Tentokrát pribiť na dvere Slovenského futbalového zväzu

Dnes na margo špičky futbalového ľadovca, ktorý potopil Slovensko

Futbalovej verejnosti, odbornej i tej laickej, na známosť sa dáva:

• NEHAŇTE futbalové mužstvo naše, ani trénera nášho. Ale ani, či najmä si NEZAKRÝVAJME oči pred realitou..

A neopakujme pri hodnotení a súdení reálií, ktoré dozreli na Tehelnom poli  fatálne chyby, ktoré sa stali organickou súčasťou dnešného verejného života nášho. Maľovania Potemkinovej dediny za bieleho dňa. Aby sme sa na konci dňa nedostali aj na športovom poli tam, kam sa dostalo Slovensko v politickom prostredí. Tam, kde končí diskusia, kde končí zdravá názorová pluralita, kde sa nepočúva čo sa hovorí, ale kto to hovorí. A kde z tohto dôvodu končia aj možnosti nájsť spoločenskú zhodu už aj pri otázke, či po dni príde noc a po noci ráno..  

A príčiny aj riešenie sú univerzálne. Známe. Čierno-biele videnie reálií, poznajúce čím ďalej tým viac iba hosana alebo ukrižuj. Podľa „brehu“, na ktorom sa stojí. A podľa „nálepky“, o ktorú sa stamodtiaľ pričiňujú a doma starajú vlastníci „správneho názoru“. Preto nám je treba hamovať obzvlášť v tejto vznešenej, éterickej oblasti ľudskej činnosti. V športe, ktorý je jedinečným, nenahraditeľným kľúčom k onej, dnes už až otrepanej myšlienke spájania ľudí bez rozdielu kritérií všetkého druhu.

K spájaniu, ktoré stratilo svoj pôvodný materiálny a už aj lexikálny význam. Lebo spájanie neznamená mať len jeden jediný názor na vec. Mať naň patent, autorizovaný pasujúcou sa elitou. Straníckou, mimovládnou, či mediálnou. Mať názor, ktorý nie je názorom jednotlivca, ale „sekty“, ktorej je členom alebo sympatizantom. A na konci tejto reťaze nepovažovať kritický názor za scestný spôsob riešenia vecí. A jeho autora považovať za zrad(c)u „kolektívnej pravdy“..

Lebo to, čo je dnes najhoršou nočnou morou Slovenska je (prítomná) falošná SOLIDARITA a STRACH z (budúcich) dôsledkov.

Toto je východisková diagnóza dnešného patologického stavu celospoločenského organizmu na všetkých jeho úrovniach a oblastiach života. Dnes už šport nevynímajúc. A (osvedčenou) „konzervatívnou liečbou“ na ňu sa stala metóda, aplikovaná podľa vzoru „doktor Plzák“. Zatĺkať. Zatĺkať, zatĺkať.

PRETO je dnes prvoradé vyjsť zo zákopov, a hovoriť. Presnejšie hovoriť úprimne. Pomenovávať veci pravým menom. Nezamlčovať to a tam, kde sa to a tam má hovoriť verejne. Poctivo. A hlavne nezištne.

A na druhej strane byť „filozofom“ tam, kde treba krotiť zvýšenú činnosť orgánu, ktorý sa nachádza v tureckom sedle klinovej kosti. V záujme udržania vyrovnaného, rovnovážneho stavu človeka v každom čase a na každom mieste. A rovnako tak udržať na uzde „pravú mozgovú hemisféru“, zodpovednú za emócie a celkové holistické myslenie človeka.

A odtiaľto treba začať „revitalizáciu“ na úrovni jednotlivcov i celých komunít. Bez silných slov a vyššieho duchovna. Prakticky. A k tomu stačí iba osobná česť, názorová svojprávnosť a schopnosť a ochota súdiť veci, udalosti a javy na základe faktov, skutkov, ktoré sa stali. Nie selektívnou metódou, ich výberom na jedno použitie. Buď ako zbraň alebo ako štít..

A sme pri podstate témy. Dnes primárne tej futbalovej, ktorá si po márnom, konečnom uzavretí kvalifikácie na MS pýta, už nástojčivo vyžaduje, „slovo do bitky“. Nie po vzore dnešnej opozície len pichnúť do hniezda, a ďalej škodiť,, ale len a len na účely obnovenia a regenerácie vitality a funkčnosti celej futbalovej spoločnosti. Vrátane neodmysliteľnej laickej verejnosti.

A na tento účel bola a je stavaná upútavka z úvodu, v ktorej je zakódované východiskové riešenie. Nebúrať staré za každú cenu, ale obnovovať existujúci potenciál. A to nejde inak, ako (konečne) začať hodnotiť a súdiť veci nezaujate, vecne, faktograficky, bez emócií, bez prihliadania na negatívne „vedľajšie účinky“, ktoré môžu vyvolať. A o tom je to celé. Rovnako ako v živote. Šport pravdaže nevynímajúc…

I.

Na úvod k tomu povestná otázka. Prostá, ale zároveň aj nepresná. BYŤ či NEBYŤ..? Kritický na vystúpenie slovenskej repre na medzinárodnej scéne v kvalifikácií na MS..

Netreba chodiť do „Dánska“, aby sme na ňu vedeli svedomito odpovedať. Nie v duchu buď alebo. Relatívne alebo absolútne. Hodnotiteľne alebo merateľne. Ale v „čierno-bielom“ súbehu. V ich vzájomnom spojení, dávajúcom zmysel vtedy, ak sú kritéria na hodnotenie stavu úrovne a kvality futbalovej reprezentácie – v jednote – s dostupnými faktami, realitou na ihrisku. A na tento účel je v prvom rade, na prvom mieste treba prekonať najzásadnejšiu prekážku. Presnejšie už spomínané 2 prekážky. Onú falošnú solidaritu, hráčmi počnúc a funkcionármi končiac. A strach z budúcnosti, ktorý sa týka všetkých, ktorých sa verejná kritika môže dotknúť osobne. Kariérne. Aj materiálne..

A na smerodajný hodnotiaci a merateľný účel netreba mať osobitné spôsobilosti, získané či už špecifickou „odbornou prípravou“ alebo „nadobudnutou praxou“ v odbore. Je to len zásterka pre vysporiadanie sa zodpovedných s nekomfortnými názormi. Lebo na čítanie (elementárnych) futbalových reálií stačí aj poznanie futbalovej abecedy a praktická skúsenosť získaná aj na trávnikoch „okresnej ligy“. Lebo reálie a nosné futbalové princípy na všetkých úrovniach majú rovnakú „genetiku“.

A pri takomto videní a chápaní (faktografických) reálií je veľmi plytké, farizejské, účelovo podhadzované tvrdenie, že na Slovensku máme 5 miliónov futbalových odborníkov. Omyl, s ktorým sa treba vysporiadať na začiatok ako s prichádzajúcou prvou -„nultou“, morovou ranou. Lebo práve tu sa začína nafukovať (izolačná) bublina, do ktorej sa dnes vrcholový futbal na Slovensku dostal..

II.

1. 1. VÝSLEDKY zápasov sú PRÍČINOU aj DOSLEDKOM futbalovej rakvy

A nejde začať inak ako 1.skazonosným faktorom, zámerne odkláňajúcim hodnotenie slovenskej reprezentácie na vedľajšiu koľaj. Hodnotenie, ktoré je založené výslovne, expressis verbis, na  základe dosiahnutých výsledkov a nie v neoddeliteľnej spojitosti s herným prejavom na ihrisku. „De iure“ klamlivo. „De facto“ podvodne. Aby nás to v konečnom dôsledku vrátilo na začiatok cesty budovania futbalovej reprezentácie, ktorú nejde    skvalitňovať bez sebareflexie, schopnosti, aj nutnosti pozrieť sa na dosiahnuté výsledky reálnymi očami. Lebo len táto optika musí hrať vo futbalovom orchestri 1.husle..

A na úvodné, ozdravné en tree si nenahovárajme, že je tomu tak aj u nás. Nie je. A ostatný zápas na Tehelnom poli s Kosovom je toho exemplárnym príkladom. Nie ad hoc, ale ako súčasť uzavretého celku. Lebo ten zápas nebol iba jedno-rázovým „nepodareným“ futbalovým predstavením, ale ukážkovým zrkadlom symbolizujúcim v skratke existujúce, nerešpektované reálie. Bol totiž rukolapným dôkazom toho, že „kritériom pravdy“ je aplikačná prax predvedená na ihrisku – bez prispenia „najvyššieho“. Pravdy, primárne tvrdenej kvalifikačnými zápasmi na MS, ako aj zápasmi na ME, ktorú si len nechceme priznať. Pravdy, ktorá bola postavená do role Popolušky, poslanej zámerne do kúta..

Pravdy o tom, že o výsledku zápasov, ako o dnešnom, rozhodujúcom, prakticky jedinom kritériu hodnotenia futbalovej repre rozhodoval „pánbožko“, či sa nám to páči alebo nie.

Aby sa podľa rovnakého klamlivého meradla posudzovali zároveň aj výsledky práce  reprezentačného trénera. A problém s tým spojený, ten nevidený, nechcený vidieť, je v tom, že prešľapujeme na mieste, nanajvýš točiac to s rovnakou výbavou v bludnom kruhu..

LEBO, o akom progrese, a o akej novej IDENTITE mužstva je reč, keď po 3,5 roku sa na prejave mužstva, ktoré sme videli vo štvrtok večer na Tehelnom poli, sa nič zásadné, podstatné nezmenilo. V obrane experimentovanie, ktoré by reálne svedčilo zápasu odohranému pred 3,5 rokmi. Lebo to dnes odohrané (v obrane), to pripomínalo skôr partiu starých pánov, ktorí sa zišli po rokoch na benefičnom stretnutí. Nevediac o sebe, po 3,5 roku..).

Či máme zhltnúť argument, že len ten jeden chýbajúci obranca za to všetko môže..? Ak áno, nuž potom nehovorme ani o progrese, ani o identite. Lebo obrana je pre mančaft nášho postavenia v rebríčku imperatívny základ pre tvorbu mužstva..

LEBO treba mať v prvom rade na zreteli, že tomu nebolo tak iba v tento večer, ak si odmyslíme zápas s Nemeckom, odohraný mimo dnešnú, existujúcu futbalovú dimenziu..

A na zdokumentovanie, zreálnenie tejto trpkej pravdy to zaklincoval pri záverečnom hodnotení zápasu samotný reprezentačný tréner, Francesco Calzona.

„Prehra nezmaže tri a pol roka práce..“

A v tejto skratke je potvrdené všetko TO, čo je napísané vyššie, a čo bude napísané nižšie... Ako memento pre futbalový zväz. Pre futbalových expertov. Aj pre futbalových fanúšikov.

Preto je najvyšší čas naliať si čistého vína. Osviežiť pamäť, a nájsť na dne pohára onú povestnú pravdu. Lebo ním uvedené hodnotenie jeho 3,5 ročného mandátu môže mať na svedomí iba  – STRATA PAMÄŤI, (1), NEDOSTATOK ČASU (2), alebo len osvojenie si metódy doktora Plzáka. Tentokrát 4-tá možnosť neexistuje. Najpravdepodobnejšie však je, že sú pravdivé všetky 3 verzie príčin uvedeného výroku..

2. PRAVDA, ktorá zostala na dne 1. pohára

2.1. Pokiaľ ide o PAMÄŤ, to nie je z prsta vycucaný hodnotiaci úsudok. To je „záznam“ v softvéri SFZ, jeho funkcionárov i futbalových fanúšikov, v ktorom sú zapísané  reálne výkony na ihrisku. To sú fakty, ktoré nejde ľahkovážne prekryť len (konečnými) výsledkami zápasov. Rovnako v kvalifikácií na MS, ako aj na ME. To sú fakty :

• o tom, ako bol v zápasoch Slovenska, ktoré sa nachádza na 27. mieste rebríčka UEFA – s Luxemburskom, ktoré je na 51. mieste z 55 hodnotených krajín UEFA – naším 12-tym hráčom „pánbožko“. A 13-tym hráčom „žrde brány“, kde stál slovenský brankár. Rovnako vonku, ako aj doma.
• VONKU, v L., v zápase, v ktorom sme utrpeli víťazstvo spôsobom, ktorým sme pri korektnej futbalovej spravodlivosti, aj s prižmúrením oboch očí, súpera neporazili my, ale „futbalový Boh“, ktorý „zarezal“ nášho súpera počas zápasu..
• a ktorý Luxembursko u nás DOMA, v BA „zarezal“ na jeho samom konci, hoci L. bolo na ihrisku viac ako vyrovnaným súperom; Aby nám aj doma pomohol, tentokrát v posledných „sekundách“ zápasu, keď dovtedy neznámy „chlapec z Poľskej ligy“ nám vydoloval už zjavne stratené „povinné“ víťazstvo. A tým nám ten prajný -12.hráč na ihrisku hrajúci v slovenskom tričku – de facto zaslal vstupenku na zápas s Kosovom..
• o tom, ako v prehratom zápase so Severným Írskom mali domáci S. Íri zjavne navrch – herným prejavom i na šance..
• o tom, ako sme vyfasovali hanebnú prehru v Nemecku..
• o tom, ako v kľúčovom, prakticky jedinom rozhodujúcom zápase s Belgickom na ME nám ten istý „12-ty hráč“ zariadil, že 2 góly, ktoré strelili Belgičania rozhodca neuznal; nehovoriac o (jednostrannom), tlak zdvíhajúcom priebehu zápasu..
• o tom, ako sme na ME zremizovali s Rumunskom v zápase, v ktorom už Rumunom o nič nešlo, keďže mali vopred istý postup zo skupiny. .
• o tom, ako sme po zbabranom výkone v 2.polčase po zásluhe prehrali na ME s UA..

TOTO najdôležitejšie a naj zreteľa hodnejšie 3,5 ročné herné ťaženie slovenskej repre NEMÁ podľa reprezentačného trénera F. Calzonu prehra s Kosovom – ZMAZAŤ tri a pol roka jeho práce..?“

Táto otázka je obzvlášť smerodajná preto, že je treba mať na zreteli, že pri uvedených informáciách a údajoch nie je nič, ani za máčny máčik, autorskej nadsádzky ani obrazovej hyperboly. Len a len čisté fakty, argumenty..

A tak je na mieste záverečná, výpovedná  otázka.

Keby existovala futbalová spravodlivosť, tá neprávom zatĺkaná – keby sa v zápase s Belgickom bol ujal čo len jeden gól, ako mohol a po spravodlivosti mal, a v dvojzápase s L. by sa bola zrodila čo len jedna remíza, ako sa minimálne mohla a po spravodlivosti mala – hovorilo by sa dnes  o novej identite mužstva..? Počuli by sme dnes o výnimočnom, obdivnom prínose pána Calzonu..?

Lebo (nová) identita mužstva je predovšetkým preukazný herný prejav na ihrisku, ktorý nejde nahradiť výsledkami, ktoré boli výsledkom vis maior. Preto ten (pravdivý) výsledok s Kosovom, v ktorom tentokrát na Tehelnom poli nerozhodol náš 12. hráč. A toto už nevidí iba slepý a hluchý. Presnejšie, ktorý tú slepotu a hluchotu iba hrá. Navonok..

2.2. PRAVDA, ktorá zostala na dne 2. pohára

Pokiaľ ide o (chýbajúci) ČAS reprezentačného trénera, ktorý sa zjavne podieľal na uvedenom, škandalóznom hodnotení zápasu s Kosovom v kontexte jeho 3,5-ročného mandátu – je načim sa pozrieť rovnako pravdivo, rovnako faktograficky na reálie výkonu jeho pôsobenia pri reprezentačnom mužstve.

TRÉNER na ÚVÄZOK a na DIAĽKU..?  

Na rovinu. Rovno do stredu. Nemá byť nielen výsadou, ale psou povinnosťou každého trénera v tomto reprezentačnom postavení mať pod palcom poznanie elementárnych futbalových reálií v mieste výkonu funkcie, do ktorého prišiel..? Poznania vnútorných pomerov extraligového, pre neho nadobro cudzieho prostredia, národnej mentality premietajúcej sa zákonite aj do futbalového života.

A to nejde v žiadnom prípade bez osobnej účasti na miestach, kde sa tvrdí futbalový chlebík. Vo futbalových kruhoch. Na extraligových zápasoch, prinajmenšom jeho špičkových klubov.

Či ho niekto (raritne) uvidel na niektorom slovenskom kúsku extraligového zázemia..?

Či stačí mať na dohľad len vytypovaný okruh, zahraničných legionárov, mimochodom ním forsírovaných až do (futbalového) bezvedomia. A P. Pekarík, bez ohľadu na jeho obdivný profesionálny prístup k futbalu, totálne bez hráčskej praxe, bol toho bučiacim príkladom..

STRATILI sme načisto národnú SEBAÚCTU..?

LEBO, bez silných slov – nepredstaviteľne, neakceptovateľne umožniť, tolerovať, dovoliť reprezentačnému trénerovi, teraz už nejde napísať, že na plný úväzok, robiť (súčasne) trénera doma, v Taliansku, v jednom z najvychytenejších klubov najvyššej súťaže, logicky tým aj s najvyššími nárokmi na plnohodnotný profesionálny výkon v klube, zahŕňajúci celú paletu prevádzkových aktivít, spojených s hernou prípravou a vedením mužstva – to je pod akúkoľvek futbalovú dôstojnosť. Národnú sebaúctu. Rešpekt k profesii na tej najvyššej možnej úrovni. A to už nielen rozum neberie..

Na lepšiu predstavivosť tohto flagrantného futbalového „trestného činu“ stačí si len predstaviť – kam, ako ďaleko by po kope do priestoru, kde končí chrbát – doletel z Nemecka, keby prišiel na nemecký futbalový zväz s podobnou požiadavkou..?

PS :

TOTO je výstavný PiP, (v mnohom identický) obraz v obraze. Obraz súčasného diania vo futbalovom prostredí – dejúci sa na pozadí slovenskej verejnej scény. Skopírovaný, zmutovaný obraz doby, majúci rovnaké parametre. Príčiny, aj dôsledky.

So spoločným menovateľom. Všadeprítomnou falošnou, zatĺkanou, a ešte aj čierno-bielou optikou hodnotenia a súdenia vecí, udalostí a javov. So súčasným strachom z najbližšej budúcnosti. Spôsobom a z príčin, ako boli pertraktované vyššie.

A tou najväčšou (paralelnou) iróniou je predstava, že aj napriek poznaniu tohto skutkového a amorálneho stavu dobová futbalová „vládnuca garnitúra“ – rovnako ako tá, ktorá za podobne neakceptovateľných prekážok zvolila na čelo Špeciálnej prokuratúry D. Lipšica – zvolí za reprezentačného trénera opäť Francesca Calzonu..

Bodka. Výkričník. Alebo stále otáznik..?

A to ešte nebola reč o jeho „práci z domu“ na spôsob HOME IFFICE za 70 000 eur. A jeho

Laco Kopál

PRÍLOHA, dokumentujúca MESAČNÉ príjmy Talianskej suity pri slovenskej reprezentácii

• Francesco Calzona (hlavný tréner): 70 000 eur
• Simone Bonomi (asistent): 14 300 eur
• Gianluca Segarelli (asistent): 6 000 eur
• Alessandro Bulfoni (kondičný tréner): 6 000 eur
• Marco Brini (videoanalytik): 6 000 eur
• Giovanni Paolo De Matteis (technický manažér tímu): 12 000 eur

Spolu na mesiac: 114 300 eur

Spolu na rok: 1 371 600 eur

P.S. A to som ešte nespomenul plat Mareka Hamšíka (tímový manažér) a prekladateľa(ov), keďže Calzona nevie po Slovensky a ani po Anglicky.