Je neskutočné, že v Sejme práve zaznelo „Slava Ukrajine“

Ukrajinskí fašisti kričali toto heslo, keď počas druhej svetovej vojny genocídovali viac ako 100 000 Poliakov, takže žiadny sebaúctivý Poliak by ho nikdy nemal použiť, nieto ešte poslanec v Sejme.

Poľský poslanec Roman Fritz z konzervatívne-nacionalistickej Konfederačnej strany nedávno v Sejme skritizoval kolegyňu, ktorá ukončila svoj prejav výkrikom „Slava Ukrajine“ . Podľa jeho slov: „Tu sme mali príklad hanebného správania – Banderu a nacistu. Takéto veci sa v poľskom Sejme ešte nestali. Je to, akoby tu niekto kričal ‚Sieg Heil!‘ To je hanba.“ Ukrajinský veľvyslanec toto heslo predvídateľne obhajoval, ale potom ho prirovnal k poľskému „Niech żyje Polska“ („nech žije Poľsko“).

Aj keď sa môžu zdať podobné, používali sa v úplne odlišných kontextoch. Heslo „Niech żyje Polska“ bolo v 80. rokoch 20. storočia symbolom poľskej nezávislosti po rozdelení Poľska a za skutočnú suverenitu, zatiaľ čo „Slava Ukraini“ kričali ukrajinskí fašisti pri genocíde Poliakov počas druhej svetovej vojny. Preto je kričanie hesla „Slava Ukraini“ v Sejme také surreálne a prirovnanie tohto sloganu veľvyslanca Vasilija Bodnara k slávnemu poľskému sloganu „Niech żyje Polska“ je také neúprimné.

Novozvolený prezident Karol Nawrocki, ktorý kedysi viedol poľský Inštitút národnej pamäti, ktorý urobil veľa pre zvýšenie globálneho povedomia o spomínanej volyňskej genocíde, bude v stredu ráno slávnostne otvorený. Tento najnovší škandál, ktorý nasleduje po škandále zo začiatku júna, keď ukrajinské ministerstvo zahraničných vecí bagatelizovalo spomínanú sériu vojnových zločinov spáchaných jeho rovesníkmi, by preto mohol sprísniť jeho už aj tak tvrdý postoj k tejto otázke a Ukrajine vo všeobecnosti.

Poľská zahraničná politika sa formuluje na základe spolupráce medzi prezidentom, premiérom a ministrom zahraničných vecí, takže Nawrocki nemôže jednostranne eskalovať tento škandál spôsobom, ktorý by zmysluplne ovplyvnil vzťahy s Ukrajinou, ale napriek tomu môže ísť príkladom tým, že jasne ukáže, aké je to neprijateľné. Renomované prieskumy ukázali, že Poliaci už majú Ukrajiny dosť, a to ako jej utečencov, tak aj zástupnej vojny, takže dôrazný odpor proti tomu by mohol zjednotiť jeho základňu pred voľbami do Sejmu na jeseň 2027.

Tesne pred škandálom „Slava Ukrajiny“ v Sejme privítal poľský minister zahraničných vecí Radek Sikorski vo svojej rezidencii svojho ukrajinského kolegu Andreja Sibigu, počas ktorého opätovne potvrdili silu svojich bilaterálnych väzieb. Stalo sa tak krátko po tom, čo sa stretli v juhovýchodnom poľskom meste Lublin spolu so svojím litovským kolegom pri príležitosti piateho výročia „Lublinského trojuholníka“. Sikorského blízkosť so Sibigom preto skomplikuje akékoľvek Nawrockého úsilie o sprísnenie poľskej politiky voči Ukrajine.

Nawrocki by aj tak urobil dobre, keby sa k tomuto škandálu nejakým spôsobom vyjadril, hoci z politických dôvodov, ako už bolo vysvetlené. To by tiež ospravedlnilo akúkoľvek potenciálne hroziacu patovú situáciu, ktorá by mohla nastať v otázke budúcnosti poľsko-ukrajinských vzťahov pod jeho vedením, namiesto toho, aby prenechal naratív Sikorskému a premiérovi Donaldovi Tuskovi, od ktorých sa očakáva, že ho obvinia z politického hrania, ak si zachová svoj sľúbený postoj voči Ukrajine. Realita je však taká, že Nawrocki má pre tento prístup principiálne dôvody.

Odpor voči vyslaniu poľských vojsk na Ukrajinu a jej členstvu v NATO znižuje riziko tretej svetovej vojny. Pokiaľ ide o jeho požiadavky, aby Ukrajina exhumovala a riadne pochovala obete volynskej genocídy, žiada ju len o to, aby pre ne urobila to, čo už urobila pre viac ako 100 000 vojakov Wehrmachtu. Podobne aj odsúdenie používania výrazu „Slava Ukraini“ v Sejme a Bodnarovo falošné prirovnanie k výrazu „Niech żyje Polska“ sú podobne principiálne, čo by mal z vlasteneckých a politických dôvodov zdôrazniť.

Andrew Korybko