu, že najviac obetí druhej svetovej vojny mala Čína.

Nemali by sme im to zazlievať. Historické vedomie je dôležitou súčasťou politickej kultúry. Je to forma kolektívnej skúsenosti, ktorá preniká do politického rozhodovania. Preto je dôležité, aby aj v strednej Európe a nielen sinológovia vedeli, čo pre Číňanov znamená „storočie poníženia“ a „ľudová vojna odporu proti japonskej agresii“. Vlastne všade na svete je nevyhnutné uchovávať v pamäti, čo znamenala neuveriteľná beštialita nemeckých nacistov v Európe a japonských ultranacionalistov v Číne. Úplne inak bojovali nacisti v západnej Európe a úplne inak v strednej a východnej, kde malo ich vyčíňanie charakter vyhladzovacej vojny. Podobne úplne inak bojovali Japonci s Američanmi a úplne inak s Číňanmi, kde dochádzalo ku genocíde.

Treba preto odmietnuť cynické až grobianske (po koľkýkrát už?) slová predsedu KDH Milana Majerského, že načo chodiť na oslavy do Pekingu, keď nás Číňania neoslobodili. Je to rovnako nevhodné ako pýtať sa, načo chodiť na oslavy do Normandie, keď nás Američania a Briti neoslobodili. Som hrdý na to, že historicky po prvýkrát si predseda vlády Slovenskej republiky prišiel uctiť najväčšie obete druhej svetovej vojny priamo do Pekingu. Historická pamäť tvorí totiž spolu s morálkou a racionálnou analýzou obrannú hrádzu pred zopakovaním takýchto a podobných hrôz. A tieto obrovské obete nemožno ignorovať.

V ázijskej tradícii si lepšie ako u nás pamätajú slová indického filozofa Čanakju, poradcu prvého panovníka Maurjovskej ríše. Tento učenec (niekedy považovaný aj za zakladateľa politológie) pred 2300 rokmi napísal takýto strategický postreh: „Predtým, ako začnete vojnu, spočítajte si cenu víťazstva a cenu pomsty nepriateľa.“ Kóččeril Ráman Nárájanan (v rokoch 1997 – 2002 prezident Indie, prvý z kasty nedotknuteľných, ktorý túto funkciu zastával) zasa svoj ľud upozorňoval: „Nepremyslený krok proti rastúcej veľmoci vám môže vyhrať deň, ale prehrať celú éru.“ Zodpovedný štátnik poučený dejinami dnes musí byť veľmi opatrný, aby si uvedomoval, čo môže svojimi krokmi spôsobiť a či to stojí za to.

Boli časy, keď západní lídri rešpektovali historické fakty. Prezident USA Franklin D. Roosevelt v apríli 1942 vyhlásil: „Pamätáme si, že čínsky ľud bol prvý, ktorý sa v tejto vojne postavil agresorom a bojoval proti nim. A v budúcnosti bude neporaziteľná Čína hrať náležitú úlohu v udržiavaní mieru a prosperity nielen vo východnej Ázii, ale na celom svete.“ Jeho slová dnes znejú takmer prorocky. Čína si v týchto dňoch svoje víťazstvo nepripomína len kvôli minulosti. Robí to aj preto, aby pripomenula svetu, že mier nie je samozrejmosť a že dejiny by sa nemali písať na základe momentálnych politických potrieb. Verím, že si to uvedomili všetci, ktorí si dnes mali možnosť túto dramatickú tragédiu histórie minulého storočia sprítomniť priamo v epicentre diania.

Eduard Chmelár