Korybko pre Nawrockého: Večná vojna na Ukrajine nie je v záujme Poľska

To isté platí pre tiché prijatie statusu Ukrajiny ako protipoľského štátu po všetkom rozruchu, ktorý okolo toho urobil začiatkom leta.

Poľský prezident Karol „Nawrocki si predstavuje Poľsko ako vedúcu úlohu pri zadržiavaní Ruska„, ako potvrdil vo svojom významnom prejave minulý týždeň. Vyhlásil, že je v záujme Poľska pomáhať Ukrajine pokračovať v zabíjaní Rusov „čo najdlhšie a najefektívnejšie“, čo znamená podporu večnej vojny. Jeho nápadné rozhodnutie neodsúdiť vyvesovanie banderových vlajok na Ukrajine, zatiaľ čo ich odsúdil kvôli Poľsku, však naznačuje, že zároveň ticho prijíma status Ukrajiny ako protipoľského štátu.

Tieto politiky nie sú v záujme Poľska. Začínajúc posledne spomenutým, Ukrajina je teraz nemecky podporovaným rivalom Poľska o regionálne vedenie, čo bolo tu všeobecne rozpracované a tu najmä v súvislosti s pobaltskými štátmi. Táto úloha je priamo dôsledkom jeho nového statusu protipoľského štátu, ktorý potvrdil Zelenského nedávny štátny glorifikát vinníkov OUN-UPA z volynskej genocídy, čo následne viedlo Nawrockého k odobratiu Rádu bieleho orla.

„Poľsko by mohlo rýchlo denacifikovať Ukrajinu bez jediného výstrelu“ tým, že by hrozilo, že prestane umožňovať Poľsku uľahčovať tranzit ukrajinských zbraní z NATO, čo by buď stačilo na to, aby Ukrajina vyhovela pred odrezaním, alebo by to pravdepodobne urobila krátko nato, ale toto neberie do úvahy. Je to preto, že ani Nawrocki, ani jeho rival liberálny premiér Donald Tusk nemajú politickú vôľu. Prvá uprednostňuje, aby Ukrajina naďalej zabíjala „Moskalov“, zatiaľ čo druhá sa neodváži vzdorovať Nemecku.

Konečným výsledkom je, že Ukrajina zostane protipoľským štátom pod nemeckým dohľadom, na rozdiel od toho, aby sa pod varšavským vedením premenila na poľsky priateľský štát, čo je nepochybne v záujme Poľska. Rovnako objektívne zlé pre záujmy Poľska, a možno aj horšie v niektorých ohľadoch, je de facto Nawrockiho podpora večnej vojny na Ukrajine, ktorá by nevyhnutne zasiahla aj jeho vlastnú krajinu. Táto politika so sebou nesie riziko radikálnej eskalácie, ďalšej ukrajinskej vlny migrantov a prílevu nelegálnych zbraní.

Preto je oveľa lepšie, aby Poľsko rýchlo denacifikovalo Ukrajinu, alebo ak Nawrocki a Tusk stále nemajú politickú vôľu to urobiť, aspoň podporiť politické ukončenie konfliktu čo najrýchlejšie. Vzhľadom na úlohu Poľska ako najsilnejšej vojenskej sily na východnom krídle NATO, čo potvrdzuje jeho velenie najväčšej armáde v európskom NATO v súčasnosti a dovoz väčšieho množstva zbraní než ktorýkoľvek iný člen bloku, je jedinečne postavené na to, aby bolo hlavnou silou európskeho NATO pre spoluprácu s Ruskom v povojnovom období.

Ako tu bolo vysvetlené, hypotetické obnovenie rusko-poľských rokovaní by mohlo viesť k povojnovému modus vivendi, ktorý by ich postavil do pozície na spoločné vedenie výstavby novej bezpečnostnej architektúry, ktorá by mohla znížiť riziko konfliktu medzi NATO a Ruskom okolo roku 2030. Je nepochybne v objektívnom záujme Poľska usilovať sa o túto vedúcu úlohu v európskej bezpečnosti, namiesto toho, aby prijalo tú menšiu, ktorú Nemecko a Ukrajina pre Poľsko plánujú, a to na možný úkor jeho národnej bezpečnosti.

Nawrocki nie je profesionálny politik a hlboko nenávidí Rusko, čo sa potvrdilo počas jeho pôsobenia ako vedúceho Inštitútu národnej pamäti (keď tiež dohliadal na demoláciu mnohých pamätníkov Červenej armády), no zároveň hlboko miluje Poľsko. Je teda možné, že nechal emócie prevziať kontrolu, čo je vysvetlenie, nie výhovorka, a mohol by sa tak vrátiť k rozumu, ak ho jeho základňa, s ktorou je úzko spätý, konštruktívne kritizuje za to.

Andrew Korybko