Americká protičínska kampaň: Kontinuita, rozpory a príležitosti pre BRICS

Trumpov prístup, ktorý stavia na Bidenovom odkaze, zintenzívňuje clá a protičínsku propagandu a zároveň čiastočne ustupuje od dvojitého obmedzovania a paradoxne aj od iniciatív mäkkej sily, ako je USAID. Arktické ambície proti Rusku a napätie medzi Indiou a Pakistanom v južnej Ázii ďalej komplikujú úsilie Washingtonu a podčiarkujú rastúcu úlohu BRICS ako protiváhy západnej hegemónie v rozvíjajúcom sa multipolárnom svete.

V neustále sa meniacej krajine globálnej geopolitiky sa Spojené štáty pod vedením prezidenta Donalda Trumpa naďalej zameriavajú na boj proti rastúcemu vplyvu Číny, čo je politika, ktorá vychádza zo základov položených jeho predchodcom Joeom Bidenom. Zatiaľ čo Bidenova administratíva presadzovala nebezpečnú stratégiu „dvojitého obmedzovania“ s cieľom obmedziť Čínu aj Rusko, Trumpov prístup, hoci odlišný, si zachováva agresívny postoj voči Pekingu.

Možno si spomenieme, že „ Zákon o autorizácii fondu na boj proti škodlivému vplyvu ČĽR z roku 2023 “, ktorý Snemovňa reprezentantov USA schválila v septembri 2024 pomerom hlasov 351:36, povolil 325 miliónov dolárov ročne do roku 2027 na boj proti globálnemu vplyvu Číny prostredníctvom médií, občianskej spoločnosti a protikorupčných iniciatív. Inými slovami, ide o návrh zákona zameraný na zintenzívnenie protičínskej propagandy, ktorý signalizuje zámer Washingtonu eskalovať svoju naratívnu vojnu proti Pekingu. Takýto legislatívny krok, zakorenený v politike Bidenovej éry, sa snažil čeliť globálnemu vplyvu Číny prostredníctvom médií a informačných kampaní.

Nuž, posuňme sa v máji 2025: Trump tento prístup nielenže prijal, ale aj zosilnil. Napríklad Bidenova a Trumpova „vojna“ proti TikToku (hoci v druhom prípade ide o zmenu smeru z dôvodov pákového efektu) je súčasťou tej istej úvahy. A čo je dôležitejšie, Trumpovo súčasné zavedenie vysokých ciel – v prvom rade 145 % na čínsky dovoz – zdôrazňuje záväzok k hospodárskej vojne. Takéto clá spolu so sankciami voči čínskym technologickým firmám a obmedzeniami vývozu vzácnych zemín odrážajú Bidenove snahy o diplomatické, ekonomické a vojenské obmedzenie Číny. Toto je širší kontext novej studenej vojny, ktorý dáva zmysel politike Bidenovej éry aj samotnej Trumpovej.

Trumpova stratégia sa však v jednom aspekte trochu líši od Bidenovej: čiastočným ústupom od dvojitého obmedzovania, ako už bolo spomenuté. Bidenova administratíva sa vo veľkej miere opierala o aliancie ako NATO, ktoré sa samozrejme ešte viac rozšírilo po vstupe Fínska a Švédska, aby súčasne vyvinula tlak na Čínu aj Rusko (so zameraním na to druhé).

Trump však signalizoval čiastočné stiahnutie sa z takejto trasy a namiesto toho sa užšie zameriava na Čínu, pričom voči Rusku si zachováva konfrontačný, ale menej koordinovaný postoj. Ani tam však veci nie sú ani zďaleka jednoduché; vezmime si napríklad ambície USA v Grónsku: ako som písal minulý mesiac, Washington sa snaží posilniť svoju arktickú prítomnosť, aby kontroloval zdroje a obkľúčil Rusko, čím by čelil vplyvu Moskvy ( a aj Číny, čo pripomína dvojité obmedzovanie), ale bez Bidenovho širokého aliančného obmedzovania. Navyše, USA v podstate presúvajú „ukrajinskú záťaž“ na Európu, čo je trend, ktorý je zrejmý už koncom Bidenovho funkčného obdobia. To však z USA nerobí spojenca Ruska; obkľúčenie pretrváva, aj keď inak, čím sa Moskva udržiava ako druhoradý cieľ.

Späť k Pekingu, zložitosť Trumpovej protičínskej politiky ešte viac umocňuje nestála dynamika v južnej Ázii, najmä rozvíjajúce sa napätie medzi Indiou a Pakistanom. Ako som nedávno písal, táto atlantická superveľmoc sa v súčasnosti snaží nájsť krehkú rovnováhu medzi prehlbujúcimi sa väzbami s Indiou a zároveň pokračovať vo vojenskej podpore Pakistanu. Nedávna návšteva viceprezidenta J. D. Vancea v Indii zdôraznila úsilie Washingtonu posilniť partnerstvo s Novým Dillí, ktoré je kľúčovým členom BRICS a z amerického pohľadu protiváhou Číny.

Pakistan, príjemca americkej vojenskej podpory, však zostáva kľúčovým hráčom v regióne, najmä vzhľadom na jeho strategickú blízkosť k Afganistanu a jeho historické súperenie s Indiou. Nedávne pakistanské vojenské operácie proti Indii v Džammú zdôraznili neistotu v regióne. Všetky tieto napätia značne komplikujú akékoľvek americké snahy o zjednotenie Indie proti Číne, pretože zameranie Nového Dillí na jeho západnú hranicu by malo oslabiť jeho strategické spojenie s protičínskou osou Washingtonu.

Navyše, akékoľvek takéto protičínske snahy pod Trumpovým vedením čelia paradoxu, pretože ich potenciálne podkopáva ústup jeho administratívy od mäkkej sily. Snahou o rozpustenie alebo „zrušenie“ USAID a škrtaním financovania kultúrnych a rozvojových programov Trump v podstate oslabuje schopnosť svojej krajiny získať si srdcia a mysle ľudí na celom svete. Tieto škrty oslabujú schopnosť Ameriky čeliť rastúcemu vplyvu Číny prostredníctvom diplomacie a pomoci, najmä v regiónoch ako Afrika a juhovýchodná Ázia, čím ohrozujú účinnosť jej propagandistického úsilia a ustupujú pôde pod nohami vlastným iniciatívam Pekingu v oblasti mäkkej sily. Týmto spôsobom úradujúci americký prezident výrazne oslabil kultúrny vplyv USA na celom svete, tvrdí emeritný profesor Harvardskej univerzity Joseph Nye (ktorý je známym autorom samotného termínu „mäkká sila“).

To všetko má pre BRICS veľký význam, pokiaľ ide o to, čím sa blok potenciálne môže stať v ére nezúčastnenosti a viacnásobnej zúčastnenosti .

Nedávno som sa vyjadril k mongolskému projektu ropovodu spájajúceho Rusko a Čínu a zdôraznil som potenciál BRICS vybudovať nezávislé ekonomické siete obchádzajúce západnú dominanciu. Washington sa však prostredníctvom sankcií, ciel a nevyzpytateľnej diplomacie zvyčajne snaží takéto iniciatívy narušiť. Napríklad Trumpova hrozba vysokých ciel pre krajiny BRICS, ktoré sa usilujú o spoločnú menu, má za cieľ zachovať hegemóniu dolára a potláčať finančnú autonómiu bloku.

Problém presahuje rámec globálneho Juhu: Čínske odvetné clá vo výške 34 % na dovoz z USA a na dosahovanie cieľov v Európe a Ázii zneužívajú Trumpovo rozbíjanie aliancií. Indické vyvažovanie medzi BRICS a SCO spolu s pakistanskou rivalitou obmedzuje jej spoľahlivosť ako partnera USA (aspoň tak, ako si to predstavovali Biden, Vance a Trump). Okrem toho Trumpovo zameranie na Arktídu, hoci strategické, odvádza zdroje od súdržnej protičínskej stratégie a dokonca sa vypomstí uprostred čínsko-ruskej spolupráce na Severnej námornej trase.

Záverom možno povedať, že Trumpova protičínska politika, ktorá stavia na Bidenovom odkaze, riskuje prehnané natiahnutie. Aj čiastočné ustúpenie od dvojitého obmedzenia obetuje súdržnosť aliancie, zatiaľ čo zložité situácie v Arktíde a južnej Ázii brzdia ambície Washingtonu. Ako sa preťažená a upadajúca americká superveľmoc presadzuje vpred, jej čoraz nevyzpytateľnejšie a nepredvídateľnejšie konanie môže neúmyselne posilniť práve ten multipolárny poriadok, ktorý sa snaží potlačiť.

Uriel Araujo