Kauza Kajúcnik je obeťou propagandistickej vojny

PREDSLOV: JUSTIČNÝ PUČ V RÉŽII LIPŠICOVHO SPOLUPÁCHATEĽA KUBINU

————

Trestné stíhanie čuríll v kauze Kajúcnik je predmetom zúrivej propagandistickej vojny. Advokáti nebezpečného zoskupenia čuríll a prokurátora Michala Šúreka nebojujú za ich zákonné práva. Bojujú za to, aby sa vo verejnej mienke zakorenilo klamstvo, že pred jej očami prebieha boj dobra proti zlu, statočných rytierov proti sedemhlavému drakovi. V skutočnosti ide o ospravedlňovanie nezákonnosti. Ide o dláždenie cesty, vedúcej k návratu nezákonných praktík do praxe polície a prokuratúry. A ide aj o uchovanie zdania zákonnosti postupov NAKA a špeciálnej prokuratúry v kauze Očistec, ktorá je a ešte len bude hlavnou témou propagandistického boja mediálnej, politickej aj justičnej opozície proti strane Smer.

Kajúcnik a Očistec

Propagandistická vojna o ovládnutie verejnej debaty ďaleko presahuje význam čuríll. Sú to nahraditeľné figúrky, ktoré sa môžu aj nemusia vrátiť na scénu. Podstatné je niečo iné. Vyšetrovanie založené na nátlakových metódach a politizácia trestného konania sa stali životným štýlom a politickým programom širokej koalície subjektov. Tvoria ju ľudia ako Lipšic a spolupáchatelia, progresívne médiá, celá parlamentná a s výnimkou Republiky aj mimoparlamentná opozícia. Ide o ľudí s nezanedbateľným vplyvom na fungovanie systému. Vo vojne slov vedenej v mene čuríll a spolupáchateľov teda ide nielen o to, či koalícia ľudí, médií a strán s vplyvom ovládne verejnú debatu, ale aj o to, či po zmene vlády bude možné v plnej sile obnoviť používanie brutálnych praktík v trestnom konaní na dosahovanie politických cieľov.V propagandistickej vojne nikto natvrdo nepovie, že ide o rehabilitáciu nezákonných praktík. Naopak, progresívne médiá a satelitné entity to prezentujú ako boj dobra proti zlu, čistoty proti korupcii. Šíria rozprávku o nenahraditeľnosti a nespochybniteľnej morálnej úrovni čuríll a prokurátora Šúreka. Umelým vyrábaním mytologických hrdinov zastierajú okolnosť, že uvedené osoby sú len nástrojmi vo veľmi surovej, špinavej a nebezpečnej hre, založenej na používaní trestného práva ako nástroja politiky.Ak by propagandisti pripustili poškvrnenie umelo vytváraného dobrého obrazu o čurillách, Šúrekovi, Lipšicovi, Repovi a ďalších, logicky by muselo nasledovať aj spochybnenie zákonnosti vyšetrovania kauzy známej ako Očistec. Naštrbenie dôveryhodnosti tohto trestného konania by zase malo za následok výrazné oslabenie propagandistického nástroja v rukách parlamentnej, neparlamentnej, mediálnej a, žiaľ, aj justičnej opozície v boji proti najsilnejšej vládnej strane Smer.Je to jasné ako facka. Kauza Očistec je vlajkovou loďou propagandy namierenej proti Smeru. Spochybnenie Očistca by otupilo ostrie propagandistického nástroja. A to je aj dôvod, prečo vyššie spomínaná koalícia tak vehementne bojuje za čurilly, Šúreka a spolupáchateľov, zainteresovaných v kauze Kajúcnik.V atmosfére propagandistickej vojny je nemožné viesť rozumnú konverzáciu o podstate problému zosobneného čurillami a prokurátormi bývalej špeciálnej prokuratúry. Vylučuje to princíp tohto druhu konfliktu, pretože propagandistická vojna je z povahy veci súbojom rôznych foriem demagógie, nie stretom vecných argumentov a odlišných informovaných (právnych) názorov.

Súdy v službách propagandy

Smutné a komické zároveň je, že prostriedkami propagandistickej vojny argumentujú nielen médiá a politici, ale aj súdy. Sudca pre prípravné konanie Mestského súdu Bratislava I Tomáš Hajduk, ktorý rozhodoval o návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry Trnava Michala Žeňucha na vzatie do väzby dvoch hlavných čuríll, samotného Jána Čurillu a jeho výkonného práporčíka Pavla Ďurku, nekonal ako nestranný sudca, ale správal sa ako aktivista. Neprijateľného konania sa dopustil troma absurdnými činmi.Po prvé, sudca Hajduk konštatoval, že prokurátor Žeňuch podal väzobný návrh na miestne nepríslušný súd. Zamlčal však, že generálny prokurátor Maroš Žilinka písomným rozhodnutím založeným v spise určil, že v prípravnom konaní vo veci čuríll bude vykonávať dozor Krajská prokuratúra Trnava, čím udelil tejto súčasti výnimku z miestnej príslušnosti. Z toho vyplýva, že prokurátor Žeňuch procesne konal ako prokurátor pôsobiaci v obvode Krajskej prokuratúry Bratislava, a preto sa podaním na Mestský súd Bratislava I obrátil na miestne príslušný súd.Ak Tomáš Hajduk tvrdil opak, ignoroval neodškriepiteľný procesný fakt. A preto je namieste otázka, prečo to urobil. Podľa mojej mienky motívom bola diskreditácia prokurátora Michala Žeňucha a touto cestou aj spochybnenie dôvodnosti stíhania čuríll a Šúreka v kauze Kajúcnik. Pravdepodobnosti načrtnutého vysvetlenia nasvedčuje okrem iného aj to, ako ochotne Hajdukov procesný prešľap papagájujú orgány šírenia progresívnej agitácie a propagandy.Po druhé, ak sa Hajduk aj napriek nespochybniteľnému faktu popísanému v prvom bode považoval za nezákonného sudcu, nemal vo veci vôbec konať. Nemal sa vyjadrovať k meritu veci. Mal len prepustiť obvinených zo zadržania a vôbec nemal konať. Ak konal, v zmysle jeho vlastnej logiky rozhodoval ako nezákonný sudca.Po tretie, sudca Hajudk odôvodnil nezákonný a nelogický postup slovníkom propagandy, nie práva. Ak sudca tvrdí, že nebol príslušný konať, teda bol nezákonným sudcom, nemal sa k veci vôbec vyjadrovať. Napriek tomu to urobil, z čoho jasne vyplýva jeho úmysel ovplyvniť verejnú diskusiu o kauze Kajúcnik, úlohe čuríll a Šúreka na činnostiach vyvolávajúcich dôvodné podozrenie z páchania rozsiahlej trestnej činnosti.Pozrime sa aspoň na niekoľko výrokov odôvodnenia uznesenia.Výrok prvý: „…ak orgány činné v trestnom konaní vytýkajú Mgr. Čurillovi a Mgr. Ďurkovi (iným obvineným, ktorí mali konať v podriadenosti k nim), že ich navádzali na priznania a spoluprácu, v tomto (bez ďalšieho) súd nevidí trestnoprávne postihnuteľné konanie.“Slovami „bez ďalšieho“ chcel sudca Hajduk naznačiť, že v kauze Kajúcnik neboli produkované žiadne dôkazy o tom, že čurilly vyvíjali nezákonný psychologický nátlak na rôzne osoby a že v rozpore s právnym poriadkom manipulovali s ich výpoveďami. Klame, až sa Karpaty nad Bratislavou zelenajú. Uznesenie o obvinení čuríll a Šúreka je plné dôkazov – výpovedí, listín, záznamov elektronickej komunikácie, priestorového odpočúvania atď. – , ktoré v miere vrchovatej postačujú na prijatie záveru o dôvodnosti obvinenia konkrétnych osôb.Výrok druhý: „V praxi je celkom bežné, že vyšetrovacie orgány informujú obvinených ohľadne možnosti, t. j. priznania sa k vlastnej trestnej činnosti, resp. odhalenia trestnej činnosti iných osôb.“Sudca Hajduk zavádza. Argumentuje ako hovorkyňa čuríll Tódová. Nikto nespochybňuje, že vyšetrovateľ aj prokurátor môžu, ba dokonca musia v zmysle Trestného poriadku informovať obvinené osoby o možnosti spolupráce. Avšak Hajduk ignoruje fakt, že v spise sú dôkazy vyvolávajúce dôvodné podozrenie, že najmä hlavná čurilla zaviedla systém takzvaných miesteniek na vlak spolupráce, vedúci z vyšetrovacej väzby na slobodu. V preklade to znamená, že prvý dvaja či traja väzobne stíhaní ľudia, ktorí sa často aj bez ohľadu na pravdu rozhodli vypovedať podľa vopred určených nôt, boli prepustení na slobodu.Z toho vyplývajú dva podstatné závery. Prvý, väzba fungovala ako donucovací prostriedok, čo je v rozpore s ústavou a zákonmi. Druhý, výpovede dosiahnuté vynútenou spoluprácou majú pochybnú dôkaznú hodnotu, ba dokonca sú absolútne nepoužiteľné. Ak pred tým zaviera sudca Hajduk oči, je zrejmé, že jeho argumentácia nemá nič spoločné s právom, ale je určená na konzumáciu vo svete politickej propagandy.Výrok tretí: „Aj tvrdenia o údajnej príprave obvinených/svedkov na výpovede do vyššie uvedených trestných vecí cez skoršie výpovede v tzv. technických spisoch sa súdu javili ako špekulatívne. Ak by skutočne bolo zámerom obvinených deformovať trestné konanie takým spôsobom, že vypočutí budú vypovedať nepravdu, len aby na ich pokyn usvedčovali iné osoby z trestnej činnosti, je potom otázne, prečo nevyužili toto svoje údajné riadiace postavenie v skupine a cez operatívcov vypočúvaných rovno neinštruovali, ako majú vypovedať (ale zvolili si komplikovaný systém opakované prepočúvania osôb do tzv. technických spisov).“Sudca Hajduk obviňuje vyšetrovateľa a prokurátora v kauze Kajúcnik zo špekulovania, ale jediný, kto šíri špekulácie je on sám. Je nespochybniteľným a preukázaným faktom, že výpovede zlomených kajúcnikov založené do technických spisov boli vždy v príkrom rozpore s výpoveďami tých istých osôb, ktoré boli protokolované v riadnych spisoch. Počas riadneho výsluchu kajúcnici spravidla používali poznámky, čo je takisto preukázaný fakt. Tretím preukázaným faktom je okolnosť, že čurilly a Šúrek pred advokátmi spoluobvinených, ale aj pred sudcami Špecializovaného trestného súdu konajúcimi o väzbe zamlčiavali takzvané technické výpovede, čím na jednej strane marili účinnú obhajobu a na strane druhej zavádzali sudcov pre prípravné konanie.Z vyššie popísaných dôvodov vyplýva, že úvaha sudcu Hajduka o tom, prečo čurilly zvolili komplikovaný systém manipulovania trestného konania, je nezmyselná. Faktom je, že naznačený postup využívali. Nehovoriac o tom, že sudca účelovo obišiel fakt, že viaceré dôkazy nasvedčujú aj využívaniu operatívnych pracovníkov na prípravu, preparovanie a lámanie kajúcnikov.Výrok štvrtý: „Aby nedošlo k omylu, súd nespochybňuje legitímnu diskusiu o (ne)správnosti takto realizovaného vyšetrovania (zvlášť, ak sa javí, že obvinení mohli byť ‚motivovaní‘ akousi taktikou vyšetrovania smerujúcou k zamedzeniu úniku informácií o avizovanej spolupráci inej osoby), má len obavu, aby sa ‚zrazu‘ nekriminalizovalo niečo, čo aj v minulosti bolo používané a čo súdy akceptovali.“Ide o neuveriteľnú propagandistickú piruetu sudcu Hajduka, akoby prevzatú zo šlabikárov demagógie orgánov šírenia progresívnej propagandy. Sudca v odôvodnení píše o nejakej diskusii, akoby polemizoval s inými názormi na stránkach novín. Avšak tu nejde o žiadnu teoretickú diskusiu, ale o procesné hodnotenie dôkazov. Okolnosť, že sudca Hajduk sa hrá na diskusiu a neargumentuje ako procesne konajúci sudca, je veľavravná a najlepšie svedčí o tom, akému účelu má poslúžiť jeho kvázi odôvodnenie uznesenia.Neexistuje žiadne právoplatné rozhodnutie súdnej autority akceptujúce (i) vedenie technických spisov; (ii) vypočúvanie „na nečisto“ a vzápätí „na čisto“; (iii) v jednočinnom súbehu so zamlčiavaním dôkazov vyplývajúcich z výsluchov „na nečisto“ pred obhajobou spoluobvinených a súdmi v prípadoch „na čisto“.Avšak to nie je jediný problém s prezentovanou argumentáciou sudcu Hajduka, eléva od reťaze zákona odtrhnutej veličiny Najvyššieho súdu SR Juraja Kilemta. Tomáš Hajduk totiž pripúšťa, že ak je akákoľvek nezákonná praktika orgánov činných v trestnom konaní zaužívaná dostatočne dlho, stáva sa plynutím času automaticky zákonnou a jej – povedané slovami sudcu – „zrazu“ stíhanie je neprípustné. Takáto logika môže možno uspieť na poli propagandy, nie v priestore ústavnosti, zákona a právneho štátu.S výrokmi Tomáša Hajduka by sa dalo ešte dlho a zoširoka polemizovať, avšak on nie je jedným bojovníkom na poli propagandistickej vojny kauzy Kajúcnik. Kým opustíme doménu justície, pristavme sa na chvíľu na Krajskom súde Bratislava, ktorý odmietol sťažnosť prokurátora Michala Žeňucha proti rozhodnutiu sudcu Hajduka. Krajský súd takisto úplne ignoroval fakt, že rozhodnutím generálneho prokurátora o udelení výnimky z miestnej príslušnosti Michal Žeňuch procesne konal ako prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava. Postup krajského súdu sa nedá vysvetliť právnou argumentáciou. Preto je namieste vysloviť otázku, či senát konal v zhode s vytýčenou stratégiou diskreditácie prokurátora s cieľom spochybniť kauzu Kajúcnik. Alebo sa členovia senátu obávali možnej reakcie progresívnych médií, ak by v zhode s procesnou realitou uznali miestnu príslušnosť Mestského súdu Bratislava I? Ťažko povedať.

Mašinéria sa rozbieha

Po zverejnení 133-stranového uznesenia o vznesení obvinenia čurillám a Šúrekovi sa do propagandistickej vojny proti inšpekcii a prokurátorovi Michalovi Žeňuchovi zapojili všetky veličiny progresívnej konšpiračnej scény. Nemohli chýbať Tódová, Vagovič, Kováč, Dömeová a ďalší.Napríklad Vagovič v podcaste portálu progresívnych katolíkov Postoj uviedol, že „väzba nie je Hilton“. Citovaným vyjadrením, o ktorom si akiste myslel, že je mimoriadne duchaplné, chcel odbiť dôvodné podozrenia vyplývajúce z uznesenia o obvinení čuríll a Šúreka. Toto nebezpečné zoskupenie odopieralo väzobne stíhaným osobám pravidelný prístup k literatúre, znemožňovalo telefonické spojenie s blízkymi osobami a návštevy rodinných príslušníkov, bezdôvodne celé mesiace zadržiavalo alebo zámerne zamieňalo poštu a podobne. Išlo o kruté, neľudské a neústavné konanie. Ak Vagovič bagatelizuje a ospravedlňuje podobné konanie, je spolupáchateľom čuríll.Všetky progresívne média bez rozdielu húdli propagandistickú pesničku o tom, že v kauze Kajúcnik vypovedali proti čurillám a Šúrekovi „naši ľudia Smeru“ a osoby z prostredia organizovaného zločinu. Pod demagógiu popísaných rozmerov sa dokážu podpísať naozaj len úpadkoví propagandisti a škrabáci, ako sú Vagovič, Todová a im podobní. Z okolnosti, že v spise sú výpovede Tibora Gašpara a Pavla Vorobjova, ktorí boli policajnými funkcionármi za vlád Smeru, alebo že ďalším svedkom je Jaroslav Haščák z Penty, respektíve iný okruh svedkov tvorili bývalí členovia skupiny takáčovcov Peter Kaňuch, Boris Kaiser, Nikola Primorac a ďalší predsa nie je možné vyvodzovať automatický záver o nedôveryhodnosti ich svedectiev. Naopak, písomné, elektronické aj zvukové záznamy skôr potvrdzujú, že výpovede svedkov podporujú aj ďalšie dôkazy.Inými slovami progresívni propagandisti neargumentujú vecne, logicky a v súlade s doposiaľ vykonaným dokazovaním, ale ad hominem. Navyše to robia obzvlášť zákerným spôsobom. Predovšetkým Tódová a Vagovič roky usilovne pracovali na diskreditácii osôb Tibora Gašpara, Pavla Vorobjova alebo Jaroslava Haščáka. Používali proti nim všetky známe praktiky osočovania, očierňovania formou mediálnej manipulácie a logických skratiek. Časť verejnosti si v dôsledku nekorektného prístupu škrabákov k faktom vytvorila mimoriadne negatívny a najmä realite nezodpovedajúci obraz o spomínaných ľuďoch. A bludný kruh sa uzatvára, keď tvorcovia tohto pokriveného obrazu reality použijú nimi splodenú karikatúru skutočnosti ako argument proti dôveryhodnosti Gašpara, Vorobjova, Haščáka a ďalších. Ide nielen o zákerné konanie, ale je to aj spreneverenie sa elementárnym zásadám nestranného informovania verejnosti.

Aréna bezuzdnej demagógie

Na portáli denníka SME sa v ostatnom čase stala populárnou relácia Aréna s Janou Krescanko Dibákovou. Redaktorka, známa blízkym vzťahom s politikom Gáborom Grendelom z hnutia šialenca Matoviča, v čase vrcholiacej kampane proti procesnej aktivite inšpekcie a prokurátora Michala Žeňucha v kauze Kajúcnik pozvala do štúdia obvinenú čurillu Branislava Dučka a advokáta čuríll Petra Kubinu. Všetci traja účastníci relácie preukázali neobyčajnú mieru primitivizmu a priam nutkavé sklony k demagógii.Relácia sa točila okolo známej diskusnej skupiny čuríll s názvom Apači v aplikácii WhatsApp. Súčasťou skupiny Apači boli všetky podstatné čurilly, čo vykonávali služobné úkony v súvislosti s kauzami takáčovci, Očistec, Božie mlyny, Judáš, technické spisy a podobne. Policajná inšpekcia získala prístup ku komunikácii vďaka tomu, že bývalá čurilla Ján Káľavský jej dobrovoľne vydal svoj mobilný telefón. Keďže komunikácia v skupine Apači usvedčuje čurilly z konania za hranicou zákona a najmä v mnohých ohľadoch potvrdzuje výpovede svedkov, respektíve dopĺňa mozaiku iných dôkazov, Dibáková, Dunčko a Kubina sa podujali aspoň na úrovni propagandy minimalizovať spôsobené škody.V skupine Apači písali všetci zúčastnení množstvo vulgarizmov. Dibáková, Dunčko a Kubina sa usilovali navodiť dojem, akoby to bol hlavný problém komunikácie čuríll. Kubina sa vyjadril, že „ide o súkromnú komunikáciu a súkromná komunikácia je práve preto súkromná, že v nej odznievajú niekedy aj veci, ktoré nie sú vhodné pre verejnosť“. Z hľadiska trestného práva je úplne jedno, či sa čurilly medzi sebou zhovárali vulgárne alebo nie. Nie forma, ale obsah ich komunikácie je podstatný. V skupine Apači riešili predovšetkým služobné záležitosti, nie súkromné konverzácie, aj keď aj privátne správy o objeme skonzumovaného alkoholu sa tam vyskytli.Práve spôsob riešenia služobných záležitostí nasvedčuje tomu, že manipulovali svedkov, vytvárali na nich nedovolený nátlak, vybraným kajúcnikom odstupovali informácie získané počas výkonu funkcie policajta, organizovali nezákonné aktivity proti vyšetrovateľke inšpekcie Diane Santusovej alebo proti svojmu bývalému kolegovi Jánovi Káľavskému. Z uvedeného dôvodu neobstojí Kubinovo tvrdenie, že išlo o súkromné správy. Bola to predovšetkým služobná komunikácia a je úplne jedno, či pri tom vzývali Ducha Svätého alebo kliali ako pohania.Ešte primitívnejšie ako advokát Kubina sa usiloval obhajovať skutky spáchané v skupine Apači obvinený Dunčko, ktorý zadrel, že „boli sme príslušníci NAKA, nepracovali sme u milosrdných bratov, čiže akože nemám sa za čo ani ospravedlňovať“. Aj bez týchto rečí všetci vieme, že čurilly neboli členmi hospitálskeho rádu svätého Jána z Boha, takzvaných milosrdných bratov. Boli členmi nemilosrdného, obzvlášť nebezpečného zoskupenia a práve tento fakt vplýva z komunikácie Apači, v rámci ktorej sa okrem iného dohadovali na tom, že zamenia korešpondenciu jedného väzobne stíhaného tak, že list adresovaný manželke pošlú milenke a list adresovaný milenke pošlú manželke.Komunikácia v Apačoch odhaľuje aj to, ako svojvoľne odopierali väzobne stíhaným osobám telefonickú komunikáciu s blízkymi osobami vrátane maloletých detí. Správy v aplikácii WhatsApp v spojení so záznamami získanými z priestorového odpočúvania kancelárie Jána Čurillu prezrádzajú aj to, že väzbu zneužívali ako nátlakový prostriedok a technické spisy zase využívali na manipulovanie s dôkaznými prostriedkami.Moderátorka Dibáková sa demagógii Kubinu a Dunčka nečinne prizerala, čím ju fakticky podporovala. Bez adekvátnej odozvy ostal aj Kubinov útok na Jána Káľavského v súvislosti s vydaním mobilného telefónu a zaistením diskusnej skupiny Apači. „To, čo koluje, tak to mal vydať pán Káľavský. Pán Káľavský je pre mňa absolútne nedôveryhodná osoba. Nedokážeme tým pádom povedať, či to, čo bolo vydané, je autentické, kompletné,“ riekol advokát.Citované Kubinovo vyjadrenie je natoľko nehorázne, že si zaslúži hlbšiu analýzu.Po prvé, Ján Káľavský je sám obvinený v kauze Kajúcnik. Skupina Apači je dôkazom svedčiacim aj proti nemu samému. Ak chce Kubina tvrdiť, že Ján Káľavský zmanipuloval dôkaz proti sebe samému, tak je ešte slabší advokát, ako sme sa opovažovali predpokladať.Po druhé, ak je v trestnej veci zaistený alebo vydaný telefón či iné elektronické zariadenie, jeho celý obsah je podrobený znaleckému skúmaniu. Nič nenaznačuje, že by znalec indikoval dodatočné zasahovanie do komunikácie v skupine Apači. Je nepochybné, že ak by znalec odhalil stopu po manipulovaní, teda vymazávaní alebo dopĺňaní jednotlivých správ, v spise by o tom existovala príslušná dokumentácia a Kubina by ňou už dávno mával pred kamerami.Po tretie, všimnite si, ako veľkohubo Kubina naznačuje, že ak je v jeho očiach Ján Káľavský „absolútne“ nedôveryhodný, musí to bez akejkoľvek pochybnosti platiť. Pochopiteľne, nie je to pravda. Veľké ego malého ducha Kubinu nedokáže spracovať nespochybniteľný fakt: dôveryhodnosť a význam svedectva Jána Káľavského zvyšuje okolnosť, že v kauze Kajúcnik nie je spolupracujúcim obvineným (kajúcnikom), neboli mu teda poskytnuté žiadne výhody v trestnom konaní a v dôsledku nového obvinenia sa mu dokonca sprísnili podmienky výkonu trestu. Inými slovami výpoveďami či vydaním telefónu si nepolepšil, ale poškodil, no napriek tomu naďalej usvedčuje nielen bývalých kolegov, ale aj seba samého.V Dibákovej aréne bezuzdnej propagandy toho odznelo ešte veľa a dalo by sa o tom zoširoka diskutovať. Z hľadiska priestoru a času by to však nebolo ekonomické. Aj načrtnutá ochutnávka repertoáru Kubinu a Dunčka postačuje na utvorenie si plastického obrazu o hĺbke úpadku ich argumentácie.

Žilinka v službách Kubinu a propagandy

Deň po tom, ako po mestskom aj krajský súd ignoroval fakt, že prokurátor Michal Žeňuch mal platnú výnimku z miestnej príslušnosti, a preto procesne konal ako prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava v obvode Krajského súdu Bratislava, advokát Kubina zinscenoval ďalšie propagandistické predstavenie. Médiám sprístupnil ním koncipovaný podnet podaný generálnemu prokurátorovi Marošovi Žilinkovi, ktorým sa domáhal vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti voči Michalovi Žeňuchovi. Kubina do pamfletu adresovaného Žilinkovi napísal:„Verejnosť sa môže právom cítiť ohrozená, ak kvôli takejto hrubej chybe prokurátora vykráčajú na slobodu osoby, ktoré prokurátor a vyšetrovateľ v uznesení o vznesení obvinenia, respektíve v návrhu na ich vzatie do väzby vykresľujú doslova ako nebezpečných sadistov, ktorí zákonnými vyšetrovacími postupmi mučili nevinných mafiánov zákonnou a súdmi aprobovanou kolúznou väzbou, čím u nich vzbudili záujem o priznanie a spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní, v dôsledku čoho došlo k odhaleniu, odstíhaniu a sčasti už aj k právoplatnému odsúdeniu mnohých členov zločineckých skupín.“Kubinovi sa nedá uprieť zmysel pre iróniu a sarkazmus, za čo by ho nepochybne pochválil Felix Edmundovič Dzeržinskij, ktorý tieto vlastnosti považoval za nevyhnutnú výbavu každého čekistu (Čeka bola Leninovou predchodkyňou Stalinovho NKVD a neskoršieho KGB). Ešte viac je však potrebné vyzdvihnúť už raz spomínané nutkavé sklony Kubinu k demagógii, vlastnosti neodmysliteľne spätej s jeho vzorom, kolegom a spolupáchateľom Lipšicom.V citovanej pasáži chce Kubina podsunúť nielen šéfovi prokuratúry, ale aj celej verejnosti (preto poskytol podnet progresívnym orgánom) názor, že v dôsledku údajnej nekompetentnosti prokurátora Michala Žeňucha by mohlo dôjsť k vážnemu ohrozeniu verejnej bezpečnosti, ak by nešlo o jeho klientov čurilly, ale o skutočných sadistov. Ponechajme nateraz bokom, že čurilly aj Šúrek sú tiež naozajstní sadisti. Venujme pozornosť faktu, že nech je Kubina treťotriedny advokát, aj on vie, že prokurátor mal udelenú výnimku z miestnej príslušnosti a nebyť sprisahaneckého postupu súdov oboch inštancií, ironické komentáre by si mohol strčiť za klobúk.Možno sa pýtate, prečo nazývam postup súdov sprisahaneckým. Nuž ak mestský aj krajský súd ignorujú právoplatnú výnimku prokurátora z miestnej príslušnosti, musia mať na to nejaký dôvod. A ten dôvod nemôže byť zákonný. Za normálnych okolností nemohol Kubina vedieť, či sa krajský súd stotožní s názorom mestského súdu na miestnu príslušnosť. Lenže Kubina zjavne dopredu vedel, ako sa k veci postaví krajský súd, preto stihol poslať podnet generálnemu prokurátorovi skôr, ako uschla pečiatka na uznesení sťažnostného senátu.Mimochodom, v Kubinovom výleve zaznievajú neuveriteľné tvrdenia. Podľa jeho názoru je totiž zákonným vyšetrovacím postupom napríklad vynucovanie priznania neúmerným a nedôvodným predlžovaním väzby, a to aj za cenu toho, že pred súdom, ktorý rozhoduje o predĺžení obmedzenia osobnej slobody stíhaného človeka, boli čurillami a Šúrekom zamlčiavané dôkazy, spôsobilé odôvodniť nielen prepustenie danej osoby zo zadržania, ale aj zrušenie jej obvinenia.Dokonalým šašom v popisovanom Kubinovom cirkuse sa stal generálny prokurátor Žilinka. V reakcii na advokátov podnet naznačil možnosť vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti voči prokurátorovi Michalovi Žeňuchovi. Urobil to ten istý Žilinka, ktorý udelil Krajskej prokuratúre Trnava výnimku z miestnej príslušnosti v trestnej veci čuríll, teda v kauze Kajúcnik. Z toho sa dá vyvodiť jediný záver: Žilinka sa s Kubinom a jeho klientami čurillami sprisahol proti Michalovi Žeňuchovi, aby ho znemožnil a prostredníctvom kolosálneho profesionálneho aj ľudského podrazu hodil vidly do celej kauzy Kajúcnik.

Všetky cesty vedú do Očistca

Oblúkom sme sa vrátili na začiatok. Nehanebnou a podlou kompromitáciou Michala Žeňucha bola zarezaná kauza Kajúcnik. Doslova a do písmena, inak sa to nazvať nedá. Táto operácia bola nevyhnutná v záujme udržania pri živote kauzy Očistec. Uznesenie o obvinení čuríll a Šúreka totiž okrem iného spochybňovalo ich praktiky v procese vyšetrovania tak Očistca, ako aj kauzy Božie mlyny či takáčovci. Otázne vyšetrovacie postupy by nevyhnutne vyvolávali pochybnosti ohľadom zákonnosti trestného konania ako celku.Ak by sa rozpadol Očistec, rozpadla by sa aj politická agenda progresívnej opozície, ktorej Žilinka, Kubina a nezanedbateľná časť justície otrocky slúžia.

Peter Tóth