NÁSLEDKY TEJTO VOJNY POCÍTIME NAPOKON VŠETCI

Táto vojna je vo svojich nezamýšľaných dôsledkoch horšia ako čokoľvek, do čoho sa Američania po skončení studenej vojny pustili. Po prvýkrát USA nezaútočili na nejaký slabý štát, ale na veľmoc s rozhodujúcim vplyvom v regióne. Urobili tak bez akékohoľvek vysvetlenia, bez súhlasu Kongresu USA, bez podpory verejnosti a predovšetkým bez akéhokoľvek plánu pre iránsky ľud, ktorý by mu umožňoval vybudovať legitímny štát. Donald Trump dnes nehovorí za Američanov. Viac za nich hovorí starosta New Yorku Zohran Mamdani, ktorý vo svojom vyhlásení uviedol, že vojenský útok na Irán je „katastrofálnou eskaláciou ilegálnej agresívnej vojny… Bombardovanie miest, zabíjanie civilistov – toto Američania nechcú. Chcú úľavu od krízy dostupnosti. Chcú mier“.

Lenže pokus o blitzkrieg sa nevydaril. Ak si Donald Trump myslel, že stačí mimosúdnym spôsobom vyvraždiť najvyššieho predstaviteľa Iránu aj s celou jeho rodinou, a potom odtiaľ zdrhnúť ako terorista z miesta činu, lebo vďační ľudia sami povstanú proti režimu, tak mu to tentoraz nevyšlo. Princíp bleskovej vojny spočíva v tom, že nepriateľ nedokáže stabilizovať svoje sily, aby sa mohol účinne brániť. Hitlera povzbudilo to, že kým v prvej svetovej vojne bojovalo Nemecko vyčerpávajúce štyri roky bez toho, aby dobylo Paríž, v druhej svetovej sa mu to podarilo za pár týždňov. Preto si tak veril, že s touto stratégiou a taktikou si rýchlo podmaní Sovietsky zväz. Lenže blesková vojna je mýtus. Takýmto postupom dokážete rýchlo víťaziť v bitkách, ale celá vojna sa týmto spôsobom vyhrať nedá.

Zavraždenie ajatolláha Chámeneího považujú v Tel Avive za veľký úspech, ale na pomere síl to nemení vôbec nič, skôr naopak. Izraelčania a Američania tým rozhnevali významnú časť islamského sveta. Akoby si neuvedomovali, že Sajjid Alí Chámeneí bol najvyšším duchovným vodcom nielen pre Irán, ale pre 300 miliónov šíitskych moslimov. Preto v Američanmi „oslobodenom“ a „spriatelenom“ Iraku vyhlásili trojdňový štátny smútok. Ešte väčšou ilúziou bolo myslieť si, že tento zásah Peržania nadšene privítajú a že ním spôsobia pád iránskeho teokratického režimu.

Post najvyššieho vodcu v Iráne nie je len o osobe, ale o inštitúcii. Táto inštitucionálna odolnosť zahŕňa tisíce osôb (duchovných, poradcov, zamestnancov) navrhnutých tak, aby fungovali aj po odstránení jednotlivca. Chámeneí už dávno pred smrťou pripravil vrstvené plány nástupníctva a vymenoval troch potenciálnych nástupcov z radov duchovných, aby zabezpečil kontinuitu. Napríklad na čelo Islamského poradného zhromaždenia vymenoval Alího Larídžáního, syna veľkého ajatolláha Hášema Ámolího. Len tak mimochodom, Larídžání je filozof, ktorý napísal štyri knihy o Kantovi.

Existuje istá možnosť, že moc v krajine by mohlo rýchlo prevziať tvrdé jadro Iránskych revolučných gárd (IRGC), ktoré zavedie vojenskú diktatúru, aby zabránilo rozpadu štátu. Je zrejmé, že Trump sa spolieha na to, že dokáže niektorých ľudí vo vedení IRGC skorumpovať tak ako sa mu to podarilo vo Venezuele. Tu to však vôbec nemusí stačiť. Prípadný pád režimu by skôr ako všeobecné občianske povstanie mohol aktivizovať separatistické skupiny v pohraničných oblastiach (Kurdistan, Balúčistán atď.), čo by mohlo viesť k podobnej destabilizácii, akú sme zažili v Líbyi alebo Sýrii.

Už teraz vidíme, že režim je schopný brániť sa. Irán zatiaľ zničil veliteľstvo piatej flotily USA v Bahrajne, logistické centrum pre americkú armádu v ománskom prístave Duqm a viaceré ďalšie ciele. Pred chvíľou po prvýkrát nasadil hypersonické rakety Fattah-2 pri útokoch na americké vojenské základne v krajinách Perzského zálivu. Je nespochybniteľným právom každého napadnutého štátu brániť sa – zvlášť ak odvetné údery smerujú na krajiny, odkiaľ prichádzajú útoky – to sú legitímne vojenské ciele. Alebo budeme odsudzovať aj brániacu sa Ukrajinu za to, že zaútočila na ruské mesto Belgorod? Preto nerozumiem, prečo premiér Fico vyjadril „osobitnú“ solidaritu práve so Spojenými arabskými emirátmi – lebo v Dubaji vlastnia nehnuteľnosti slovenskí oligarchovia? Inak totiž SAE museli rátať s tým, že keď poskytli Spojeným štátom vojenskú základňu pre útoky na Irán, stávajú sa vo vojne legitímnym terčom. Toto už nie je jednostranné bombardovanie slabého štátu. Konflikt smeruje do širšej regionálnej vojny.

Napriek právne a politicky jednoznačnej záležitosti sa stále nájdu ľudia, ktorí obhajujú barbarský zločin USA a Izraela. Chcem dôrazne zopakovať, že medzinárodné právo nepozná nič také ako „preventívna vojna“ – to je výmysel vojnových propagandistov použitý aj v roku 2003 v Iraku. Ľudia sa stále nechávajú nepoučiteľne klamať militaristickým newspeakom a jeho výrazmi typu „humanitárna intervencia“ – „priateľské prevzatie“ – „stabilizačná operácia“ atď. Aké ďalšie absurdné pojmy zo svojho propagandistického slovníka musí ešte západný imperializmus použiť, aby ľudia pochopili, že je to zakaždým podvod? Ani tisíce ľudí, ktorí zahynuli pri demonštráciách, nie sú legálnym dôvodom na intervenciu. Pripomínam, že v roku 2003 sa vpád do Iraku odôvodňoval okrem iného aj tým, že Saddám Husajn má na svedomí vyše 30 tisíc životov. Skončilo sa to tak, že George Bush má dnes na svedomí milión životov. Skrátka medzinárodné právo má svoje pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať za každých okolností, inak z toho vzíde nepredvídateľný chaos.

Mnohí si neuvedomujú, aké ťažké následky pre medzinárodné vzťahy bude mať skutočnosť, že Trump nemyslel mierové rozhovory vážne, že kým Irán k nim pristupoval seriózne, on ich zneužíval len ako zastierací manéver pre prípravu vojenskej agresie. Kto si teraz sadne za jeden stôl s predstaviteľmi Spojených štátov s dôverou? Je toto prvá akcia Trumpovej Rady mieru? Pripomínam, že to bol Trump, ktorý absurdne odstúpil od mnohostrannej jadrovej dohody, ktorá fungovala. A že hoci Irán bol pripravený robiť ústupky, Izrael trval na tom, že Irán musí zlikvidovať celý svoj jadrový program (nielen vojenský, ale aj mierový) a rovnako musí zničiť svoje balistické strely – k čomu by žiadna vláda nepristúpila. Tým, že Spojené štáty úplne podľahli izraelským záujmom, že ich od útoku na Irán nedokázali odradiť ani ropné monarchie, Donald Trump ukázal svoju závislosť od Tel Avivu.

Zatvorenie Hormuzského prielivu je zdrvujúcou odpoveďou pre všetkých, ktorí mudrovali, že nepotrebujeme ruskú ropu, že ju môžeme dovážať z Perzského zálivu. Choďte sa všetkých týchto sabotérov, ktorí nedokázali predvídať následky závislosti na amerických energonosičoch, choďte sa všetkých tých hirmanov, šimečkov, matovičov a hlinov spýtať, ako to chcú teraz robiť. Alebo si položme otázku, či by sme všetkým tým hlúpym európskym politikom nemali zosobniť očakávané prudké zvýšenie cien ropy.

Som šokovaný, že ani politikom, ani médiám, nikomu nestál ani len za zmienku brutálny vojnový zločin – krvavý útok na dievčenskú základnú školu s desiatkami mŕtvych. Keď ruská bomba zasiahne školu na Ukrajine, európski politici okamžite jačia, že je to genocída, Putin je nový Hitler, prijímajú iks balíkov sankcií, rušia koncerty ruským umelcom, účasť ruských športovcov na súťažiach, zmrazujú bankové účty ruským občanom. Ale keď Izrael za bieleho dňa zavraždí takmer stovku detí, z Bruselu počuť nanajvýš: „Túto komplikovanú situáciu pozorne sledujeme… Vyjadrujeme hlboké obavy… Odsudzujeme odvetné útoky Iránu…“ Je to hanebné, zbabelé a hlboko nemorálne. A na túto relativizáciu zločinov a absenciu medzinárodnej autority doplatíme napokon všetci.

A ešte jednu vec chcem povedať. Som hrdý na to, že slovenská vláda je popri španielskej jediná z celého západného sveta (tak veľmi dbajúceho na dodržiavanie „systému pravidiel“), ktorá jednoznačne odsúdila túto barbarskú vojenskú agresiu. Nesúhlasím len s jednou vecou. Robert Fico neustále opakuje, že nemôžeme robiť vôbec nič. Nie je to pravda. Takéto bolestínske zakomplexované reči nepatria do úst lídra. Samozrejme, že malý štát ako je Slovensko nebude nikdy v pozícii rozhodujúcej veľmoci. Ale vždy môžeme navrhovať, ponúkať, iniciovať a získavať pre svoje plány veľkých spojencov. To sa však nedá robiť tak, že budeme fňukať na facebooku a žalovať sa domácemu publiku. Tieto veci musí premiér predostierať tam, kde sa rozhoduje – na zasadnutiach Európskej rady. Tam má kritizovať, tam má predkladať podnety, tam má ponúkať riešenia. Tam však mlčí. Nie je pravdou, že nič nezmôžeme, neverte tomu. Líder sa pozná podľa toho, že dokáže usmerňovať, viesť a inšpirovať – nie odrádzať, rozoštvávať a zasievať porazenecké nálady. Naučme sa to už konečne, a potom bude naša vlasť (povedané slovami Milana Rastislava Štefánika) „veľká a slávna“.

Eduard Chmelár