Len pribiť na vstupné portály…

Len pribiť na vstupné portály všetkých opozičných straníckych centrál, politických mimovládok a mediálnych domov. Hlavne však na dvercia dotknutej, ¾-novej časti majoritnej spoločnosti.

Zo série : STOPY, FAKTY, SVEDECTVÁ. Dnes po stopách Miloša Kopeckého. Symbolu svojej doby a zdrojom poučenia pre tú dnešnú.. 

Po stopách človeka, ktorý si z dôvodov revolučnej postupnosti vývoja našej spoločnosti zaslúži oveľa väčšiu pozornosť, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Nezaslúžene..

Z tohto dôvodu nejde pri ňom iba o bežnú, „tichú“ spomienku, ako na svojrázneho herca, majúceho veľké množstvo fanúšikov, ale aj neprajníkov. Milovaného i nenávideného. Najmä pre svoj zjav a neštandardný prejav. A pre jeho ostrý jazyk, ktorý rezal častokrát až do morku kostí.

Dnes to nie je o ňom ako o hercovi, ale o zanechaných autentických stopách, ktorými sa cez svoj neopakovateľný verbálny nástroj zapísal do spomienok ľudí. O jeho ľudskom genóme, ktorý je v zjednodušenej skratke exemplárnym predobrazom väčšieho obrazu. Obrazu doby. Presnejšie obrazu mapujúceho 2 doby. Tú, ktorú žil on ako súkromná osoba v dobovom verejnom priestore. A ktorú žijeme dnes my, v tom súčasnom. Obe, cez tohto bezpochyby neobyčajného muža, prepojené neprehliadnuteľným spôsobom.  

A tu kdesi treba hľadať famózny význam jeho ľudskej stopy, ktorú po sebe zanechal. Stopy vo význame zrkadla, odrážajúceho na jeho životnej dráhe kľúčové dejinné charakteristiky doby. Typologické charakteristiky 60-tych, 70-tych a 80-tych rokov s presahom do 90-tych, ktoré je dnes možno príkladne vtesnať do ostatných 10-tich rokov, ktoré sme v tomto temnom čase prežili na vlastnej koži. A ktorý len v inej povolebnej konštelácií dodnes žijeme.

A čo je najpríznačnejšie pre obe doby, je spoločný údel, aj rovnaký záverečný výstup na javisku našich novodobých dejín. Ten, ktorý pre našu súčasne prežívanú dobu fatálne predurčil Miloš Kopecký na sklonku svojho produktívneho života.

1. 60-te ROKY..

cez ktoré sa Kopecký dostal do povedomia ľudí obzvlášť cez kultovú pieseň z muzikálu Kurta Weila „Žobrácka opera“.  Mackie Messer. A nebol to iba „obyčajný“ dobový, hudobný evergreen. Lebo hudba, text (J. Suchého) a ich prejav – to bola pečať novej, odťaživej doby. Pre mnohých ešte stále živá nostalgická spomienka na časy, ktoré ním rámujú túto dobu..

Zaspomínajme na tú silu produkcie v nenapodobniteľnom podaní „pána“ Kopeckého..

• „Žralok zuby, má jak nože
  a z těch zubů čiší strach..
  Mackie Messer, ach můj Bože…
  Kdo dokáže, že je vrah.. ?

1. 70-ROKY..

cez ktoré sa Kopecký dostal do sŕdc ľudí cez kultový seriál „Nemocnica na okraji mesta“. Cez ikonickú postavu doktora Štrosmajera. Cez jeho nesmrteľnú hlášku. Pripomeňme si ju :

• „Kdyby hloupost nadnášela, tak vy se tade budete vznášet jako holubička..“

A to je už doba, ktorá sa preklopila do svojej zásadne novej „porevolučnej“ podoby. Zastabilizovanej, zatiahnutej z vonkajších príčin dovnútra. Navonok však pokojnej a bezpečnej pre absolútnu majoritu spoločnosti. Prinášajúcej novú, širokospektrálnu komunálnu prosperitu pre všetky vrstvy ľudí. Zároveň prinášajúca neblahé dôsledky pokušenia, ktoré systém v jeho „normalizačnej podobe“ umožňoval.

Na jednej strane vyradenie z prevádzky aktívne ľudské receptory, nechať sa viesť na vlne, čoho  dôsledkom bola vzrastajúca ľahostajnosť ľudí k veciam verejným. Aby sa pritom unisono prestalo vážiť si nebývalé prínosné profity, najvlastnejšie ľudské hodnoty, umožňujúce žiť majorite pokojný a dôstojný život. Pre ich „samozrejmosť“. Pre plytkosť vnímania a nedocenenia životodarného spôsobu bytia, vyúsťujúca do symbolickej ťažoby vtedajšej prítomnosti. Do znižovania nárokov na seba, idúcou ruka v ruke so znižujúcou sa vnútornou motiváciou ľudí, skĺzavajúc tým do sebauspokojenia, nízkosti chápania a ohodnotenia významu ozajstného zmyslu života. Na spôsob, keď je človeku relatívne dobre, chce niečo viac a viac. Do absolútna..

A robí preto všetko. Opačne však ako by mal. Skrz nedocenenú vzácnu prítomnosť človečenstva, uvedomenia si „štátneho privilégia“ vtedajšej doby. Rodina na prvom mieste. V jej vzácnej spojitosti, rodinnej súdržnosti, medziľudskej spolupatričnosti, osobnej blízkosti a podpory ľudí navzájom, poznanie sa, poznanie svojich radostí i bôľov, čo sú existenciálne podmienky aj funkciu života v každom „normálnom čase“.

A to len a len skrz vlastnú malosť. Prízemnosť. Pre ohlupujúcu túžbu vymaniť sa z „prirodzenej každodennosti“. Pre seba zničujúcu vášeň „oslobodiť sa“ od stereotypu. Skrz vnútorný nepokoj berúci pocit radosti zo života, nutkajúci hľadať šťastie „vonku“. Na spôsob už odprezentovaných 2 rozprávkových prasiatok. Dupkáčika a Budkáčika..

III. ROKY 80-te, s presahom do 90-tych

A to sme sa už prehupli do novej, záverečnej fázy. Do paralelnej „včerajšej súčasnosti“. Do doby, kde uvedené základné, životodarné entity, držiace majoritu pokope začali byť -rovnako vtedy ako aj dnes – spochybňované minoritnými skupinami a ich parciálnymi záujmami na úkor väčšiny.

Do doby, kde sa systém (principiálne) orientujúci sa na význam a prvoradú úlohu Človeka v ňom – nahlodával tým najzákernejším spôsobom. Zaštiťovaním sa „nadradenými“ elitárskymi záujmami a potrebami človeka, ktoré rovnako ako vtedy aj dnes slúžia len a len ako prostriedok – najprv na postupnú hodnotovú eróziu existujúceho, ľudsky prajného systému. Cieľovo už na jeho kompletné a komplexné ideové/ideologické preformátovanie..

Do doby, v ktorej sa z existujúceho, celospoločensky „neubližujúceho“ pokrytectva rodila jeho nová, zvrátená podoba ubližujúca tým najprimitívnejším spôsobom. Všetkým ľuďom. Na každom kroku. Podoba pokrytectva, spôsobu uplatnenia východiskovej koloniálnej zásady „divide et impera“, rozdeľuj a panuj. Od podlahy. Od rodiny až po samotný štát..

Do doby postupujúceho „samizdatového“ odmietania a znefunkčňovanie existujúcej vládnej moci. Cez dejinne známe devalvované heslá o slobode a demokracii, fungujúce ako osvedčené útočné baranidlá a ochranný štít zároveň. Ako most cez minulosť, ktorým sa dá dostať do novej súčasnosti, do nového systému, v ktorom hrajú prvé husle minoritné záujmové skupiny..

Do preklápajúceho  sa materiálneho a duchovného sveta, v ktorom si majú vymeniť hlavné úlohy medzi sebou – majorita s minoritou. Pokoj, bezpečnosť, rodina, jej zázemie, medziľudské vzťahy – na úkor nových fetišov doby, na úkor silnejúcej potreby mať, potreby chcieť mať viac, potrebu byť niekým, dovoliť si viac a viac. Žiť a užívať. Hneď. Za každú cenu. Bez už nielen územných, ale aj aj morálnych hraníc. A bez osobnej zodpovednosti. Berúc do úst slobodu ako liek. Pravidelne, 3x denne..

Do sveta, kde dovtedajšiu veľkolepú populačnú a v širšom rámci uplatňovanú pro-rodinnú politiku, veľkolepú bytovú výstavbu, celospoločensky široko dostupné sociálne a kultúrne potreby najširších vrstiev ľudí – mali vytlačiť majetkové rozdiely a od nich sa odvíjajúce nové možnosti, potreby a záujmy novo etablovaných elít.

Do preklápajúceho sa sveta nanovo roztvárajúcich sa ekonomických nožníc, ktoré pregnantne znázorňuje tzv. Giniho koeficient – preukazný štatistický ukazovateľ príjmovej alebo majetkovej nerovnosti ľudí v spoločnosti, zrkadliaci existujúci stav stratifikácie spoločnosti, jej rozvrstvenie do staronových sociálnych kategórií. Vo význame predznamenávajúcom návrat novej, podradnej vrstvy „chudobných príbuzných“. Doma. A vonku zvlášť..

Aby sa za týchto okolností, za cieľavedome podporovaného napätia vo vnútri spoločnosti stala dobová vládna moc skôr nevyhnutným „hasičom a policajtom“ chrániacim spoločensko-politický systém, jeho existujúci hodnotový rámec, ako riadiaca zložka a správca v jednom, skvalitňujúca systém z vnútra (a nie z vonkajších príčin..). Ktorá sa v tomto postavení nútene zatvárala pred svetom ešte viacej dovnútra. Aby tým „logicky“ dala definitívne do rúk kľúče tým, ktorí nimi v novembri štrngali na slovenských námestiach. Paradoxne, v prevažnej väčšine tými, ktorí sa práve cez ne pričinili o svoje dnešné podradné postavenie

Lebo počnúc pokušením „rakúskych výkladov“ už nebolo v moci – vládnej moci „nadržanie minority“ udržať na uzde evolučným spôsobom. Minority, odmietajúcej konvergovať systém. Zlikvidovať ho ako celok. Obsahom i formou. So zadaním vymazať ho načisto z dejín. Aby nezostalo nič, čo by ho len okrajovo pripomínalo. Na obraz svojich budúcich neo-koloniálnych vzorov. Vediac v tejto „bubline“ veľmi dobre, že sa tým na ruby obráti aj život majority spôsobom, akým sa to nesnívalo ani najbiednejšiemu človeku v tamojšom systéme. Dnes by sme povedali bezdomovcovi..

A to je už čas, ktorý s blížiacim sa koncom 80-tych rokov nenechal chladným ani „hlavnú postavu“ v tejto paralelnej dobovej hre o (mravné) hodnoty, M. Kopeckého. Čas, ktorý v sprístupňovanej komparácií dôb zodpovedá dnešnému stavu. Čas pre tretí, zásadný (nehraný) dejinný výstup Miloša Kopeckého.

Majúc na mysli jeho nezabudnuteľné vystúpenie na IV. zjazde Zväzu československých dramatických umelcov, ktorý je stereo posolstvom určeným rovnako pre obe doby. Vtedajšiu i tú dnešnú. Principiálne pre rovnako zmýšľajúce zložky v štáte v oboch dobách. Tie pred-revolučné“ z roku 1987, ako aj tie dnešné pred a po-volebné.

Majúc na mysli prejav, ktorým Kopecký – ako by včera – pomenoval dnešok. Upadajúcu mravnú a duchovnú úroveň spoločnosti, generovanú – nielen straníckymi elitami, s mediálnym krytím dobového „majnstrímu“, ktoré si prestali ctiť pravdu v jej nefalšovanej, nemanipulujúcej podobe – ale aj spolu-podielom morálnej zodpovednosti za tento stav kolaborujúcou kultúrnou obcou. Ešte raz, kultúrnou obcou..

Majúc na mysli jeho onen pamätihodný výstup, ktorý bol rovnako vtedy, ako aj dnes akčnou výzvou na  odchod z politickej a verejnej scény tých, ktorí sa spreneverili svojmu straníckemu poslaniu.  V dnešnej dobe – po roku 2020  – výzvou, ktorá sa dnes stala nielen rovnako potrebná, rovnako naliehavá, rovnako akútna, ale už aj rovnako formulovaná..

• „Odejděte, dokud je čas…“ 

S aktualizujúcim dôvetkom pre dnešnú opozíciu, kolaborujúcu s Bruselom :

Po DOFINANCOVANÍ protivládnych nepokojov :

• DONÁLEPKOVAŤ a
• DOOSTRAKIZOVAŤ každého s iným názorom..
• DOMERAŤ dvojakým metrom..
• DOCUCAŤ verejné zdroje z dotačných a subvenčných schém..
• DOSTARAŤ sa o pravidelné príjmy do rodiny a honoráre pre spriaznené osoby..
• DOŠPINIŤ do vlastného hniezda..
• DOHANIŤ slovenský národ..
• DOLIKVIDOVAŤ túto „KRAJINU“..
• DOOBRACAŤ všetko na ruby..
• DOŠKODIŤ za každú cenu..
• DOSPIEVAŤ mantry dobrom Bruseli a zlej Moskve..
• DOKECAŤ kecy o príčinách ohrozenia energetickej bezpečnosti Slovenska..

DOZBLÁZNENIA..

A vrátiť sa pekne, jeden po druhom (konečne) späť z dočasne povolenej vychádzky. Do tamojšieho nenormálneho „normálneho režimu“. Lebo čas pobytu na verejnosti  na nej už dávno vypršal. A DONEVIDENIA sa tak stratiť navždy v toku času. Len ako zabudnutá čierna škvrna v novodobých dejinách Slovenska..

Laco Kopál