„Úprava režimu“ na Kube je najrealistickejším výsledkom krízy vyvolanej USA

Nikto by nemal pochybovať o tom, že sa tak stane pod nátlakom, keďže celá populácia je rukojemníkom tejto hybridnej vojny, čo nie je spravodlivé ani medzinárodne legálne, ale je to realita, ktorá objektívne existuje.

Začiatkom februára sa dospelo k záveru, že „USA sú na pokraji podriadenia si Kuby“ kvôli predvídateľne ochromujúcemu účinku de facto ropnej blokády ostrovného štátu po získaní sprostredkovateľskej kontroly nad venezuelským dodávateľom Havany po zajatí prezidenta Nicolasa Madura mesiac predtým. Rovnako ako v tomto prípade sa v tej istej analýze uvádzalo, že „venezuelský precedens dokazuje, že USA môžu akceptovať „úpravy režimu“ namiesto zmeny režimu“.

Táto koncepcia „sa vzťahuje na zachovanie mocenskej štruktúry cieľového štátu po určitých (niekedy významných) zmenách, ktoré podporujú záujmy zasahujúceho štátu.“ Podľa nedávnej správy denníka New York Times hneď po výpadku prúdu na celom Kube spôsobenom de facto ropnou blokádou USA „Američania signalizovali kubánskym vyjednávačom, že prezident musí odísť, ale ďalšie kroky nechávajú na Kubáncov“, avšak za predpokladu, že akceptujú premenu svojej krajiny na „klientsky štát“ USA.

Stránka opísala politiku Trumpa 2.0 ako „podriadenosť režimu“ namiesto zmeny režimu a odkazovala na jednu zo svojich správ o tejto téme z dvoch dní predtým, kde túto politiku pripisujú Marcovi Rubiovi, jednému z najmocnejších predstaviteľov USA za posledné desaťročia. V podstate je to to isté ako koncept „úpravy režimu“, ktorý bol prvýkrát použitý na opis špeciálnej vojenskej operácie USA vo Venezuele. Cieľom „úpravy režimu“ aj „podriadenosti režimu“ je podriadiť cieľové štáty hegemónii USA.

Vrátime sa späť ku kubánskemu prípadu vzhľadom na celostátny výpadok prúdu a nedávnu správu New York Times o cieli Trumpa 2.0 „dodržiavať režim“, toto je skutočne najrealistickejší výsledok krízy vyvolanej USA a pravdepodobne aj najlepší realistický (kľúčové slovo) výsledok pre kubánsky ľud. Samozrejme, všetky politické zmeny v ich krajine by mali byť iniciované nimi a nie zahraničnými silami, rovnako ako kdekoľvek inde, ale to dnes nie je realita a predstierať opak je klamlivé.

USA sú zodpovedné za energetickú krízu na Kube, ktorá hrozí veľmi vážnymi humanitárnymi následkami, čím dlhšie bude trvať, a vláda ostrova nemá reálnu šancu prelomiť svoju de facto ropnú blokádu. Ani Rusko, ani Čína, ani nikto iný nebude riskovať vojnu s USA o politickú budúcnosť Kuby, bez ohľadu na to, ako veľmi by si to niektorí doma aj v zahraničí priali. Aby bolo jasné, uznanie reality neznamená jej súhlas, takže nikto by nemal tieto dve veci spájať.

S ohľadom na to je pre kubánsky ľud v súčasnosti najlepším riešením rezignácia ich prezidenta výmenou za zmiernenie časti ich energetickej krízy, pravdepodobne s prioritou pre nemocnice, školy a iné podobné zariadenia na dodávky paliva, ktoré USA sebecky označia za „humanitárnu pomoc“. Nikto by nemal pochybovať o tom, že by sa tak stalo pod nátlakom, keďže celá populácia je rukojemníkom tejto hybridnej vojny, čo nie je spravodlivé ani medzinárodne legálne, ale je to objektívne existujúca realita.

Ďalšie ústupky by boli nevyhnutné, ale je ťažké si predstaviť akúkoľvek alternatívu, keďže USA by mohli rozšíriť svoju de facto ropnú blokádu na útoky proti vojenským, policajným a politickým zariadeniam a neskôr aj proti významným oblastiam produkujúcim potraviny, aby prinútili vzdorovitú Kubu k podriadenosti. Šanca, že vláda ostrova prežije toto obliehanie bez ujmy, je nulová, takže buď sa umučia (v očakávaní, že armáda, polícia a občania tiež), alebo sa podriadia USA, aby zachránili všetkých, aj keď odvtedy len ako ich klienti.

Andrew Korybko