Drastický príbeh Dušana Kováčika

PREDSLOV: DETAILY PRÍPADU DUŠANA KOVÁČIKA
V sobotu som uverejnil 38. epizódu podcastu Ďateľ k veci venovanú drastickému prípadu Dušana Kováčika.
Vzhľadom na to, že širšie súvislosti kauzy a nespravodlivého procesu sú mimoriadne spletité, pripravil som k podcastu bonusový článok.
V texte sa môžete vrátiť k niektorým detailom, ktoré vám mohli pri počúvaní uniknúť.
Lipšic v spojení s Tódovou a Vagovičom začal hon na Dušana Kováčika už v roku 2012. V roku 2020 sa zase sprisahal so Žilinkom, aby špeciálneho prokurátora definitívne „zarezal“.

————-

Na podklade dovolania obvineného aj ministra spravodlivosti dovolací senát najvyššieho súdu zrušil odsudzujúce rozsudky špecializovaného aj najvyššieho súdu vo veci Dušana Kováčika. Prelomové rozhodnutie má množstvo vážnych dôsledkov. Tento príbeh sa nezačal dnes, ba dokonca ani v roku 2020. Ľudská aj právna tortúra bývalého špeciálneho prokurátora sa začala v roku 2012, keď si Dušana Kováčika vybral za terč politický podvodník Lipšic.

Ako sa Žilinka sprisahal s Lipšicom

V sobotu 29. februára 2020 sa na Slovensku uskutočnili parlamentnú voľby. So ziskom 25,02 percenta vyhralo hnutie šialenca Igora Matoviča. Spolu so stranami Sme rodina, SaS a Za ľudí mali dosť hlasov na zostavenie vlády. Okrem zmeny politickej moci, odohrávajúcej sa pred očami verejnosti, sa na pozadí rozpútal aj mocenský boj o ovládnutie prokuratúry.Prvý sa o prokurátorský puč pokúsil Maroš Žilinka, šéf odboru ekonomickej kriminality špeciálnej prokuratúry. Tesne po voľbách navštívil nadriadeného Dušana Kováčika a vyzval ho, aby sa vzdal funkcie špeciálneho prokurátora. Žilinka si totiž na prelome zimy a jari 2020 brúsil zuby na pozíciu šéfa Úradu špeciálnej prokuratúry. Daniel Lipšic dúfal, že sa mu podarí obsadiť kreslo generálneho prokurátora.Dušan Kováčik sa odmietol podvoliť Žilinkovmu tlaku. Rýchla zmena sa teda nekonala. O niečo neskôr vyšlo najavo, že prezidentka Zuzana Čaputová by mala problém vymenovať za generálneho prokurátora politika Lipšica. Obaja po funkcii bažiaci páni preto museli zmeniť plány. Lipšic sa začal uchádzať o funkciu špeciálneho prokurátora a Žilinka sa upäl k vidine kresla generálneho prokurátora.Keď v rokoch 2010 – 2012 vykonával Lipšic funkciu ministra vnútra, prokurátor Žilinka si zo špeciálnej prokuratúry k nemu odskočil robiť štátneho tajomníka. Slovom obaja mali spoločnú históriu a o necelé desaťročie neskôr sa znova stretli pri špinavej misii vykrútenia krku Dušanovi Kováčikovi. V kontexte aktuálneho rozsudku dovolacieho senátu najvyššieho súdu, ktorým zrušil prvostupňový rozsudok Špecializovaného trestného súdu aj druhostupňový rozsudok odvolacieho senátu najvyššieho súdu vo veci bývalého špeciálneho prokurátora, naberá sprisahanie Žilinku s Lipšicom proti Kováčikovi obzvlášť temné kontúry.

Čo vyplýva z dovolania?

Rozhodnutie dovolacieho súdu prekypuje dôkazmi o tom, že doktor Kováčik sa stal obeťou zmanipulovaného trestného konania, v ktoromkonal a rozhodoval zaujatý vyšetrovateľ NAKA, čurilla Pavol Ďurka;rozhodovala zaujatá, a preto nezákonná sudkyňa politického Špecializovaného trestného súdu Pamela Záleská;v odvolacom senáte najvyššieho súdu rozhodoval zaujatý, a preto nezákonný sudca Peter Hatala, blízky kolega politického sudcu Juraja Klimenta;sudkyňa Záleská a odvolací senát prekrúcali vykonané dôkazy v neprospech obvineného, respektíve z nich vedome vyvodzovali závery nezodpovedajúce vykonanému dokazovaniu;vyšetrovateľ Ďurka, prokurátor Šúrek, sudkyňa Záleská aj odvolací súd bezhlavo, primitívne a nelogicky uverili nedôveryhodným výpovediam zjavne zmanipulovaných kajúcnikov Ľudovíta Makóa, Františka Böhma a Mateja Zemana.Keďže dovolací súd zrušil oba rozsudky (prvostupňový aj odvolací), prípad Dušana Kováčika sa dostal do štádia po podaní obžaloby. To znamená, že je nevinný a o jeho prípade bude musieť znova konať a rozhodnúť Špecializovaný trestný súd. Avšak na základe rozhodnutia dovolacieho súdu už o prípade doktora Kováčika nesmie rozhodovať Tódovej konkubína Záleská, pretože je v nastolenej trestnej veci zaujatá, teda nezákonná sudkyňa.Z dovolacieho rozsudku vyplývajú ešte dve podstatné okolnosti.Po prvé, prípad Dušana Kováčika má viacero styčných bodov s kauzou Kajúcnik. Dovolací rozsudok potvrdzuje existenciu vážnych podozrení z manipulovania trestných konaní čurillami. Progresívne médiá, advokát čuríll Kubina, opozícia, generálny prokurátor Žilinka a časť justície preto spojenými silami spochybňujú kauzu Kajúcnik. Dovolací rozsudok vo veci Dušana Kováčika bol totiž ústne vyhlásený už 11. decembra 2025. Všetci vedeli, že z pohľadu reputácie čuríll je to masaker. Na poli propagandy sa intenzívne angažovali v diskvalifikovaní uznesenia kauzy Kajúcnik, vyšetrovacieho tímu inšpekcie Veritas aj prokurátora Michala Žeňucha ešte skôr, než bude k dispozícii písomné vyhotovenie dovolacie rozsudku vo veci doktora Kováčika. A to je aj dôvod, prečo progresívne médiá šíria o dovolacom rozsudku vyložené lži a bagatelizujú jeho význam. Faktom napriek tomu ostáva, že prípad Dušana Kováčika a obvinenia čuríll so Šúrekom v kauze Kajúcnik sú do veľkej miery prepojené nádoby.Po druhé, dovolací rozsudok je nad akúkoľvek pochybnosť podkladom na spochybnenie kauzy Očistec, v ktorej sa čochvíľa začne hlavné pojednávanie. Každému, kto len trochu rozumie slovenskej politike, vie, že opozícia a kolaborujúce médiá majú v pláne urobiť z Očistca hit predvolebnej kampane 2027. Vo veci Dušana Kováčika však konali tie isté čurilly, čo sú obvinené v kauze Kajúcnik, a používali tých istých nedôveryhodných kajúcnikov, akých angažovali aj v trestnej veci označenej ako Očistec. Inými slovami formy, metódy a praktiky sú tie isté, len majú inú spisovú značku. Dovolací rozsudok v prípade Dušana Kováčika poskytuje veľmi silné argumenty obhajobe obvinených v kauze Očistec. A to je ďalší dôvod, prečo sa usilujú progresívne médiá a satelitné subjekty zľahčovať význam rozsudku.K obsahu rozhodnutia dovolacieho súdu sa ešte vrátime. Ak však chceme správne pochopiť nielen jeho význam, ale aj kontext, musíme sa najprv venovať obdobiu, keď sa na Slovensku ujala vlády intelektuálna luza, vedená chronicky dekompenzovaným Igorom Matovičom.

Štvaná zver

Matovičova vláda sa chopila moci 21. marca 2020. Politická zmena bola sprevádzaná brutálnou politizáciou trestnej politiky štátu. Takzvané elitné orgány činné v trestnom konaní, Národná kriminálna agentúra a Úrad špeciálnej prokuratúry, uskutočňovali za priamej účasti kamier kolaborujúcich médií teatrálne zatýkanie policajných aj ďalších štátnych funkcionárov a ľudí z vrchných poschodí biznisu. Účelom mediálneho zatýkania bolo pred širokou laickou verejnosťou prezentovať obvinené osoby už na začiatku trestného konania bez právoplatného rozhodnutia súdov ako zločincov, spojených s tromi vládami Roberta Fica.Pompézne javiskové formy vedenia trestného stíhania neboli úplnou novinkou šialencovho režimu. Najneskôr od jari 2018, keď progresívni novinári v spolupráci so stranami dobovej opozície vyvolali po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej masovú hystériu, začali poniektorí prokurátori špeciálnej prokuratúry a policajti NAKA vystupovať v médiách a neskôr aj na rôznych spoločenských podujatiach ako rockové hviezdy. Popisované udalosti boli sprevádzané masívnymi únikmi informácií z vyšetrovacích spisov, porušovaním práva na rešpektovanie prezumpcie neviny a ignorovaním zásady, že prípravné konanie, teda proces vyšetrovania je neverejný.Po voľbách 2020 sa choré tendencie práce NAKA, špeciálnej prokuratúry, kolaborujúcich médií a napokon aj Špecializovaného trestného súdu ešte väčšmi zhoršili. Jednou z ich obetí sa mal stať aj špeciálny prokurátor Dušan Kováčik. Hon na jeho osobu sa však nezačal v roku 2020 alebo v roku 2018. Poľovačku na doktora Kováčika spustil vo volebnom období 2012 – 2016 vtedajší opozičný poslanec, protežant progresívnych médií a celoživotný politický podvodník Lipšic. Špeciálnemu prokurátorovi vyhlásil džihád preto, lebo Dušan Kováčik odmietal vyšetrovať takzvanú kauzu Gorila v cirkusovom štýle pred zrakmi médií.Lipšic zastával do marca 2012 funkciu ministra vnútra. Z vyšetrovania Gorily urobil agendu svojej osobnej volebnej kampane. Keď sa z Lipšica stal opozičný poslanec, v záujme udržania sa vo svetlách reflektorov používal Gorilu ako nástroj diskreditácie Dušana Kováčika. Vtedy sa aj začala za asistencie nájomných propagandistov Moniky Tódovej, Mareka Vagoviča a ďalších Lipšicových nádenníkov mediálna poľovačka na špeciálneho prokurátora. Takže keď sa v marci 2020 chopila moci vláda šialenca z Trnavy, Dušan Kováčik bol už osem rokov štvanou zverou a to, čo malo nasledovať, bol záverečným honom džihádu, vyhláseného Lipšicom a spolupáchateľmi.(Detaily vývoja útokov Lipšica a jeho spojencov na Dušana Kováčika som opísal v knihe Lipšic: Príbeh politického podvodníka. Ak ste knihu nečítali, môžete si ju objednať TU.)

Psy pustené z reťaze

Funkčné obdobie špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika sa malo podľa zákona skončiť v máji 2021. Len niekoľko mesiacov po parlamentných voľbách začali v lete 2020 šíriť najmä dvaja koaliční poslanci Juraj Šeliga a Alojz Baránik dezinformácie o tom, že NBÚ vo veľmi krátkom čase odoberie bezpečnostnú previerku špeciálnemu prokurátorovi. Šeliga dokonca hlásal, že doktor Kováčik sa štyrikrát po sebe odmietol podrobiť vyšetreniu na takzvanom detektore lži. Išlo o bohapustú lož, pretože len niekoľko dní predtým špeciálny prokurátor absolvoval na NBÚ bezpečnostný pohovor vrátane polygrafu.Šeliga a Baránik sa prezentovali ako právni experti strán Za ľudí SaS. V skutočnosti sú ich odborné schopnosti na úrovni veštenia z kávovej usadeniny. Ani to však nebránilo médiám šíriť šarlatánmi produkované hoaxy o hrozbe odobrania bezpečnostnej previerky Dušanovi Kováčikovi a tým aj automatickej strate funkcie šéfa špeciálnej prokuratúry. Napokon, koalícii šialenca Matoviča, Lipšicovi a médiám nešlo o pravdu a fakty, ale o navodenie vhodnej atmosféry na začatie honu na Dušana Kováčika. Honci vypustili psi Šeligu a Baránik, ktorí držali stopu až do chvíle, kým špeciálneho prokurátora uštvali a posadili za mreže.(Ďalšie detaily k popisovaným aspektom útokov na Dušana Kováčika nájdete v knihe Lipšic: Príbeh politického podvodníka. Objednať môžete tu.)

Lex Lipšic

Kým Šeliga, Baránik a kolaborujúce médiá mútili už aj tak kalné vody, vládna koalícia začala medzičasom pripravovať novelu zákona, umožňujúcu kandidovať na funkcie generálneho a špeciálneho prokurátora aj právnikom mimo sústavy prokuratúry. Pochopiteľne, bol to zákon šitý na mieru Lipšicovi. Aj preto obstojí tvrdenie, že išlo o lex Lipšic. Spomenutú novelu parlament schválil 15. júla 2020, to znamená takmer rok predtým, ako malo uplynúť funkčné obdobie Dušana Kováčika. Kam sa tak ponáhľali?Keďže v médiách sa začalo otvorene hovoriť o tom, že Lipšic má záujem o funkciu generálneho prokurátora, prezidentka Čaputová sa nechala počuť, že s ohľadom na jeho minulosť politika by ho nevymenovala. Navyše spomínaná novela zákona obsahovala mimoriadne gumené ustanovenie, umožňujúce akejkoľvek parlamentnej väčšine navrhnúť prezidentovi odvolanie generálneho prokurátora z veľmi vágnych dôvodov. To sa Čaputovej nepáčilo, preto zákon vrátila parlamentu na opätovné prerokovanie.Koalícia námietke hlavy štátu vyhovela, sporné ustanovenie zo zákona vypustila a zákon umožňujúci aj Lipšicovi kandidovať buď na generálneho, alebo špeciálneho prokurátora nanovo schválila 2. septembra 2020. Matovičov parný valec mal veľmi naponáhlo, preto autori zákona zabudli do Lex Lipšic zakotviť možnosť, na základe ktorej by kandidáti na dve najvyššie funkcie mimo sústavy prokuratúry mohli sami požiadať NBÚ o vykonanie bezpečnostnej previerky.Dieru v zákone pomohol Lipšicovi prekonať kamarát, minister sociálnych vecí Milan Krajniak. V tomto procese porušil niekoľko zákonov vrátane trestného, ale tým si nikto veľmi hlavu nelámal. Najprv s Lipšicom uzavrel fiktívnu zmluvu na poskytovanie právnych služieb pre ministerstvo sociálnych vecí a následne 30. septembra 2020 požiadal NBÚ o to, aby jeho kamarátovi vykonal bezpečnostnú previerku.(Detaily o Lipšicovej previerke, spôsobe jej vykonania a iných súvislostiach takisto nájdete v knihe Lipšic: Príbeh politického podvodníka. Objednať môžete tu.)

Lipšicova žinenka Tódová

Urobme teraz krok späť a znova sa pozrime na časovú os popisovaných udalostí.Krajniak požiadal NBÚ o vykonanie bezpečnostnej previerky Lipšica len 28 dní po prijatí novely zákona, umožňujúcej politikovi v háve advokáta kandidovať na najvyššie funkcie v sústave prokuratúry. Lenže to neznamená, že proces sa začal 30. septembra, keď Krajniak poslal materiály NBÚ.Pred odoslaním žiadosti musel Lipšic vyplniť rozsiahly dotazník, obsahujúci spolu s prílohami viac ako 60 strán. Vyplnenie dotazníka a zabezpečenie všetkých potrebných dokumentov a príloh môže trvať niekoľko týždňov, dokonca aj mesiac. Je teda zrejmé, že Lipšic s Krajniakom začali pracovať na previerke skôr, ako bola prijatá novela zákona. Opäť je namieste položiť si otázku: Prečo sa tak veľmi ponáhľali?Nuž, možno vedeli, že čurilly v spolupráci s prokurátorom ÚŠP Michalom Šúrekom chystali obvinenie a zadržanie Dušana Kováčika, a preto musia byť pripravení. Všetci si akiste dobre pamätáme na potupné fotky zo zásahu proti bývalému špeciálnemu prokurátorovi. Dušana Kováčika zadržali pred budovou policajného prezídia 22. októbra 2020, teda len tri týždne po schválení Lex Lipšic. Informácie o pripravovanom zatknutí museli vopred dostať viacerí progresívni novinári. Nafotili špeciálneho prokurátora s putami na rukách. Policajti a prokurátori im dali tip práve preto, aby vznikli ponižujúce zábery, hrubo porušujúce princíp prezumpcie neviny.Osobitne je potrebné vyzdvihnúť, že Lipšicova mediálna žinenka Tódová musela mať informácie o obsahu uznesenia o vznesení obvinenia skôr, ako mohol byť tento dokument právoplatne doručený samotnému Dušanovi Kováčikovi. V čase, keď zadržaný špeciálny prokurátor sedel vo dverách policajnej dodávky a zjavne ešte nečítal uznesenie, Tódová už veľkolepo písala o tom, že obvinený okrem iného aj na základe výpovedí kajúcnikov Makóa, Böhma a Zemana.Mimochodom, NBÚ odobral previerku Dušanovi Kováčikovi až 21. júla 2021. Teda až rok po tom, ako Šeliga s Baránikom šírili vyššie citované hoaxy a osem mesiacov po vznesení obvinenia bývalému špeciálnemu prokurátorovi. V tom čase to už nikoho nezaujímalo, pretože o bezpečnostnú previerku ani nikdy nešlo. Od začiatku išlo len o to, aby Dušan Kováčik za každú cenu uvoľnil miesto osobe túžiacej dosahovať politické ciele prostriedkami zneužitia trestného práva.Po tejto rozsiahlej historickej exkurzii, mapujúcej pozadie prípadu Dušana Kováčika, je načase vrátiť sa k niektorým podstatným bodom rozsudku dovolacie senátu, ktorý zrušil predchádzajúce rozsudky špecializovaného súdu aj odvolacieho senátu najvyššieho súdu.

Zaujatá čurilla Ďurka

Na chvíľu si predstavme, že o veci bývalého špeciálneho prokurátora by rozhodovali nestranné súdy. Tódovej konkubína Záleská rozhodne nestranná nebola a s ohľadom na absencii nezaujatosti sudcu Hatalu nebol nestranný ani odvolací súd. Avšak v záujme myšlienkového experimentu sa tvárme, že išlo o nezaujaté a férové súdy. Na akom podklade by rozhodovali? Z akých dôkazov by vychádzali? Aký obraz o veci obvineného Dušana Kováčika by si mohli utvoriť?Ak vyšetrovanie viedol zaujatý policajt, je nepochybné, že vykonával a vyhodnocoval dôkazy len v jedno smere: v neprospech obvineného. Trestný poriadok však ukladá orgánom činným v trestnom konaní aj súdom vykonávať dôkazy s rovnakou starostlivosťou vo neprospech aj v prospech obvinenej osoby. Dovolací súd konštatoval, že vo veci Dušana Kováčika viedol vyšetrovanie zaujatý policajt, čurilla Ďurka. Z toho vyplynuli vážne pochybnosti o tom, či súdom predložil náležite zistený skutkový stav, teda či objasnil pravdu.Dovolací súd v tomto kontexte považoval za dôležité zvýrazniť, že na nestrannosť vyšetrovateľa musia byť kladené rovnako vysoké nároky, ako na nestrannosť prokurátora a sudcu. Inými slovami nestrannosť úradných osôb musí byť zabezpečená na každej úrovni a vo všetkých fázach trestného konania.Zaujatosť Ďurku súd vyvodil z viacerých okolností. Bolo dostatočne preukázané, že to bol on, kto vymyslel názov akcie Moby Dick, v procese ktorej bol zdržaný Dušan Kováčik. Ide o pomenovanie prevzaté z rovnomennej knihy amerického spisovateľa Hermana Melvillea, do slovenčiny sa občas prekladá ako Biela veľryba. Príbeh románu sa v zásade točí okolo ulovenia obrovskej veľryby, považovanej lovcami za nebezpečného nepriateľa. Bolo teda zjavné, že Ďurka vnímal vyšetrovanie veci Dušana Kováčika ako lov, čo dokumentuje aj okolnosť, že v spoločnej kancelárii s Čurillom mali vyvesený obrázok s nápisom Moby Dick s výjavom bielej veľryby prepichovanej mužom držiacim v rukách veľkú harpúnu.V preberanom kontexte dovolací súd napísal:„[…] vyšetrovateľ od samého počiatku (od pomenovania policajnej akcie) nemal v úmysle splniť si svoju zákonnú povinnosť objasňovať skutočnosti svedčiace nielen v neprospech, ale aj v prospech obvineného a umožniť tak súdu spravodlivé rozhodnutie (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku), ale chcel vyšetrovanie podriadiť vopred určenému cieľu, a to ‚obvineného uloviť‘, avšak vyšetrovateľ má vyšetrovať, nie loviť.“Pozornosti dovolacie súdu neunikla ani komunikácia čuríll prostredníctvom aplikácie WhatsApp v rámci skupiny pomenovanej Apači. Keď Záleská rozhodovala o vzatí Dušana Kováčika do väzby, v pojednávacej miestnosti počas neverejného zasadnutia sedeli dve čurilly Róbert Magula a Roman Staš, na chodbe bola tretia čurilla Branislav Dučnko. Všetci svorne písali do skupiny Apači o priebehu zasadnutia súdu. Na nimi sprostredkované informácie lovecky naladený Ďurka reagoval správou v znení „nabrúste harpúny“. Keď Staš do skupiny napísal, že Dušan Kováčik sa radí s advokátom, Ďurka reagoval slovami „s tým kokotom mladým“, čím prejavil zaujatý vzťah nielen k obvinenému, ale aj k jeho právnym zástupcom.Staš ďalej informoval, že Dušan Kováčik v priebehu neverejného zasadnutia uviedol, že je predmetom mediálneho lynču, ale nepoddá sa. Na to zareagovala hlavná čurilla Ján Čurilla poznámkou, že Kováčik sa možno nepoddá novinárom, ale Ďurkovi neodolá. Posledný menovaný na to odpovedal správou: „Musím zase opakovať. Aaaaŕŕŕŕŕŕ.“ Slovo na konci citovaného výroku je pokrikom pirátov, používaný okrem iného aj na vyjadrenie súhlasu.Z písomnej produkcie čuríll stojí za zmienku nasledovaná výmena. Staš informoval, že obhajca Dušana Kováčika číta šesťranovú obhajobnú argumentáciu. Vrchná čurilla na to odpísala správu v znení „Roman, zober mu to a roztrhaj“, na čo sa Ďurka blysol doplňujúcim návrhom „A napchaj do riti a zapáľ“. V priebehu rozjarenej písomnej komunikácie sa niekto z čuríll opýtal, akého obhajcu si zvolil Dušan Kováčik. Od Ďurku dostal odpoveď v dvoch po sebe idúcich správach: „Takých troch mladých kokotov. Čo by mali kopať do riti z Bratislavy až do Trenčína.“V novembri 2020 sa Dušan Kováčik vo väzbe vzdal funkcie špeciálneho prokurátora. V skupine Apači sa na tému abdikácie rozpútala diskusia. Staš napísal správu v znení „Smrť Moby Dickovi. Boh nás potrestá, ak neuženieme Moby Dicka na smrť“ a Ďurka mu pritakal pirátskym pokrikom „Aaaaaaaaarrrrrrr“.Citované výroky hovoria samé za seba, nie je potrebné zoširoka vysvetľovať, že ak vyšetrovateľ súhlasí s názorom, že je potrebné uhnať Dušana Kováčika na smrť, nie je nestranným orgánom činný v trestnom konaní. Na záver tejto časti analýzy je vhodné uviesť tri podstatné okolnosti.Po prvé, z odpočúvania kancelárií vyplýva, že keď sa čurilly dozvedeli, že Ján Káľavský vydal svoj telefón inšpekcii, dohodli sa na vymazaní komunikácie v skupine Apači, lebo si boli vedomé dôsledkov z nej vyplývajúcich. Ak by nebola komunikácia usvedčujúca z absencie nestrannosti (aj z iného nezákonného konania), nebol by dôvod texty správ mazať.Po druhé, o praktikách čuríll bol v plnom rozsahu informovaný dozor konajúci prokurátor špeciálnej prokuratúry Šúrek. Ak neboli pri zmysloch čurilly, bolo jeho povinnosťou poskytnúť právnu ochranu Dušanovi Kováčikovi, ale nikdy to neurobil. Dovolací súd síce nevidel dôvody konštatovať aj zaujatosť Šúreka, z logiky veci však vyplýva, že bez jeho spolupáchateľstva by čurilly nemali voľný priestor na páchanie mimoriadne podozrivej činnosti.Po tretie, neexistenciu nestrannosti Ďurku vo veci Dušana Kováčika dokumentuje aj spôsob, akým využíval svedectvá kajúcnikov Makó, Böhm, Zeman, čo takisto bolo predmetom rozsiahlej kritiky dovolacieho súdu. Podozrivé okolnosti totiž sprevádzali nielen rozhodnutie menovanej trojice spolupracovať, ale aj ich samotné výpovede, plné rozporov a logických medzier. A preto, kým sa dostaneme k dôvodom zaujatosti Záleskej a Hatalu, musíme sa venovať najprv problematike kajúcnikov vo veci bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika.

Pochybní kajúcnici

Kajúcnici Makó, Böhm a Zeman vypovedali proti Dušanovi Kováčikovi okrem iného aj v kauze Ľubomíra Kudličku, bossa skupiny takáčovcov. Podľa ich veľmi nepresvedčivej verzie (viď nižšie) mal Dušan Kováčik z pozície špeciálneho prokurátora ovplyvniť zastupujúcu prokurátorku Blanku Godžovú, aby nepodala sťažnosť v prípade, ak špecializovaný súd rozhodne v prípade Kudličku o nahradení väzby finančnou zárukou (takzvanou kauciou) a za túto službu mal následne prijať úplatok 50 000 eur.Z vykonaného dokazovania ani zo svedeckej výpovede prokurátorky Blanky Godžovej nikdy nevyplynulo, že jej dal Dušan Kováčik pokyn, aby nepodala sťažnosť proti nahradeniu väzby Kudličku prijatím finančnej záruky. Z jej výpovede aj úradného záznamu spracovaného v deň rozhovoru so špeciálnym prokurátorom vyplynulo, že doktor Kováčik jej povedal, že nemusí podať sťažnosť proti prípadnému nahradeniu väzby. Takáto formulácia nebola žiadnym nariadením (navyše podľa zákona nadriadený prokurátor ani nesmie vydávať podriadenému negatívne pokyny) a ponechávala prokurátorke voľné ruky prípadne sťažnosť podať, ak by to uznala za potrebné.Makó, Böhm a Zeman mali silný dôvod klamať. V čase, keď začali vypovedať proti Dušanovi Kováčikovi, Zemanovi hrozil trest v sadzbe od 20 do 25 rokov, Makóovi od 10 do 20 rokov. Böhm bol na tom podobne. Ak by im aj bolo preukázané klamstvo, trestná sadzba za takéto konanie sa pohybovala v rozmedzí 4 – 10 rokov, takže s ohľadom na výšku trestov, hroziacich za pôvodnú činnosť, uvádzaním neprávd proti doktorovi Kováčikovi veľa neriskovali. Naopak, klamstvami si mohli výrazne pomôcť. Na druhej strane Dušanovi Kováčikovi hrozilo za skutky kladené mu v danom čase za vinu uloženie trestu v rozmedzí 5 – 12 rokov. Kajúcnici teda pomáhali „objasňovať“ trestnú činnosť rádovo menej závažnú, než z akej boli dôvodne podozriví, čo je samé o sebe obzvlášť zarážajúca okolnosť.Dovolací súd poukázal aj na fakt, že kajúcnici neboli z väzby prepustení po tom, čo sa začali priznávať k vlastnej trestnej činnosti. Rozhodnutím prokurátora boli prepustení na slobodu, až keď začali „usvedčovať“ Dušana Kováčika. Existuje podozrenie, že spolupracovať sa rozhodli na základe ovplyvňovania zo strany čuríll. V dovolacom rozsudku sa v naznačených súvislostiach okrem iného uvádza:„Vo vzťahu k svedkovi Matejovi Zemanovi potom pristupuje ešte fakt, že tento svedok mal byť počas výkonu väzby opakovane navštevovaný vyšetrovateľom, ako aj operatívnymi pracovníkmi, a to bez akéhokoľvek výstupu z takýchto návštev s tým, že dotknutý svedok (Matej Zeman) ešte v marci 2020 žiadal o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Pavla Ďurku, pretože mu nebol umožnený telefonický a ani iný osobný kontakt s jeho rodinou, pričom postup vyšetrovateľa označil ako neľudský, drastický a neprimeraný. Prvá návšteva družky Mateja Zemana vo výkone väzby bola umožnená 25. augusta 2020, len šesť dní po tom, ako Matej Zeman v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-254/NKA-BA2-2020 po prvýkrát 19. augusta 2020 vypovedal proti obvinenému [Dušanovi Kováčikovi].“Z dovolacie rozsudku plynie vážne podozrenie, že nielen Zeman, ale aj kajúcnik Böhm bol pred výpoveďou proti Dušanovi Kováčikovi spracovávaný čurillami. Ohľadom údajného angažovania sa špeciálneho prokurátora v záležitosti väzby bossa Kudličku totiž Böhm vypovedal 15. októbra 2020. V zápisnici sa odvolával na uznesenie o vznesení obvinenia Dušanovi Kováčikovi. Problém však spočíval v tom, že doktor Kováčik bol zadržaný a obvinený uznesením zo dňa 22. októbra 2020. Teda uznesenie bolo vydané až sedem dní po tom, čo k jeho obsahu vypovedal Böhm. Na základe uvedeného je možné jednoznačne vyvodiť záver, že svedok bol vopred oboznámený s ešte len pripravovaným a oficiálne nevydaným, nedoručeným uznesením o vznesení obvinenia špeciálnemu prokurátorovi. Ide o neštandardný, očividne nezákonný postup vyšetrovateľa. Z toho nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že Ďurka s kolegami pripravovali, ovplyvňovali a azda aj lámali Böhma, aby vypovedal v zhode s loveckými ambíciami nebezpečného zoskupenia čuríll, bojacich sa trestu Boha, ak neuženú Moby Dicka (ergo Dušana Kováčika) na smrť.Dovolací súd dôrazne polemizoval aj so spôsobom, akým sa sudkyňa Záleská a odvolací senát najvyššieho súdu vyrovnali s protichodnými, nelogickými a nejasnými svedectvami kajúcnikov Makóa, Böhma a Zemana o údajnej zaangažovanosti Dušana Kováčika vo veci Kudličkovej väzby a prijatia úplatku. Záleská totiž do rozsudku napísala (a odvolací súd sa s tým stotožnil), že „svedkovia nemali žiaden konkrétny dôvod, aby opisovali práve túto jedinú udalosť z celej viac ako šestnásťročnej praxe obvineného ako špeciálneho prokurátora, keby to nebola pravda a keby sa udalosť nestala“. Povedané inak podľa Záleskej a odvolacieho súdu išlo o ojedinelý a nevšedný prípad, všetci zainteresovaní si naň veľmi dobre pamätajú a nemajú o tom dôvod klamať. V dovolacom rozsudku však päťčlenný senát poukazuje na závažné rozpory vo výpovediach kajúcnikov, ktoré absolútne vylučujú prijatie záveru, že by išlo o ojedinelú a výnimočnú udalosť vrytú do sviežich pamätí Makóa, Böhma a Zemana:V rozpore s tým je ale záver, že hoci je udalosť podľa súdov taká jedinečná, že si na ňu svedkovia pamätajú, už si celkom dobre nepamätajú, ako to celé zbehlo a čo prevzatiu úplatku predchádzalo. Pokiaľ odvolací súd uviedol, že svedkovia neprišli do spoločného vzájomného kontaktu ohľadom celého skutkového deja, nie je to celkom presné vyjadrenie (keďže v skutočnosti nie je zrejmé, kto s kým a kde sa stretol), pretože podľa jednej verzie mali byť spolu Matej Zeman a Mgr. František Böhm v Chorvátsku a podľa druhej verzie mali byť spolu Mgr. František Böhm a JUDr. Ľudovít Makó na Slovensku.Citovaná pasáž dovolacie rozsudku naráža na to, že traja kajúcnici sa nevedeli zhodnúť ani na tom, či Böhm počas viacerých osobných stretnutí na Slovensku žiadal Makóa, aby intervenoval u Dušana Kováčika, alebo či prvý druhému len telefonoval z Chorvátska, aby zašiel za tretím a pomohol v záležitosti Kudličku. Takisto nebol úplne jasne ustanovený čas, kedy malo prísť k intervencii a odovzdaniu úplatku, ba dokonca ani nebolo zrejmé, z akých zdrojov mali pochádzať peniaze.Slovom nejasností, protirečení a úplných nezmyslov sa nahromadilo také množstvo, že z pohľadu dovolacieho súdu nebolo možné ustáliť vinu Dušana Kováčika len na základe výpovede jediného priameho svedka, kajúcnika Makóa. Böhm a Zeman totiž nikdy netvrdili, že boli prítomní pri odovzdávaní úplatku. Dovolací súd v zrušujúcom rozsudku bol nútený opakovane konštatovať, že výpoveď Makóa je na usvedčenie nepostačujúca, pretože mal pochybnosti nielen o jej dôveryhodnosti, ale aj o tom, či vôbec došlo k poskytnutiu úplatku. Táto skutočnosť nebola dokazovaním vôbec preukázaná.Makóova výpoveď bola o to nedôveryhodnejšia, že súdy neskúmali aké výhody by mohol za prípadne klamstvo v budúcnosti získať. Napríklad odvolací súd sa uspokojil s konštatovaním, že v čase súdneho procesu s Dušanom Kováčikom neboli Makóovi poskytnuté žiadne benefity, avšak dovolací senát konštatoval, že jeho povinnosťou bolo skúmať aj eventualitu, aké výhody by mohol získať neskôr. Ako konštatuje súd, Makó nakoniec aj získal obrovské množstvo benefitov, vo viacerých prípadoch mu bola dokonca poskytnutá úplná beztrestnom zastavením trestného stíhania.

Zaujatá konkubína Záleská

Nepresvedčivé, ba dokonca až nezákonné dôkazy nás privádzajú k ďalšiemu skutku kladenému za vinu Dušanovi Kováčikovi. Táto epizóda zároveň veľavravne ilustruje zaujatosť a pochybné praktiky sudkyne Záleskej.V nastolenom prípade Dušan Kováčik údajne poskytol utajované písomnosti Makóovi, súvisiace s údajnou prípravou vraždy vyšetrovateľa Čurillu. Jedným z podozrivých mal byť Makó, ktorý tvrdil, že sporné listiny mu dal Kováčik. Hneď na začiatku je potrebné povedať, že žiadna vražda sa nepripravovala a čurilly umelo vytvorenú kauzu zneužívali na vytváranie atmosféry ohrozenia a zvyšovania svojho kreditu.Najdôležitejšou svedkyňou prípadu (okrem kajúcnika Makóa) bola pracovníčka špeciálnej prokuratúry Mária Karacsonyiova, zodpovedná za evidenciu utajovaných skutočností. Vypovedala, že Dušanovi Kováčikovi utajované skutočnosti týkajúce sa (neexistujúcej) prípravy vraždy hlavnej čurilly nikdy nevydávala a on dokumenty od nej ani nikdy nežiadal. Mária Karacsonyiova ďalej uviedla, že ak si od nej akýkoľvek prokurátor utajované písomnosti vyžiadal, teoreticky bolo možné, aby si z nich v rozpore so zákonom vyhotovil kópie. Treba zdôrazniť, že druhé citované vyjadrenie bolo uvedené v hypotetickej rovine, nemalo žiadnu priamu súvislosť s doktorom Kováčikom. Vo veci vypovedali v postavení svedkov aj dvaja prokurátori ÚŠP. Z ich výpovedí nevyplynulo, že by mal Dušan Kováčik prístup k predmetným dokumentom.Okrem pochybnej výpovede Makóa neexistoval žiaden dôkaz o nezákonnom poskytnutí utajovaných písomností Dušanom Kováčikom, dokonca ani o tom, že by spornými dokumentmi vôbec disponoval. Napriek tomu sudkyňa Záleská prekrútila a doslova zmanipulovala výpoveď Márie Karacsonyiovej v neprospech obvineného doktora Kováčika tvrdiac, že z jej svedectva vyplýva možnosť prístupu bývalého špeciálneho prokurátora k utajovaným písomnostiam. Konkubína Lipšicovej mediálnej žinenky Tódovej sa vôbec neobťažovala vysvetliť, prečo vinu za údajný únik písomností pripísala práve Dušanovi Kováčikovi, keď (i) s nimi preukázateľne neprišiel do styku; (ii) nežiadal ich od príslušnej pracovníčky referátu utajovaných skutočností; (iii) teoreticky mohol dokumenty zo špeciálnej prokuratúry vyniesť ktokoľvek iný (ak vôbec k vynesenie došlo).Postup Záleskej bol neslýchaný a podľa mienky autora tohto textu hraničil s disciplinárnou, ak nie aj trestnoprávnou zodpovednosťou. Spôsob vyhodnocovania dôkazov musel pobúriť aj päťčlenný dovolací senát, pretože v jednom z najostrejšie formulovaných bodov zrušujúceho rozsudku (bod 430.) doslova uviedol:„Takýto postup však už nasvedčuje snahe prispôsobiť obsah dôkazu vopred očakávanému záveru a tým aj predsudkom a pochybnostiam o nezaujatosti dotknutej sudkyne.“V celom trestnom konaní nebolo preukázané ani len to, že utajované písomnosti opustili úradné priestory špeciálnej prokuratúry. Naopak, ukázalo sa, že Makó získal prvotnú informáciu o tom, že je rozpracovaný v súvislosti s prípravou vraždy Čurillu od Böhmovho kumpána, bývalého zástupcu riaditeľa úradu zvláštnych policajných činností (odpočúvanie a sledovanie) Norberta Paksiho. Neskôr mu informáciu o odpočúvaní potvrdil aj bývalý námestník riaditeľa SIS a celoživotný zločinec Boris Beňa, za čo bol aj tento funkcionár právoplatne odsúdený.Ak Záleská aj napriek všetkému napísanému uznala vinu Dušana Kováčika a v odvolacom konaní to najvyšší súd po nej papagájoval, dovolací senát bol nútený v zrušujúcom rozsudku konštatovať, že „závery súdu prvého stupňa, ako aj odvolacie súdu tak nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní“.Okolnosť, že Záleská bola ochotná aj schopná prekrútiť a doslova znásilniť výpoveď svedkyne Márie Karacsonyiovej, svedčí o jej vnútornom nastavení tak k spravodlivosti vo všeobecnosti, ako aj k Dušanovi Kováčikovi individuálne. Žiaden svedomitý a nestranne konajúci sudca jednoducho nemôže zmanipulovať dôkaz v neprospech obžalovaného. Ak to (u)robí, musí na to mať veľmi zvláštne a nepekné pohnútky.Z dovolacieho rozsudku možno vyvodiť, že motív škodiť doktorovi Kováčikovi by mohol vyplývať z intímneho pomeru Záleskej s progresívnou propagandistkou a Lipšicovou mediálnou žinenkou Tódovou. Blízky vzťah Záleskej a Tódovej ako taký by, samozrejme, ešte nemohol založiť podozrenie z nedostatku nestrannosti. Bolo však objektívne preukázané, že Tódová roky písala negatívne, nepriateľsky ladené články o Dušanovi Kováčikovi. Záleská v priebehu rozhodovania v jeho trestnej veci pred stranami konania (prokurátorom aj obvineným) zamlčala, že má pomer s novinárkou. Neskôr, keď vzťah vysvetľovali, Záleská aj Tódová zámerne zahmlievali, kedy si začali byť blízke. Dôvod nejasného vysvetlenia videl dovolací súd v úsilí zakryť fakt, že sudkyňa a novinárka sa stali partnerkami ešte v čase, keď Tódová písala o prípadoch (vrátane veci Dušana Kováčika), v ktorých rozhodovala Záleská.Dovolací súd vo svetle načrtnutých okolností upriamil pozornosť na Záleskej vysvetľovanie vzťahu s Tódovou na zasadnutí súdnej rady. Sudkyňa pripustila, že riešili dilemu či ona prestane súdiť alebo novinárka prestane písať. Napokon vraj prijali riešenie založené na tom, že Tódová sa viac nebude venovať takzvanej investigatívnej žurnalistike. Ani súdnej rade Záleská neprezradila, kedy presne vytvorili s Tódovou pár. Napriek tomu dovolací súd vo vyjadrení sudkyne postrehol, že ona sama si bola vedomá možných problémov spojených s vnímaním jej nestrannosti. Zamlčanie existencie vzťahu s Tódovou a neochota jasne vysvetliť čas jeho vzniku preto viedli súd ku konštatovaniu, že Záleská sa mohla javiť vonkajšiemu pozorovateľovi vo veci Dušana Kováčika a zaujatá sudkyňa.Dovolací senát sa venoval aj jazyku, aký Záleská použila v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku. Ľudovo povedané sudkyňa sa výberom jazykových prostriedkov na Dušanovi Kováčikovi vybláznila. Ak by niektoré pasáže rozsudku písala jej konkubína Tódová, zrejme by to nevyzeralo inak. Záleská napríklad vo všeobecnosti označila obhajobu Dušana Kováčika pred súdom prvého stupňa ako „neuveriteľne potupnú“. Dovolací senát Záleskej pri tejto príležitosti pripomenul, že obžalovaný má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, len nesmie porušiť zákon. Tieto slová je možné v plnom rozsahu podpísať, ostáva len dodať, že úlohou Záleskej ani žiadneho iného sudcu nie je nálepkovať obhajobu obžalovaného emotívnymi prívlastkami, ale výhradne posudzovať predkladané argumenty v kontexte vykonaného dokazovania.Dušan Kováčik sa v priebehu rozhodovania na prvom stupni dožadoval vykonania množstva dôkazov. Záleská väčšinu jeho návrhov zamietla, aj keď viaceré dôkazy mohli prispieť k náležitému objasneniu veci. Argumentáciu Kováčikovej obhajoby vo vzťahu k zamietnutiu vykonania dôkazov Záleská popísala ako „primitívne numerické vyjadrenie počtu jej návrhov na doplnenie dokazovania“ a na inom mieste zašla ešte ďalej, respektíve klesla oveľa hlbšie, keď napísala, že „obvinený okrem opakovanej sebaľútosti a obviňovania iných fakticky súdu nič iné neposkytol“.Dovolací senát v reakcii na citované slová konkubíne Záleskej pripomenul, že aj keď vyhodnotila obhajobu Dušana Kováčika ako neopodstatnenú, neznamená to, že „obvinený, a to aj prostredníctvom obhajoby, nepredložil žiadne vecné argumenty, s ktorými sa súdy napokon aj museli vysporiadať“. Povedané inak Záleská si špinila do úst, keď tvrdila, že obhajoba nepredložila súdu žiadne podstatné argumenty, pretože v iných častiach rozsudku sa námietkami Dušana Kováčika a jeho advokátov musela vyrovnať.Záleská sa v odôvodnení rozsudku dokonca postavila do úlohy advokátky kajúcnikov: „[…] obvinený obviňoval svedkov/spolupracujúcich obvinených (klamú, klamú a klamú, pretože majú výhody) […]“. A navrch si ešte aj robila dobrý deň z Kováčikových vyjadrení na adresu obžaloby opretej o spevokol falošne hudúceho tria Makó, Böhm, Zeman použijúc fejtónový slovník, „[…] toto všetko obvineného ‚zarážalo‘, ‚veľmi zarážalo‘, ‚najviac zarážalo‘ […]“. Dovolaciemu súdu to však veľmi vtipné nepripadalo. V reakcii na znevažujúci jazyk a tón odôvodnenia Záleskej rozsudku napísal:„Vzhľadom na to, že niektorí svedkovia sa vo svojich výpovediach viac či menej odchyľovali od svojich predchádzajúcich výpovedí, že minimálne jeden svedok bol odsúdený za trestný čin krivej výpovede a ďalší bol pre tento trestný čin obvinený, obhajobná námietka, že, a to bez ohľadu na to, či ju súd napokon posúdil ako (ne)opodstatnenú, niektorí svedkovia nehovoria pravdu, teda klamú, mala svoj racionálny základ.“

Zaujatý sudca Hatala

Záleská napokon odsúdila Dušana Kováčika na trest odňatia slobody v trvaní 14 (!) rokov a uložila mu aj trest prepadnutia majetku, pretože ho uznala vinného okrem iného aj z podporovania zločineckej skupiny takzvaných takáčovcov. Išlo o trest natoľko brutálny a neprimeraný, že dokonca aj senát najvyššieho súdu, ktorý sa v odvolacom konaní právne vôbec nevyznamenal, musel Záleskej rozsudok zrušiť vo výrokoch o vine a treste a nahradiť ho vlastným rozhodnutím.V odvolacom konaní nebol Dušan Kováčik uznaný za vinného z podpory zločineckej skupiny a to znamenalo, že mu nebol uložený ani trest prepadnutia majetku. Zároveň odvolací súd znížil trest zo 14 na 8 rokov. Na druhej strane sa odvolací súd v ostatných skutkoch obžaloby (úplatok vo veci Kudličku, odovzdanie utajovaných písomností Makóvii a podobne) takmer nekriticky stotožnil s neudržateľnou argumentáciou zaujatej Záleskej.Päťčlenný dovolací senát, ktorý zrušil prvostupňový aj druhostupňový rozsudok, sa detailne venuje všetkým pochybeniam odvolacieho súdu. V konaní o odvolaní Dušana Kováčika si odvolací senát osvojil prakticky všetky vecné aj logické nezmysly produkované Záleskou. Netreba ich opakovať, pretože v predchádzajúcom texte sme priblížili najpodstatnejšie nedostatky v dostatočnom rozsahu.Na tomto mieste ostáva vysvetliť, prečo v odvolacom senáte pôsobil zaujatý sudca Peter Hatala. V kocke ide o to, že v roku 2021 napísali redaktorky magazínu Plus 7 dní článok o kauze Kudličkovej väzby. Negatívne sa v ňom dotkli senátu najvyššieho súdu v zložení Juraj Kliment, Peter Hatala a Dušan Szabo. Je nutné uznať, že predmetný článok bol vecne nesprávny. Členovia sa preto oprávnene ozvali, adresovali redaktorkám spoločne podpísanú a primerane formulovanú reakciu. Vec mohla byť vybavená, avšak sudca Hatala považoval za potrebné sám za seba poslať redaktorkám magazínu ešte jeden list a v procese jeho písania sa zjavne opustil, pretože v ňom doslova uviedol:„Mrzí ma, že ste si osvojili rétoriku niektorých politikov – nakoľko článok vyznel jednoznačne tak, že chudák politický väzeň Duško Kováčik (podobne ako politickí väzni Bödör, Kičura, Gašpar…) je vlastne nevinný, nakoľko o prepustení obvineného rozhodol Dr. Hrubala ‚de facto‘ na príkaz Klimenta, Hatalu a Szaba a Kováčik na to mal iba ‚nepatrný vplyv‘. Veď aj keby dal pokyn na podanie sťažnosti, náš senát (opätovne nás všetkých menujete) by nezmenil svoj názor. Ďalej naznačujete, že úplatok mal skončiť u nás!!! […] Vážené pani redaktorky, buďte také láskyplné a ak by ste v budúcnosti mali opätovne potrebu očierňovať moje meno alebo by Vám bolo niečo nejasné z našej rozhodovacej činnosti, radšej sa obráťte priamo na mňa a prípadné nejasnosti Vám rád ozrejmím.“Podstata sporu Hatalu s redaktorkami Plus 7 dní nie je dôležitá. Podstatný je sudcom použitý slovník na adresu Dušana Kováčika. Hatala očividne ironizuje a navyše si robí posmech z toho, že autorky sporného článku ho považujú za nevinného. Faktom však je, že v roku 2021 musel každý príčetný sudca hľadieť na Dušana Kováčika ako na nevinného, pretože v danom čase bol stále iba v procesnom postavení obvineného. Hovorí sa tomu prezumpcia neviny a sudca Hatala v citovanom liste sa na jej rešpektovania zvysoka vykašľal.Zrejme si bol vedomý toho, že po vyššie popísanom extempore sa nemôže objektívne a zrejme ani subjektívne javiť ako nezaujatý sudca. Preto ohlásil vo veci Dušana Kováčika zaujatosť, ktorý takisto podal v tomto smere námietku. Sťažnostný senát, rozhodujúci o tejto záležitosti, sa však odmietol zaoberať oznámenou zaujatosťou sudcu, rozhodoval iba o námietke Dušana Kováčika, ktorú zamietol. Do určitej miery išlo o nesprávny procesný postup, ale najhoršie bolo, že sťažnostný senát Petra Hatalu z konania vo veci Dušana Kováčika nevylúčil.Uvedené konanie napokon viedlo k tomu, že v odvolacom konaní proti Záleskej rozsudku rozhodoval odvolací súd v nezákonnom zložení, čo okrem mnohých iných chýb viedlo k zrušeniu aj rozhodnutia senátu, členom ktorého bol Hatala. Je nutné zopakovať, že verejne prezentovaný vnútorný a vonkajší pomer sudcu k Dušanovi Kováčikovi jednoznačne nezaručoval nestrannosť rozhodovania. Nebol to však jediný kaz odôvodňujúci zrušenie odvolacieho rozsudku. Aj keby boli navonok všetci členovia senátu nezaujatí, obsah odôvodnenia nimi prijatého rozhodnutia bol nezlučiteľný so zákonom, elementárnou aj výrokovou logickou.Ak vo svetle všetkých vyššie uvedených faktov progresívne médiá a satelitné strany aj naďalej brutálne kopú do Dušana Kováčika, je zrejmé, že nemajú žiaden zmysel pre spravodlivosť ani základné inštinkty ľudskosti.

Peter Tóth