Umiestnenie amerických síl v štátoch Perzského zálivu im v skutočnosti znížilo bezpečnosť

Z pohľadu Iránu sú všetci spoluvinníkmi masívneho prvého úderu USA, aj keď úloha, ktorú údajne zohrala americká vojenská infraštruktúra v ich krajinách, bola len nepriama v zmysle poskytovania radaru alebo len logistickej podpory, pričom toto vnímanie a reakcia naň sú úplne predvídateľné.

Pred spoločnou americko-izraelskou kampaňou proti Iránu prevládal medzi štátmi Perzského zálivu presvedčenie, že umiestnenie amerických síl posilňuje ich bezpečnosť odrádzaním od hypotetických útokov zo strany Iránu. Toto zmýšľanie však bolo v posledných dňoch zdiskreditované po tom, čo Irán spustil útoky proti všetkým týmto štátom. Zámienkou bolo, že americká vojenská infraštruktúra na ich území údajne zohrala úlohu v útokoch proti nim, ale bez ohľadu na to, čo si o tom kto myslí, faktom je, že umiestnenie amerických síl ich v skutočnosti znížilo.

V čase publikovania tejto analýzy žiadny zo štátov Perzského zálivu nezačal odvetné opatrenia voči Iránu, ale nemožno vylúčiť, že jeden, niektoré alebo všetky z nich to plánujú. Ak viac ako jeden z nich pôjde do vojny proti Iránu, čo by sa všetci mohli zdráhať urobiť kvôli zraniteľnosti svojich energetických a civilných objektov, potom je možné, že Saudská Arábia by sa ujala vedenia ako jadro Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive (GCC), ich regionálnej integračnej skupiny. Samozrejme, by to koordinovali so svojím spoločným spojencom USA.

Spojené arabské emiráty by sa mohli vzdať koordinácie vojenských akcií so Saudskou Arábiou kvôli nedávnemu oživeniu ich rivality , ale v každom prípade ide o to, že Saudská Arábia by sa stále snažila potvrdiť svoju samozvanú úlohu regionálneho lídra zjednotením menších krajín pod svoju záštitu. Okrem sporov v rámci Rady pre spoluprácu arabských štátov v Perzskom zálive (GCC) je ďalším spoločným znakom týchto krajín okrem ich spoločného spojenca v USA a ekonomickej závislosti od vývozu zdrojov perspektíva iránskych útokov, ktoré by mohli vnímať ako perzsko-arabskú vojnu.

Súperili už stáročia, ale ich súťaž nadobudla sektársky rozmer po iránskej revolúcii v roku 1979 a následnom úsilí o export svojho vtedy nového modelu riadenia do celého regiónu, najmä do arabských štátov s významnou šiitskou populáciou. Podobne spoločná vec týchto istých arabských štátov s Izraelom voči Iránu viedla k tomu, že niektorí v Islamskej republike ich považovali za zradcov viery, čo ďalej zhoršovalo vzájomné vnímanie a súvisiace napätie.

Toto dáva do kontextu dôvod, prečo sa rozhodli hostiť americké sily ako odstrašujúci prostriedok, ale bezpečnostná dilema, ktorá už medzi nimi a Iránom existovala, viedla k tomu, že Irán to vnímal ako prostriedok na lepšiu obranu pred odvetou, ktorá by nasledovala po špekulatívne plánovanom masívnom prvom údere. Irán potom začal identifikovať ciele na ich územiach a zabezpečovať, aby ich mohol zasiahnuť aj po prežití masívneho prvého úderu, ktorý nakoniec nastal minulý víkend, aj keď bez ich priamej účasti.

Z pohľadu Iránu sú však všetci spoluvinníci v tom, čo sa práve stalo, aj keď úloha, ktorú údajne zohrala americká vojenská infraštruktúra v ich krajinách, bola len nepriama v zmysle poskytovania radaru alebo len logistickej podpory. Iránske vnímanie a jeho reakcia naň v tejto súvislosti boli úplne predvídateľné, no štáty Perzského zálivu už boli tak zviazané s USA, že nikto z nich nechcel riskovať ich hnev tým, že by požiadal ich sily o odchod, keď sa regionálne napätie v období pred prebiehajúcou vojnou zhorší.

Všetci teda platia za svoj epický chybný odhad, že umiestnenie amerických síl posilňuje ich bezpečnosť, pričom v skutočnosti zaručovalo, že sa stanú terčom útoku, keď Irán zasiahne masívny prvý úder, ktorý ich spoločný americký spojenec a jeho izraelský partner plánovali roky. Toto je ponaučenie, ktoré by si mali mať spojenci USA v Európe a Ázii na pamäti pre prípad, že by niekedy vyslali podobné jasné signály, aké vyslali Iránu, že sa pripravujú na masívny prvý úder proti Rusku a Číne.

Andrew Korybko