SLOVENSKO MÁ NAJMENEJ CHRÁNENÝ ZÁKLADNÝ ZÁKON ŠTÁTU V EURÓPE

Vedeli ste, že v Senci na námestí je pamätník Ústavy SR, jediný svojho druhu na Slovensku? Dnes o tretej je tam malá slávnosť, na ktorej som mal rečniť, ale pre hlasovú indispozíciu som musel svoju účasť na poslednú chvíľu zrušiť. Preto mi dovoľte len zopár poznámok.

Ústava SR prijatá 1. septembra 1992 bola nevyhnutným míľnikom na ceste k nezávislej Slovenskej republike. Je to základný zákon štátu, takpovediac jeho sekulárna biblia, na ktorú prisahajú všetci ústavní činitelia, preto by malo byť jej dodržiavanie posvätné. Máte však pocit, že to tak naozaj je? Máte pocit, že sa rešpektuje, že Slovenská republika sa neviaže na žiadne náboženstvo (čl. 1), že je zaručená osobná sloboda (čl. 17), spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky (čl. 36), bezplatná zdravotná starostlivosť (čl. 40) či bezplatné vzdelanie (čl. 42)? Ústava deklaruje základné princípy a hodnoty štátu, ale ich vymáhateľnosť musia určiť zákony. Načo nám však čl. 37 ods. 4 zaručuje právo na štrajk, keď podmienky má ustanoviť zákon a za 33 rokov od prijatia ústavy to nebol schopný urobiť?

To, ako dodržiavame ústavu, ako vážne berieme základný zákon štátu, je odrazom nášho právneho vedomia. Dlho som si myslel, že riešením studenej občianskej vojny na Slovensku by bola celospoločenská dohoda na novej ústave, ktorá by vznikala zdola, návrhy by po širokej diskusii posudzovalo ústavodarné zhromaždenie a celkový výsledok by bol schválený v referende. Bolo by to logické, v súlade so zvyklosťami tvorby ústav v demokratických štátoch a zodpovedalo by to aj ústavnej tradícii u nás, keď zhruba každá generácia prijímala novú ústavu. S hrôzou som si však uvedomil, že dnešná politická garnitúra by nebola schopná dohodnúť sa na ústave a založiť štát ani takej kvality ako generácia deväťdesiatych rokov.

Neúcta k základnému zákonu štátu, ktorý si vyžaduje určitú stabilitu a pocit spoľahlivosti, sa prejavuje aj tým, že Ústava SR bola za 33 rokov svojej existencie 22-krát novelizovaná, až dostala pohŕdavý prívlastok „trhací kalendár“. Faktom je, že máme najmenej chránenú ústavu v Európe. V iných európskych štátoch je potrebné na schválenie ústavy alebo akýchkoľvek zmien v nej zvýšené kvórum v parlamente alebo referendum. Touto cestou by sme mali ísť aj my. Stále držím v srdci ideál druhej republiky a novej ústavy, ale kým tvorí slovenskú politickú reprezentáciu loď bláznov a banda obmedzencov bez akýchkoľvek stôp štátnického uvažovania (česť výnimkám), nemá zmysel sa tomu seriózne venovať. Želajme si preto, aby sa dovtedy u nás aspoň upevňoval právny štát. To by bola tá najdôstojnejšia oslava Dňa Ústavy Slovenskej republiky.

Eduard Chmelár