ČÍTANIE na prvú hodinu dejepisu, filozofie, literatúry, náboženstva a etiky…

TREBA sa nám vrátiť do ŽELIEZOVIEC, pod lampu, s povestnou tmou pod ňou. Nevidiac, že je to práve ona, ktorá osvetľuje cestu ako sa dostať z dnešnej brindy.  

Cestu po (neosvetlených) stopách Marca Aurélia. K jeho sonde do hĺbky ľudského vnútra, k „HOVOROM k sebe samému“, ktoré s najväčšou (vedeckou) pravdepodobnosťou uzrelo svetlo sveta na území dnešného Slovenska. Vediac, že náhody neexistujú, koľká to „náhoda“, že k tomu došlo práve na území, kde jeho (osobné) „mravné vierovyznanie“ už presiahlo do (verejného) posolstva určeného všetkým ľuďom na Slovensku, bez rozdielu celého mora kritérií, aké dnes nezmieriteľne rozdeľujú ľudí medzi sebou.   

A tým povestným pevným bodom pre návrat „samých k sebe“ je priznanie-poznania :

• ako sa po 2000 rokoch zmenili (pokrytecké) spôsoby presadzovania práva a morálky na verejnosti ústami tých, ktorí mali a majú túto úlohu v popise svojej práce. Verejnej služby. Ako sa v neskoršom rozpore s duchom diela tohto „filozofa na tróne“ spreneverili k horšiemu práve tí, ktorí majú svoj mandát využiť na konanie dobra, pretože „služba cnosti“ je v ich politickom portfóliu hlavným poslaním. V portfóliu, s nie náhodným erbovým označením „PAX et BÓNUM“.
• ako sa po 2000 rokoch z verejného umývania rúk (nad) neprávom prešlo už rovno na ich verejné špinenie. Už jeho samotným vytváraním, aj šírením..^[1]
• ako prestalo mať slovo už nielen v politickom živote, ale už aj v celých občianskych komunitách svoj pôvodný lexikálny a sémantický význam; aby tak na konci dňa prestalo byť slovo dorozumievacím prostriedkom, ale nástrojom na tvorbu a šírenie zlo-činov a bezprávia..
• ako sa prehrýzla do našich životov a už aj udomácnila flagrantne fatálna ľudská vlastnosť, pokrytectvo, ktoré je „biologickým rodičom“ nenávisti, ktorá „zabíja“ v prvom aj poslednom rade ľudskosť, nosnú entitu každej civilizovanej spoločnosti.

Ako sa z našich životov vytratila poznateľná autenticita, pravdivosť a úprimnosť, bez ktorých sa nezaobíde žiadna ľudská cnosť. Lebo žiť v pravde je cnosť, ktorá dovoľuje ľuďom byť úprimnými najprv sami voči sebe. Lebo bez toho nie je možné byť aj k druhým..

A to je na dnešný, „svetský“ účel, cesta do našej „Composteli“, bez ktorej nejde „trvalo udržateľne“ existovať – s možnosťou harmonizovať vzťahy medzi ľuďmi, a vrátiť do nich ľudskosť. A toto je ten hľadaný pevný bod, ktorý umožní, ktorí dokáže pohnúť s našou „slovenskou zemeguľou“..

I.

Vrátiac sa k úvodu, treba sa vrátiť na začiatok cesty. Vyčistiť (najprv) stôl. Vysporiadať sa s minulosťou. Nie pre motív odplaty, ale pre „vyčistenie chlieva“. Lebo už za starého Ríma platila fundamentálna zásada, podľa ktorej (novo uplatňované) právo nemožno stavať na bezprávií  (Ex iniuria ius non oritur). A, vediac, že právo je dieťaťom morálky, rovnako to platí „v celej rodine“. Aj o morálke..

A dnes, v dnešnom rozvrátenom stave spoločnosti, je nadovšetko jasné, že to podobrotky nepôjde. Preto nám treba nový regulačný rámec uplatňovania „prevencie sankciou“. V rámci predoslanej  „občianskej novely Trestného zákona, tzv. „LEX Pokrytectvo“, Jej doplnenia o „trestný čin zneucťovania morálky a práva“; s priťažujúcou okolnosťou, ak sa to deje na politické účely.

Preto na tento účel už sama „teória“ o príčinách a dôsledkoch pokrytectva nestačí. Preto na tento účel už nie je možné, hoci potrebné, o pokrytectve iba hovoriť, ale prejsť do reality, ktorú sme prežili, len sme si ju nevzali „so sebou“ ako nosný zdroj poučenia. Pravdivo. Poctivo.  Úprimne. Najprv sami k sebe..

A najúčinnejším prostriedkom, ako vrátiť dnešný svet, obrátený na ruby z hlavy na nohy, je vyššie uvedená optika videnia vecí, udalostí a javov v reálnom prostredí, v ktorom žijeme.  V rovnakom duchu, v akom nám ju prednastavil už pred rádovo 1800 rokmi vo svojom diele spomínaný rímsky cisár, Marcus Aurélius. Na tento účel interpretovanú dnešným slovníkom: Všetko čo počujeme, je len NÁZOR, nie FAKT. Všetko, čo vidíme je len pohľad na vec. Pravdou je len zaznamenaný SKUTOK, ktorý  sa STAL..

II.

Z týchto dôvodov sa treba vrátiť do čias, ktorý odštartoval dnešnú schizofréniu. Podľa uvedenej „príručky“ rímskeho majstra ducha, ktorej pevným bodom, na ktorom treba nanovo stavať – je realita nezmazateľne zdokumentovaná stopami, faktami a svedectvami. Slovom aj písmom vo význame skutkov, ktoré sa stali. Skutkov, ktoré sa stali nebezpečnými pre spoločnosť svojimi dnešnými dôsledkami. Konaním, ktoré dokázalo „orwelovsky“ obrátiť hodnotové portfólium politických subjektov naruby. Aby cezeň obrátilo naruby aj správanie sa už celej spoločnosti dovnútra, aj navonok.

A čo je treba v tejto súvislosti obzvlášť pripomenúť, že zaň nemožno v aplikačnej praxi viniť iba priamy spôsob konania, ale aj nečinnosť osôb, ako aj politických subjektov, s vplyvom na verejnú mienku – postavenú takémuto konaniu na roveň.

PS :

Vrátiac sa na začiatok, k Marcovi Auréliovi a jeho „Hovorom k sebe samému“, javí sa, že on nebol iba sediacim filozofom na cisárskom tróne, ale s trochou nadhľadu aj „vizionárom“. Lebo toto nesmrteľné filozofické dielo s avizovanou (vedeckou) pravdepodobnosťou napísal práve pri Hrone, v katastri dnešných Želiezoviec.

Až sa pritom núka vysvetlenie, že inšpiráciou preň bol už vtedy, pred rádovo 1800 rokmi, vnútorný pocit potreby vysporiadať sa s jedným z najhorších ľudských neduhov práve na dnešnom území Slovenska. Neduhu POKRYTECTVA, majúceho korene v 2-och zo 7-mich kapitálnych hriechov, v (seba-zničujúcej) PÝCHE a (nekontrolovanom) HNEVE. Vtedy ešte netušiac, ako sa bude dariť tejto nevykoreniteľnej zeline v našich zemepisných šírkach aj po toľkých rokoch..

• Podstatne vážnejšie však treba mať na zreteli, že práve tu de facto vzniklo úplne prvé knižné dielo na území dnešného Slovenska. Tým pádom (aj) náš „národný poklad“..

A to je o to väčší dôvod vziať si k srdcu jeho životodarný (duchovný) odkaz – ako poctivo a čestne žiť vo vzťahu ku sebe samému a k svojmu okoliu. Bez rozdielu svetonázorového presvedčenia a osobného vierovyznania. Pre tých, zo súčasného vedenia kresťansko-demokratického hnutia to platí obzvlášť – zvlášť..

A zároveň je to (praktický) dôvod nezostať iba pri ňom..

(o ňom zajtra..)

Laco Kopál

[1] V záujme dejinnej spravodlivosti – v záujme rozlíšenia rozdielu v „kvalite“ dnešného pokrytectva od toho biblického, ktoré je už 2000 rokov nie celkom zaslúžene spojené s menom Pilát, s dobovým prefektom rímskej provincie Judea, s právomocou „prokurátora“ –  treba uviesť na správnu mieru historický fakt, podľa ktorého mal rímsky Pilát rozhodne lepšie karty na vyvinenie sa zo zodpovednosti  oproti dnešným „Pilátom“ z vedenia hnutia.

Lebo zjednodušené dejiny v tejto súvislosti v neprospech Piláta zamlčali to najpodstatnejšie. To, že jeho rozhodnutie „umyť si ruky“ nad ukrižovaním Ježiša Krista, rozhodnutie ponechať to na „ulicu“, podnecovanú – nie nepodobnými praktikami, nie nepodobnými „veličinami“, akých sme aj dnes svedkami – vtedajšou židovskou veľradou, s Kaifášom na čele, nebolo svojvoľným, nelegitímnym aktom. Ono bolo opreté o rímske právo, platné aj na území jej východnej provincie. Presnejšie o neformálny prameň rímskeho práva, dávnejší nepísaný precedens,, ktorý Pilátovi umožňoval toto rozhodnutie urobiť bez prekročenia neprekročiteľného (právneho) rámca.

Toto treba mať na pamäti pri dnešnom hodnotení a súdení dnešných, verejných foriem pokrytectva. Nehľadiac na hranice morálne možného a právne dovoleného počínania dnešných „Pilátov“…