POSTAVTE SOCHU GENERÁLOVI ŠNEJDÁRKOVI!

Premiér Robert Fico predstavil na rokovaní s Vladimírom Putinom v Kremli plán slovenskej vlády postaviť pomník sovietskemu maršalovi Konevovi. Ruský prezident to označil za ušľachtilý čin. Aj keď som bol proti búraniu pamätníka tohto legendárneho sovietskeho veliteľa v Prahe, myšlienka postaviť mu na Slovensku sochu ma nenadchla z niekoľkých dôvodov.

Po prvé, o oslobodenie Slovenska sa väčšou mierou zaslúžil maršal Malinovskij, ktorý cez Šahy, Levice, Galantu a Pezinok dobyl hlavné mesto Bratislavu. Konevove vojská po dobytí Duklianskeho priesmyku pokračovali ďalej cez poľské nížiny. Inými slovami, to, čo je pre Prahu Konev, je pre Bratislavu Malinovskij.
Po druhé, Konev už jeden dôstojný pamätník na Dukle má. Malinovskij má sochu iba v Starom Tekove, na ktorej takmer utajenom odhalení som sa pred štyrmi rokmi za prítomnosti jeho dcéry zúčastnil. Stalin ho považoval za „nespoľahlivý živel nakazený západnými myšlienkami“, ale v očiach väčšiny vojenských odborníkov to bol najschopnejší minister obrany Sovietskeho zväzu.

Konev bol problematickejší. Maršal Žukov v scenzúrovaných pamätiach napísal, že „až do bitky pri Kursku Konev velil vojskám zle, a bol preto niekoľkokrát zbavený velenia frontu“. Vtedy ho chcel dať Stalin zlikvidovať a ušetril ho až na Žukovov zásah. Konev bol povestný totálnou bezohľadnosťou a necitlivosťou voči stratám a utrpeniu podriadených vojakov. Túto zlú povesť potvrdzuje štatistika. Mal o pätinu vyššie straty než Žukov, o tretinu vyššie než Rokossovskij a o celú polovicu vyššie než Malinovskij. Vysoké straty na Dukle však nemožno dať za vinu jednoznačne jemu. Náročná vojenská operácia v horách, akou bola tá pri Duklianskom priesmyku, si vyžaduje minimálne 30-dňovú prípravu určenú na prieskum, špeciálny výcvik i vytvorenie zásob munície, techniky a jedla. Konev žiadal aspoň 10 dní, Stalin mu dal iba päť. Keď mu to oznámili, Konev zohnutý nad stolom bezmocne tresol ceruzkou o mapu a zúfalo zaklial: „To bude ale pekný bordel!“

Konev sa napokon cez Duklu s obrovskými stratami prebil, no jeho povojnová činnosť vo mne vzbudzuje rozpaky až odpor. Krvavo až brutálne potlačil povstanie v Maďarsku, dohliadal na stavbu Berlínskeho múru a len nedávno vyšlo najavo, že ešte za Stalinovho života donášal diktátorovi na iných vplyvných veliteľov Červenej armády, na ktorých vojenské úspechy žiarlil. Nech si to každý preberie ako vie a chce, ja by som však radšej ako druhý pomník Konevovi konečne rád videl na Slovensku sochu veliteľov SNP generálov Goliana a Viesta. Túto dlžobu za nás nikto nesplatí.

Je však ešte jeden zabudnutý hrdina, ktorý si takúto poctu vrchovato zaslúži. Dnes má 80. výročie smrti (zomrel 13. mája 1945 v Casablanke) muž, ktorého za života oslavovali ako „záchrancu Slovenska“, veliteľ 2. česko-slovenskej divízie, ktorá vytlačila maďarské vojská z nášho územia, generál JOSEF ŠNEJDÁREK. Na Slovensku o ňom dnes nikto nevie a jeho účinkovanie pripomína len nenápadná bronzová tabuľka na námestí vo Zvolene. Šnejdárek (ktorý sa predtým vyznamenal bojmi s poľskou armádou, v ktorých získal pre novú republiku Tešínsko, a Poliaci sa na neho pokúsili spáchať atentát bombou umiestnenou pod posteľou) bol povolaný na Slovensko v tých najhorších časoch.

Po vpáde maďarských boľševikov na jar 1919 bolo česko-slovenské vojsko na ústupe, značne demoralizované, väčšinu tvorili talianski a francúzski legionári, plus dobrovoľníci z Čiech, pričom tie najlepšie sily armády – tri divízie čs. legionárov o celkovej sile 50 000 mužov – boli uviaznuté na Sibíri. Keď Šnejdárek prebral velenie divízie, bola v strašnom stave, porozliezaná po poliach a lesoch, skôr utekajúca ako ustupujúca. Generál urobil tvrdé opatrenia na obnovu disciplíny. Demoralizovaných dôstojníkov degradoval, zbabelcov strieľal, zastavil ústup a vydal rozkaz na útok. Vojakov si však získal hlavne nesmiernou a príkladnou osobnou statočnosťou.

Raz večer boľševici prudko pálili a vojaci ležali skrčení a vystrašení v zákopoch. Šnejdárek si to všimol, vyskočil na zákop prednej línie, demonštratívne si zapálil cigaretu a pomaly ju počas prudkej paľby vyfajčil. Keď zoskočil späť do zákopu, vojaci boli vystretí a strieľali ako diví.

Pred bitkou o Levice mal obavy, že Maďari sú v početnej prevahe. Aj keď dal do prednej línie všetko, čo mal, zálohy k dispozícii neboli a celkový stav bol slabý. V tejto situácii sa rozhodol pre geniálnu lesť, ktorá ho neskôr preslávila. Šnejdárek si zavolal jedného dôstojníka a povedal mu: „Pôjdeš do Žiliny, zoberieš si so sebou stovku mužov v plátených uniformách, ktorí si začernia tváre a na hlavách si uviažu turbany. Na každej stanici vystúpia a budú sa medzi sebou hlasno rozprávať po senegálsky.“ Dôstojník namietal, že nemá žiadnych vojakov, ktorí by vedeli po senegálsky. Šnejdárek mu vysvetlil, že je to úplne jedno, nech si niečo brblú a v každej vete budú zrozumiteľne vyslovovať „Senegal“. Maďari tomu tak uverili, že keď Šnejdárkove vojská obkľúčili oddiel boľševikov pri Hrone, tí sami naskákali do rieky, vrátane neplavcov, lebo im ich bratia v zbroji povedali, že „veliteľom Čechov je ľudožrút“.

Šnejdárkovým najväčším vojenským úspechom bolo dobytie strategicky dôležitého Zvolena, odkiaľ hnal Maďarov cez Lučenec až za hranice. Oslobodil tak Slovensko a získal ho pre novú republiku. V bojoch padli stovky Čechov, ktorí dodnes nemajú svoj spoločný dôstojný pomník. Dlhujeme im to. Hrdinský generál Šnejdárek, za predmníchovskej republiky oslavovaný ako osloboditeľ Slovenska, po roku 1948 zatracovaný ako nepriateľ boľševikov, je živým dôkazom, že sloboda prišla aj zo západu a na túto kapitolu našich dejín nesmieme zabudnúť.

Eduard Chmelár