Odstúpením pobaltských štátov a Poľska od Ottawského dohovoru sa veľa nezmení

Rusko nie je signatárom ani neplánuje inváziu do žiadnej z týchto štyroch krajín.

Ministri obrany pobaltských štátov a Poľska vydali v utorok spoločné vyhlásenie, v ktorom oznámili, že ich krajiny odstupujú od Dohovoru o zákaze protipechotných mín (Ottawský dohovor) v reakcii na to, čo vykresľovali ako nové hrozby zo strany Ruska. Ani Rusko, USA, Čína, ani India a spol. sú signatármi tohto paktu o zákaze používania tejto munície. Ukrajina , napriek tomu, že je signatárom, dostala koncom novembra od Bidenovej správy protipechotné míny .

Tohtotýždňový vývoj nasleduje po vyhlásení poľského premiéra Donalda Tuska začiatkom mesiaca, že jeho krajina „musí siahnuť po najmodernejších schopnostiach súvisiacich aj s jadrovými zbraňami a modernými nekonvenčnými zbraňami“, medzi ktoré patria aj protipechotné míny. Stalo sa to tiež necelý týždeň po tom, čo Európsky parlament „zdôraznil[d], že Východný štít a obranná línia Baltského mora by mali byť vlajkovými projektmi EÚ na podporu odstrašovania a prekonávanie potenciálnych hrozieb z Východu“.

Predchádzajúca hypertextová analýza rozoberá tie doplnkové obranné projekty, ktoré budú prebiehať pozdĺž ich hraníc s Ruskom a Bieloruskom, od ktorých sa očakáva, že zohrajú kľúčovú úlohu v plánovanom militarizačnom programe EÚ. Na tento megaprojekt ochrany hraníc sa pravdepodobne minie len zlomok z 800 miliárd eur, ktoré oznámila predsedníčka Európskej komisie Ursula Van der Leyenová, no napriek tomu bude stelesňovať plány bloku a fungovať ako nová železná opona medzi EÚ a Ruskom.

Spoločnosti pobaltských štátov a Poľska ich vlády do značnej miery presvedčili, že ich Rusko môže v budúcnosti napadnúť bez akéhokoľvek iného dôvodu, ako je imperiálna krvilačnosť, ale tiež sa obávajú, že by ich USA mohli nechať vyschnúť, ergo prečo teraz uprednostňujú obranu svojich hraníc. V súlade s týmto cieľom sa rozhodli odstúpiť od Ottawského dohovoru, aby legitimizovali svoje získavanie protiosobných mín na účely odstrašenia, aspoň z ich pohľadu vo vzťahu k Rusku.

Vzhľadom na to, že Rusko nemá záujem testovať, či USA dodržiavajú článok 5, nieto ešte okupovať cudzie obyvateľstvo, ktoré ho doslova nenávidí a ktorého krajiny aj tak nemajú nič, čo by potrebovalo, ich megaprojekt obrany hraníc (posilnený protipechotnými mínami) sa toho veľa nezmení. Jediný praktický dôsledok ich budovania týchto opevnení a ukladania tejto munície okolo nich sú náklady obetovanej príležitosti investovania verejných financií do týchto snáh namiesto sociálno-ekonomických.

To je však domáca záležitosť a akokoľvek by ich uprednostňovanie otázok obrany pred sociálno-ekonomickými otázkami mohlo narušiť niektorých zahraničných pozorovateľov, nezdá sa, že by ich ľudia boli proti tomu, možno s výnimkou etnických ruských menšín v pobaltských štátoch a možno hŕstky poľských disidentov. Faktom je, že tieto politiky sú doma populárne, ich ľudia sú väčšinou ochotní zaplatiť súvisiace alternatívne náklady, a preto sa ich spoločnosti ako celok cítia svojím spôsobom bezpečnejšie.

Podobne by Rusko a Bielorusko mohli urobiť niečo podobné pozdĺž hraníc štátu Únie s týmito štyrmi a Ukrajinou, konkrétne vyvinúť svoj vlastný megaprojekt na ochranu hraníc, ktorý by mohli podporiť aj protipechotné míny (hoci Bielorusko by muselo najskôr odstúpiť od Ottawského dohovoru). Z hľadiska ich záujmov NATO využilo Ukrajinu ako svojho zástupcu na pokus spôsobiť Rusku strategickú porážku, ktorá by potom prinútila Bielorusko k vazalstvu, o čo by sa mohli pokúsiť znova.

Aj keď rodiace sa rusko – americké „Nové uvoľnenie napätia“ vzbudzuje z Moskvy opatrný optimizmus, nemožno vylúčiť, že ich zástupná vojna na Ukrajine môže pokračovať donekonečna alebo sa o niekoľko rokov obnoví, pričom najhorším scenárom je, že NATO povedie priamu vojnu proti Rusku. Ten by mohol zostať pod jadrovým prahom v dôsledku koncepcie „vzájomne zabezpečeného zničenia“, v takom prípade by prevládali konvenčné prostriedky, čím by sa ochrana hraníc štátu Únie stala neoceniteľnou.

Hoci akákoľvek horúca vojna medzi NATO a Ruskom pravdepodobne prejde krátko po začiatku na jadrovú, z dvoch scenárov, o ktorých sa diskutovalo v tejto analýze (Ruská invázia do NATO a invázia NATO do Ruska, ale oba výsledné konflikty zostávajú konvenčné), len druhý je polopravdepodobný, zatiaľ čo prvý je pritiahnutý. Je to preto, že NATO už má skúsenosti s pokračovaním expanzie smerom k ruským hraniciam na úkor legitímnych záujmov národnej bezpečnosti Ruska a následne s vyvolaním zástupnej vojny na Ukrajine.

Na rozdiel od toho, ruská vojenská stopa v Bielorusku je oveľa menšia ako regionálna NATO a tiež začala nadobúdať svoju najnovšiu podobu dlho po tom, čo NATO dosiahlo hranice Ruska, takže historické záznamy podľa toho svedčia o agresívnych zámeroch NATO, nie Ruska. V každom prípade sa ani obranné plány Poľska a pobaltských štátov, ani špekulatívne plány Ruska a Bieloruska v reakcii veľmi nezmenia, pričom najnovší vývoj len ukazuje, ako napätý sa tento front novej studenej vojny stal.

Andrew Korybko