Aká je pravdepodobnosť, že kráľovstvá Perzského zálivu diverzifikujú svoje exportné trasy po skončení vojny?

Teraz nenávidia Irán za poškodenie ich energetickej infraštruktúry, a preto mu nechcú donekonečna platiť „petrojuany“ ako súčasť „mýtneho“ systému, s ktorým sa Islamská republika snaží pohrávať.

Financial Times nedávno informovali, že „štáty Perzského zálivu zvažujú nové ropovody, aby sa vyhli Hormuzskému prielivu“. Podľa ich hodnotenia „v blízkej budúcnosti môže byť najschodnejšou možnosťou rozšírenie ropovodu Východ-Západ a tiež existujúcej trasy z Abú Zabí do Fudžajry“. Budúce plány by však mohli zahŕňať nové ropovody do Arabského, Červeného a/alebo Stredozemného mora, pričom posledný by sa viedol paralelne so zmrazeným ekonomickým koridorom India-Blízky východ-Európa (IMEC), ale iba v prípade zblíženia Izraela a Saudskej Arábie.

Z pohľadu kráľovstiev Perzského zálivu, za predpokladu, že sa dosiahne dohoda medzi USA a Iránom, ktorá by Trumpovi zabránila splniť svoju hrozbu zničenia iránskej energetickej infraštruktúry a tým by Irán nepodnietila k splneniu vlastnej hrozby zničenia kráľovstiev Perzského zálivu, je diverzifikácia exportných trás ich najvyššou prioritou. Vzhľadom na existujúce škody na ich energetickej infraštruktúre zo strany Iránu, ktorý to obhajuje tým, že USA na útok použili ich základne a/alebo vzdušný priestor, nechcú za to platiť žiadnu takzvanú „daň“.

Irán v tomto smere flirtuje s takýmto systémom ako s formou „reparácií“, čo by mohlo viesť k tomu, že juan bude spochybňovať dolár ako globálnu rezervnú menu, ak Teherán bude požadovať platbu za tranzit v ňom. Nedávno sa tu dospelo k záveru, že „USA prehrajú tretiu vojnu v Perzskom zálive, ak sa Čína bude stále môcť spoliehať na Irán ako na spoľahlivého dodávateľa lacnej energie a zároveň premeniť juan na globálnu rezervnú menu, ktorá bude spochybňovať petrodolár.“ Toto hodnotenie stále platí, ale s jednou dôležitou výhradou.

Trump by mohol ukončiť zapojenie USA do vojny bez opätovného otvorenia prielivu po tom, čo vo svojom poslednom národnom prejave požiada tých, ktorí sú na ňom skutočne závislí, aby tak urobili. V takom prípade by Irán mohol skutočne zaviesť svoj „mýtny“ systém a pomôcť spustiť „petrodolár“ (ak energetická infraštruktúra regiónu nebude zničená podľa postupu, ktorý bol podrobne opísaný o dva odseky vyššie), čo by viedlo k strategickej porážke USA. Ak však kráľovstvá Perzského zálivu nakoniec prestanú prieliv využívať, bolo by to Pyrrhovo víťazstvo.

Preto jeden scenár, ktorý by sa mohol rozvinúť a ktorý nemožno vylúčiť, je, že vojna skončí zavedením „mýtneho“ systému a zrodom „petrojuanu“, ale tieto výsledky sa nakoniec postupne zrušia, keďže kráľovstvá Perzského zálivu rozširujú existujúce ropovody smerom od prielivu a neskôr stavajú nové. Zatiaľ čo Financial Times odhadovali, že ďalší ropovod východ-západ by stál 5 miliárd dolárov, zatiaľ čo stredomorský by mohol dosiahnuť 15 až 20 miliárd dolárov, celkové úspory z obchádzania „mýtneho“ systému by sa oplatili.

Kráľovstvá Perzského zálivu sú síce sklamané z toho, že USA dostatočne nechránili ich energetickú infraštruktúru pred odvetnými opatreniami Iránu, takže už petrodolár priamo nemilujú, ale teraz Irán po tom, čo im urobil, nenávidia oveľa viac ako USA. Z tohto dôvodu sa od nich neočakáva, že budú donekonečna tolerovať jeho hypotetický systém „mýta“ a dopyt po „petrojuanoch“, ale namiesto toho skutočne uprednostnia diverzifikáciu exportných trás po vojne (ak ich energetická infraštruktúra dovtedy ešte bude existovať).

S ohľadom na túto nevyhnutnosť sa dá očakávať, že kráľovstvá Perzského zálivu po vojne postupne prestanú využívať prieliv, ak im Irán zavedie systém „petrojuanov“ ako „mýtneho“. Aj bez toho si teraz uvedomili dôležitosť alternatívnych exportných trás, nie je však jasné, ktoré z nich budú Bahrajn a Katar priekopníkmi. Tranzit cez Saudskú Arábiu posilní vplyv Rijádu na ne, ale výstavba podmorských potrubí k emirátskemu rivalovi kráľovstva by Rijád rozhnevala. Čas ukáže.

Andrew Korybko