Obzretie za summitom na Aljaške

Spravodajský cyklus médií akéhokoľvek prúdu a razenia je neúprosný, pretože v dôsledku rozvoja sociálnych sietí sa prakticky uskutočňuje v režime 24/7. Núti všetkých aktérov neustále chrliť informácie bez ohľadu na kvalitu. Nielen výhodou, ale aj povinnosťou analytika je odstup. Vyžaduje si to niekedy počkať, kým sa prach víru udalostí aspoň trochu usadí a až následne ponúknuť hodnotenie situácie. Je to aj prípad americko-ruského summitu na Aljaške a následného zletu ukrajinského prezidenta a druholigových európskych lídrov do Washingtonu.

Trump – Putin 0:1. Naozaj?

Azda najprimitívnejší komentár k výsledkom rokovania na Aljaške bolo svetovými aj domácimi liberálnymi médiami otrocky papagájované vyjadrenie istého bývalého diplomata, že výsledok je 0:1 pre Vladimíra Putina. Citované hodnotenie dokumentuje, akou plytkou optikou hodnotia hlboké geopolitické problémy nielen médiá, ale aj tí, čo im poskytujú akože odborné vyjadrenia. Samozrejme, úmyslom autora aj šíriteľov uvedeného výroku bolo ponížiť Donalda Trumpa, nie poskytnúť realistické hodnotenie summitu.

Ak niekto od aljašského summitu očakával výhru jednej alebo druhej strany, či si sľuboval hotové riešenia krízy na Ukrajine, nemá dostatočne vyvinutú schopnosť vnímať realitu. V priebehu vojenských konfliktov, ktoré nemajú úplne jednoznačný priebeh alebo nie sú vo fáze blížiacej sa nevyhnutnej kapitulácie jednej z bojujúcich strán, paralelné rokovania o mieri nevedú k rýchlym, okamžitým a hmatateľným výsledkom. Stretnutie Donalda Trumpa s Vladimírom Putinom bolo predovšetkým zamerané na predostretie pozícií oboch mocností vo vzťahu k riešeniu konfliktu.

Nepovšimnuté súvislosti

Málokto si všimol, že ruský prezident súhlasil s osobným stretnutím so šéfom Bieleho domu tesne po tom, ako Donald Trump pohrozil uvalením sekundárnych sankcií na štáty a spoločnosti, kupujúce ropu z Ruska a zvýšením ciel na import z Indie do USA o ďalších 25 percent. India je v súčasnosti jedným z hlavných zákazníkov Moskvy, kolaps obchodu s touto krajinou by nepríjemne poškodil ruskú ekonomiku a štátny rozpočet. Keď už nič iné, Vladimír Putin stretnutím na Aljaške dal jasne najavo, že rozumie významu aj potenciálu avizovaných amerických odvetných opatrení.

V diskusii o výsledkoch Aljašky úplne zaniklo, že doslova len niekoľko hodín pred konaním summitu s ruským prezidentom Donald Trump spolu s lídrami Azerbajdžanu a Arménska podpísali v Bielom dome dohodu o ukončení vojny medzi oboma štátmi Južného Kaukazu. Súčasťou podpísaných dokumentov je zatiaľ nezáväzné, ale politicky mimoriadne významné vyhlásenie o otvorení Zangezurského koridoru medzi Azerbajdžanom a jeho exklávou Nachičevan. Táto trasa prechádza arménskym územím pozdĺž hranice s Iránom a ak sa naplnia politické dohody, USA získajú na 99 rokov do prenájmu Zangezurský koridor, kadiaľ povedú nielen vlakové nákladné trasy napojené na Strednú Áziu a Čínu na východe a na Turecko na západe, ale budú sa tam časom prepravovať ropa, plyn a elektrina. Južný Kaukaz bol tristo rokov sférou vplyvu Ruska. Ak sa tam bez najmenšieho prejavu odporu Moskvy na jednej z najdôležitejších regionálnych obchodných trás na celé storočie usadia Spojené štáty, ťažko hovoriť o tom, že aljašský summit dopadol 0:1 v prospech šéfa Kremľa. (Nedopadol ani 1:0 v prospech USA.)

(zdroj: https://journal-neo.su/)

Ak sa pozrieme na rokovania amerického a ruského prezidenta z ešte širšej perspektívy, neomylne dospejeme k záveru, že Spojené štáty ani Rusko nemali v stávke žiadne život ohrozujúce záujmy. Ak začneme Ruskom, je nepochybné, že z mnohých dôvodov by bolo výhodné, aby dokázalo ukončiť vojnu čo najskôr, ale ak sa to nepodarí, bude schopné bojovať ešte veľmi dlho. Oveľa dlhšie ako Ukrajina. USA sa vojna na Ukrajine priamo vôbec nedotýka. Neumierajú tam americkí vojaci, vojenská pomoc Kyjevu je oklieštená, takže Washington to už ani nestojí veľa peňazí. A ak by hneď zajtra padol celý Donbas do ruských rúk, zo strategického hľadiska by sa to nielen USA, ale ani Európy nijak vážne nedotklo.

Čo chcú USA a čo chce Rusko

Tak prečo potom hlavy štátov USA a Ruskej federácie vlastne rokovali? S ohľadom na doterajšie počínanie Donalda Trumpa vo funkcii je možné predpokladať, že jeho primárnym motívom je ukončiť vojnu na Ukrajine preto, aby mohol začať rozvíjať normálne obchodné vzťahy s Ruskom. Jeho administratíva, ale aj finančné pozadie, ktoré mu pomohlo vyhrať voľby pod bannerom MAGA, majú obrovský záujem na spolupráci s Ruskom v oblasti ťažby, prepravy a predaja energetických surovín. Rovnako eminentný záujme je na americkej strane na rozvoji ťažby strategicky dôležitých surovín. Avšak kým trvá vojna a v platnosti je neprehľadná spleť tak amerických, ako aj európskych sankcií, neprospieva to investíciám a nerušenému obchodovaniu. Okrem toho sa chce Donald Trump zbaviť aj keď obmedzenej, ale stále poskytovanej vojenskej pomoci Ukrajine a ak majú Európania záujem, nech financujú aj garantujú obranu a bezpečnosť Kyjeva oni.

Vladimír Putin rozhodne neodmieta širšie a hlbšie angažovanie sa amerických investorov v ruskej energetike alebo v ťažbe strategických surovín. Lenže to v súčasnosti nie je hlavnou prioritou ruského prezidenta. Rusko síce dokáže ešte dlho bojovať, ale zatiaľ sa to nejaví tak, že by bolo schopné dosiahnuť výraznejší prielom oproti súčasnému stavu. Nekontroluje ani len celý Donbas, v Chersone je na ľavom brehu Dnepra a nedrží ani väčšinu Záporožia. Stálo to nesmierne množstvo ľudských životov a peňazí, napriek tomu Rusko kontroluje len niečo medzi 20 – 25 percentami ukrajinského územia. Vladimír Putin vie, že ak existuje niekto na tejto planéte, tak je to možno len Donald Trump, kto dokáže prinútiť Volodymyra Zelenského, aby výmenou za ukončenie krviprelievania uznal prinajmenšom stratu Krymu a Donbasu. Ruský prezident jednoducho nemôže ukončiť vojnu s nemastným neslaným výsledkom. Jednak preto, lebo by mohol nielen prísť o moc, ale aj niesť ťažko predvídateľné dôsledky. A jednak preto, lebo Rusko išlo do tejto vojny s cieľom vytvorenia dostatočnej nárazníkovej zóny proti NATO. Po tri a pol roku zďaleka nekontroluje ani celý ľavý breh Dnepra. Krym, Donbas, Záporožie a Cherson sú minimom, čo by mohlo ruskej verejnosti prepožičať aspoň zdanie dosiahnutia primárneho vojnového cieľa: získanie nárazníku.

Donald Trump a Vladimír Putin sa na Aljaške oboznámili s pozíciami druhej strany. Obaja dobre vedia, čo chce a očakáva druhá strana. Sú si veľmi dobre vedomí aj toho, že ich predstavy narážajú na malého zeleného mužíka v Kyjeve a jeho politických donorov v Londýne, Paríži, Berlíne a Bruseli. Skutočné rokovania o mieri sa ešte nezačali preto, lebo na to neexistujú vhodné politické podmienky, čo by bol menší problém. Oveľa závažnejším problémom je okolnosť, že niekoľké európske mocnosti živia v ukrajinskom vedení plané nádeje na definitívnu porážku Ruska a na vyhnanie ruských vojsk z celého územia Ukrajiny. Tento stav bude pretrvávať dokiaľ v Kyjeve nedôjde napríklad k palácovému prevratu alebo kým v niektorých európskych metropolách nepochopia, že Ukrajinu je potrebné k výmene územia za mier doslova dokopať.

Peter Tóth