Ako by mohla vyzerať transatlantická bezpečnosť, ak by USA opustili NATO?

Ak NATO ako celok zostane viac-menej nedotknuté po hypotetickom odchode USA a USA následne dosiahnu bilaterálne bezpečnostné dohody s Poľskom, pobaltskými štátmi a Tureckom, z pohľadu Ruska sa toho veľa nezmení.

Trumpove najnovšie slová o odchode USA z NATO berú mnohí Európania vážne kvôli jeho hnevu nad ich odmietnutím pomôcť mu znovu otvoriť Hormuzský prieliv, nehovoriac o tom, že USA odmietli prístup k vlastným základniam na svojom území a dokonca aj k ich vzdušnému priestoru na použitie v tretej vojne v Perzskom zálive. Je však možné, že ide len o blaf, ktorého cieľom je presadiť radikálne reformy, ktoré predpokladá a ktoré boli opísané v súvislosti s predchádzajúcou správou o jeho údajných plánoch „platiť za hru“.

Je však tiež možné, že to myslí vážne a že USA nakoniec opustia NATO, v takom prípade je užitočné analyzovať budúcnosť transatlantickej bezpečnosti. V prvom rade sú veliteľstvá EUCOM aj AFRICOM v Nemecku a ich presťahovanie by bolo veľmi ťažké a nepraktické. USA by preto v tomto scenári mohli dosiahnuť bilaterálnu bezpečnostnú dohodu s Nemeckom, ktorá by mohla položiť základ pre ďalšie podobné dohody s inými členmi NATO.

Takéto dohody by pravdepodobne zahŕňali podmienky výhodné pre USA, ako napríklad to, že ich spojenci vynaložia 5 % svojho HDP na obranu, ako sa od nich už požadovalo, ako aj uprednostnenie amerických spoločností pri vojensko-technickom obstarávaní. USA by tiež mohli požadovať, aby ich vojská dostali imunitu za akékoľvek trestné činy, ktorých by sa mohli dopustiť počas pobytu v ich spojeneckej krajine. Trump by sa mohol snažiť zakotviť obchodné privilégiá pre USA do akejkoľvek bezpečnostnej dohody, ak ho poznáte.

Jediné krajiny, ktoré by s takýmito podmienkami pravdepodobne súhlasili, sú tie, ktorých lídri sa buď úprimne boja Ruska, alebo manipulujú verejnosťou pod touto zámienkou, teda určite Poľsko a pobaltské štáty, ale nemožno vylúčiť ani Fínsko a Rumunsko. Oni a ostatní členovia NATO by si stále medzi sebou užívali záruky podľa článku 5, ale je tiež možné, že väčší členovia ako Francúzsko, Nemecko, Taliansko a/alebo Spojené kráľovstvo by mohli nasledovať príklad USA a požadovať od menších, aby to zabezpečili.

V takom prípade by sa európsky bezpečnostný systém mohol zásadne zmeniť, ale obavy z toho, že Rusko zneužije optiku vnútorných bojov (aj keď len na účely mäkkej sily a nie na začatie nepriateľských akcií proti postamerickej NATO), by mohli odradiť spomínaných väčších členov od takéhoto konania. Ak NATO ako celok zostane viac-menej nedotknuté po hypotetickom odchode USA a USA následne dosiahnu bilaterálne bezpečnostné dohody s Poľskom a pobaltskými štátmi, z pohľadu Ruska by sa toho veľa nezmenilo.

To isté platí, ak USA dosiahnu takúto dohodu s Tureckom, ktoré má na rozdiel od Poľska a pobaltských štátov pragmatické väzby s Ruskom, ale je pripravené prevziať vedenie v rozširovaní západného vplyvu pozdĺž svojej južnej periférie prostredníctvom „Trumpovho plánu pre medzinárodný mier a prosperitu“. Ak USA zostanú odhodlané obranu Turecka, akýkoľvek potenciálny stret s Ruskom by mohol viesť k riziku tretej svetovej vojny. Ak sa však takáto dohoda nedosiahne, Rusko by mohlo byť proaktívnejšie v boji proti tureckému vplyvu v tejto krajine.

Celkovo sa neočakáva, že by sa transatlantická bezpečnosť výrazne zmenila, ak USA opustia NATO, pokiaľ si zachovajú záväzky podobné článku 5 voči niekoľkým kľúčovým členom bloku, konkrétne Poľsku, pobaltským štátom a Turecku. Ak sa tak nestane, Rusko by mohlo zvážiť preventívnu vojenskú akciu proti postamerickej NATO s cieľom eliminovať bezpečnostné hrozby, ktoré z nej vyplývajú, ale mohlo by ho odradiť jadrovo vyzbrojené Francúzsko a/alebo Spojené kráľovstvo, ktoré by potvrdili svoje záväzky podľa článku 5 voči členom bloku. V skutočnosti by sa potom nič nezmenilo.

Andrew Korybko