MUSÍME SA ROZPRÁVAŤ

Včera večer som sa na pozvanie uzbeckého veľvyslanca na Slovensku Bachtiara Ibrahimova zúčastnil na premiére upravenej verzie Händelovej opery Tamerlano s prvkami uzbeckej ľudovej hudby v slávnej viedenskej Musikverein, ktorej povestná Zlatá sála patrí vďaka akustike medzi tri najlepšie koncertné sály sveta. Bol to nezabudnuteľný umelecký zážitok (koho zaujímajú podrobnosti, nájde ich na mojom instagrame), vďaka ktorému mi, chvalabohu, ušlo cirkusantské vystúpenie našich komediantov, a nemusel som si kvôli tomu kaziť príjemný večer. Teraz však cítim potrebu nielen k tomu, ale k celkovej atmosfére v slovenskej spoločnosti, povedať pár slov.

Za umelca sa tradične a podľa definície považuje človek, ktorý prináša nové pohľady na realitu prostredníctvom umeleckých prostriedkov, pričom jeho umelecký výkon a originalita jeho imaginácie zodpovedá jeho talentu. Za umelca preto nemožno považovať každého šaša, ktorý hopsá pred kamerou len preto, aby upútal pozornosť.

Maroš Kramár bol vždy angažovaný showman. Taký, ktorý pôsobí podobne ako Richard Stanke, že je to predovšetkým politický aktivista, ktorý si sem-tam odskočí k herectvu (ten Stanke predsa len s väčším úspechom). Na nášho iniciatívneho Maroša sa dalo spoľahnúť vždy. Už v septembri 1987 vystúpil na zjazde Socialistického zväzu mládeže a vo svojom diskusnom príspevku hovoril „o negatívnom dopade nesprávneho uplatňovania socialistických zásad odmeňovania na myslenie a konanie mládeže“. Mentálne sa tento večný zväzáčik nezmenil. Dnes zo zhromaždenia progresívnych aktivistov (ktoré sa bohvieprečo volá odovzdávaním národných filmových cien, lebo až na pár výnimiek som v hľadisku žiadnych významných filmových tvorcov nevidel) odvážne kričí do mikrofónu „Dosť bolo Fica!“ sprevádzaný obdivným indiánskym pokrikom zapálených voličov, voličiek a volíčat PS. Bravo, Maroš, toľko nadania, vynachádzavosti a dôvtipu si vložil do vetičky, ktorú huláka každý opilec na námestí… veď ty vieš artikulovať! Omračujúce! 👏👏👏

No, a teraz skúsim trochu serióznejšie, aj keď sa priznám, že po tom, čo som videl, s tým mám ešte stále problém. Mám pocit, že nepatrím na túto planétu, ak naše médiá a sociálne siete oslavujú tento ples primitívnosti, nízkosti a prvoplánovosti, do ktorého skĺzlo odovzdávanie filmových cien Slnko v sieti. Už som sa toľkokrát vyjadroval k nepatričnosti násilnej politizácie takýchto podujatí, až si myslím, že to ani nemá význam, lebo sa nepočúvame a každý si ide svoje. Stačí si predstaviť, s akým pobúrením by títo hysterickí komedianti prijali, keby niekde na otvorení Agrokomplexu, folklórneho festivalu v Detve alebo priamo na odovzdávaní štátnych vyznamenaní, začali ocenení kričať: „Dosť bolo Šimečku!“ – „Hanba Čaputovej!“ – „Na budúci rok porazíme tú progresívnu svoloč!“…

Práve takéto správanie je definíciou tej „spodiny“, o ktorej tak urážlivo a krivo rád moralizuje Šimečka starší. Naozaj sa niekto čuduje, že ak niekto vstupuje s takýmto zámerom do programu odovzdávania filmových cien, že to verejnoprávna televízia odmietne odvysielať? Veď to, čo tam zaznelo, neboli nejaké celospoločenské posolstvá vo verejnom záujme, bola to špinavá politická agitka, na ktorú síce majú právo, ale na nejakom straníckom mítingu, nie na podujatí, ktoré je určené všetkým, nielen vašej sfanatizovanej ideologickej sekte.

U mňa je frajerom týždňa známy český herec Martin Hofmann, ktorý napriek tomu, že nie je prívržencom vládnej koalície, kategoricky odmietol vystúpiť na opozičných mítingoch a sebavedomo odmietol účelovo demagogické reči o tom, že je ohrozená demokracia. Práve tým, že najatí stranícki roztlieskavači u nás, v Česku alebo v Maďarsku odmietajú rešpektovať výsledky volieb a mýlia si svoju neúčasť na vláde či presadzovanie legitímnych záujmov iných spoločenských skupín ako sú ich vlastné s diktatúrou či dokonca totalitou, obnažujú svoje skutočné zámery a svoje nedostatočné demokratické cítenie.

Režisérka Nvotová je príliš hlúpa na to, aby pochopila rozdiel medzi tým, keď podľa jej subjektívneho pocitu táto vláda ohrozuje slobodu, no neznepokojuje ju, že to bola práve predošlá vláda súčasnej opozície, ktorá zatvárala nevinných ľudí a protiprávne zakazovala médiá – ale my ostatní by sme na takúto lacnú argumentáciu nemali skočiť.

Problém je v tom, že práve tí, ktorí by mali byť svedomím národa, sú dnes zdrojom tej najprimitívnejšej propagandy. Kedysi tomuto národu dohovárali Alexander Matuška, Laco Novomeský, Dominik Tatarka, Vladimír Mináč či Roman Kaliský, a ešte pred nimi Janko Jesenský alebo Vajanský. Ich slovo malo váhu. Pozrite sa, kto formuje verejnú mienku dnes. Šimečka, Leško, Tódová, Vagovič, Schutz. Radšej sa nebudem vyjadrovať. Práve tak váhu hereckých bardov ako boli Chudík, Machata, Filčík či Kvietik nikdy nenahradia dnešní herci, ktorí nedokážu to podstatné: vážiť slovo. A rovnako nie je náhodné, že práve tí, ktorí si urobili zo slušnosti, tolerancie, lásky a porozumenia banálne korálky, sršia takou nenávisťou a neznášanlivosťou, akú vidíme len u máloktorých skupín. Tak ako Matovič nakazil slovenskú politickú scénu agresivitou a vulgárnosťou, práve tak ju Zuzana Čaputová nakazila pokrytectvom, falošným pozérstvom a zničujúcou neúprimnosťou. Ale tieto praktiky musíme v našom vlastnom záujme prekonať.

Do omrzenia zdôrazňujem – aj svojim čitateľom, aj divákom, aj študentom – že prvou, základnou a východiskovou požiadavkou Nežnej revolúcie bol DIALÓG. Dnes sa odkazu novembra 1989 najviac dovolávajú tí, ktorí dialógu nie sú schopní alebo ho dokonca odmietajú. Akýsi „známy herec“ (o ktorom som v živote nepočul, ale aspoň som sa s jeho menom takýmto spôsobom obo-známil) Ondřej Daniš odstúpil od spolupráce s STVR, lebo jej vedenie sa nezlučuje s jeho „svetonázorom“. Odporúčam mu, aby sa nabudúce u zubárky – skôr ako otvorí ústa – oboznámil s jej svetonázorom. Či mu jej svetonázor nebude prekážať viac ako zubárke jeho zápach z úst. A už vonkoncom si treba dávať pozor na svetonázor taxikára alebo čašníka. To by sa mohlo skončiť fatálne…

Bolo by to smiešne a detinské, keby to tak nebezpečne neparalyzovalo náš spoločenský život. Demokracia bez tolerancie k pluralite postojov, bez rešpektu k odlišným názorom, bez vzájomného dialógu stráca zmysel a obsah. Ak sa nebudeme rozprávať, prestaneme sa rešpektovať. A ak sa prestaneme rešpektovať, neuznáme ani výsledky slobodných volieb. A to zákonite vedie k občianskej vojne. Tak vo futbale ako aj v politike musíte rešpektovať pravidlá hry.

Odmietnuť stretnutie s vedením STVR len preto, lebo prepustili jednu angažovanú redaktorku, je detinské a hlúpe. Čo však, ak to urobí Historický ústav SAV, od ktorého by ste očakávali serióznosť a erudovanosť? Je redaktorka Soňa Gyarfášová nenahraditeľná? Ona už túto interpretáciu prijala. Ale toto nemá nič spoločné s demokraciou. V demokracii sa na miesto transparentne vypíše konkurz, na ktorom sa môže zúčastniť aj Soňa Gyarfášová – nech vyhrá najkvalitnejší projekt. Ale nie sa hádzať o zem a vydierať, že ak prepustíte práve túto, nebudeme sa s vami rozprávať.

My sa rozprávať musíme. V tejto rozmanitej časti sveta je to náš osud. Možno tá nevraživosť zašla už tak ďaleko, že na dialóg potrebujeme mediátora. Ideálne by bolo, keby sa tejto úlohy zhostil prezident republiky. Ale ako to môže urobiť, keď opozícia sústavne podrýva autoritu inštitútu hlavy štátu? Keď poslankyňa za PS vykrikuje, že toto nie je náš, ale váš prezident? Keď mu opozícia hanlivo nadáva do podržtašiek a nejakí progresívni aktivisti hlave štátu na sociálnych sieťach drzo tykajú? Kam sa podela tá precitlivenosť na kritiku Zuzany Čaputovej? Osočovaním prezidenta si špiníme do vlastného hniezda, paralyzujeme úrad, ktorý má v štáte dôležitú funkciu mocenských bŕzd a protiváh. Ak tomu progresívci nerozumejú a detinsky nerešpektujú, že prezident republiky reprezentuje nás všetkých, iba tým dokazujú, že nie sú zrelí na vládnutie. Nerozumiem ľuďom ako je Matej Drlička – ktorý bol ešte donedávna u Petra Pellegriniho varený pečený, lietal s ním vládnym špeciálom a finančne profitoval z kontaktov s ním – a dnes ho na sociálnej sieti bezdôvodne nazve „podliakom“ a blízke vzťahy s ním horlivo zapiera ako Peter Ježiša. Ak je u mňa niečo definíciou podlosti alebo bezcharakternosti, tak je to práve takéto politicky účelové správanie. Matej, snáď ti to prinesie vytúžené kreslo ministra kultúry, úctu ľudí však nie.

Nezľahčujme tento problém. Aj včerajší progresívny dejchánek, na ktorý zmenili kedysi rešpektovaný ceremoniál Slnko v sieti sfanatizovaní aktivisti, ukázal, ako nebezpečne blízko sme k atmosfére päťdesiatych rokov, keď sa dcéra na pódiu dištancovala od svojho otca. Pre mňa to bola mrazivá scéna, najmä keď som videl, že prítomní sa na tom smiali. Preto musíme v tejto pandémii ideologického fanatizmu vyhľadávať príčetných ľudí. Musíme sa spájať. Richard Sulík včera v nezvyčajne úprimnom rozhovore odkázal svojim prívržencom, ktorí mu vyčítali, že ma pozval na debatu, nech si „trhnú nohou“.

https://www.facebook.com/reel/1520039959639651 Ja by som takéto slová nepoužil, ale asi už naozaj treba určiť hranice, a tiež som rýchlo upratal tých, ktorí s nevôľou prijali, že vediem dialóg s Richardom Sulíkom, Pavlom Demešom a ďalšími otvorenými ľuďmi z iných táborov.

Pritom je to tak absurdné. Čo je to za doba, v ktorej musím vysvetľovať, že sa s niekým rozprávam. Čo sú to za liberáli, ktorí odmietajú dialóg. Čo sú to za demokrati, ktorí vedia fungovať len vtedy, keď sú pri moci a prisatí na štátne peniaze. Odmietam obhajovať prirodzenosť verejnej diskusie, lebo práve tá patrí ku kultúre (najmä ku kultúre nedokončeného osvietenstva, ktoré tak presvedčivo zdôvodňoval nedávno zosnulý filozof Jürgen Habermas) – nie slaboduché vykrikovanie politických hesiel počas slávnostného večera. Táto nevraživosť Slovensko zabíja. A treba sa dištancovať nie od tých, ktorí majú iný názor, ale od tých, ktorí delegitimizujú dialóg.

Eduard Chmelár