Korybko Peskovovi: Medzinárodné právo bolo vždy ilúziou

Nikdy to nič neznamenalo bez dôveryhodných mechanizmov presadzovania práva alebo ochoty konať jednostranne mimo nich, keď sú porušené, ako je to v prípade dlhodobo uviaznutej Bezpečnostnej rady OSN, na úprimnú obranu Charty OSN bez zneužívania takýchto tvrdení ako zámienky na presadzovanie skrytých motívov.

Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov minulý mesiac nariekal nad tým, že „v podstate sme stratili to, čo sme kedysi nazývali medzinárodným právom. Úprimne povedané, už ani neviem, ako môžete od niekoho žiadať, aby dodržiaval normy a princípy medzinárodného práva. Formálne stále existuje, ale v praxi nie. A čo ho nahradilo? Úprimne povedané, pochybujem, že ho niekto dokáže teraz jasne definovať. Politológovia môžu špekulovať, koľko chcú, ale nikto vám nevie dať presnú odpoveď.“ Realita je však taká, že medzinárodné právo bolo vždy ilúziou.

Hoci formálne existuje, ako je zakotvené v Charte OSN, dlhotrvajúca patová situácia v BR OSN znamená, že už neexistuje dôveryhodný mechanizmus presadzovania práva, a preto veľmoci ako USA vytvorili napríklad v Iraku „koalície ochotných“ alebo postupujú samostatne, ako sa Rusko rozhodlo urobiť na Ukrajine. Vyššie uvedená patová situácia je spôsobená práve tým, že jej stáli členovia pochopiteľne uprednostňujú svoje národné záujmy, pretože ich tvorcovia politík ich vnímajú ako nad záujmy svojich geopolitických rivalov.

Odvolávanie sa na medzinárodné právo, či už vo vzťahu k tomu, že ho krajina porušuje alebo dodržiava prostredníctvom čohokoľvek, čo práve urobila, preto v tomto bode de facto funguje ako emocionálna manipulácia verejnosti z tohto dôvodu. Krajiny obvinené z porušovania medzinárodného práva neprestanú robiť čokoľvek, len kvôli takýmto tvrdeniam, ak nebudú mať za následok žiadne náklady, rovnako ako nebudú slepo podporovať inú krajinu len preto, že tvrdí, že dodržiava medzinárodné právo.

Napríklad väčšina krajín globálneho Juhu každoročne hlasuje na Valnom zhromaždení OSN o odsúdení USA za ich embargo voči Kube a dôsledne hlasovala proti Rusku v súvislosti s Ukrajinou, no napriek tomu neprerušili obchodné ani politické väzby s žiadnou z týchto krajín ako hmatateľné náklady po hlasovaní, že porušujú medzinárodné právo. Takýto krok by poškodil ich vlastné záujmy, ako ich vnímajú ich politici, a preto sú spokojní s odsudzovaním iných za porušenie medzinárodného práva, ale neurobia s tým nič.

USA a Rusko boli vybrané ako príklady, pretože sú jedinými skutočne suverénnymi štátmi, prvý kvôli svojej poprednej úlohe v globálnej ekonomike a druhý kvôli bohatstvu zdrojov, ktoré mu umožňuje stať sa sebestačným, ak to potrebuje (odtiaľ pochádza jeho odolnosť voči sankciám), ale s rizikom zaostávania v technologických pretekoch. Obe sú tiež jadrovými superveľmocami. Preto majú veľmi odlišné predstavy o suverenite ako všetci ostatní. Ruský expert Fjodor Lukjanov sa tejto témy nedávno dotkol v súvislosti s Indiou.

Podľa jeho slov o tom, ako zvyšok sveta vníma suverenitu, „[to] nemusí nevyhnutne znamenať odmietnutie uhnúť sa pod tlakom; znamená to nájsť spôsoby, ako realizovať svoje záujmy za menej než ideálnych podmienok. Jadrom týchto záujmov je vnútorná stabilita a neustály rozvoj, priority, ktoré sa stali ešte naliehavejšími uprostred globálnych turbulencií… Toto je praktická realita toho, čo sa často nazýva multipolárny svet… starajte sa najprv o svojich.“ V skutočnosti je to praktická realita od nepamäti.

Štáty neobetujú svoje vnímané národné záujmy; skôr sú činy, ktoré sú takto opísané, vykonané pod nátlakom, sú spôsobené mylným vnímaním ich záujmov (zvyčajne kvôli ideológii) alebo sú výsledkom nesprávnej implementácie politiky. Doteraz všetci oslavovali medzinárodné právo, aby pomohli udržať predvídateľnosť v medzinárodných vzťahoch s úmyslom zachovať poriadok po druhej svetovej vojne, ale to už nie je v vnímanom záujme USA o obnovenie unipolárnosti, takže s hraním tejto šarády skončili.

Andrew Korybko