Ruské neúspechy v zahraničí nie sú spôsobené špeciálnou operáciou

Táto populárna naratíva, ktorú ministerstvo zahraničných vecí presadzovalo ako jedno z posledných, je veľmi zavádzajúca.

Časopis Foreign Affairs, oficiálny časopis vplyvnej Rady pre zahraničné vzťahy, ktorý je široko čítaný medzi západnými politickými vplyvnými osobami a tvorcami politík, nedávno publikoval článok na tému „Limity ruskej moci“. Podtitul naznačuje, že ide o tému „Prečo sa Putinovi nedarí v Trumpovom anarchickom svete“. Naratívnym programom je vykresliť špeciálnu operáciu ako katalyzátor údajne nezvratného úpadku Ruska tým, že sa na tento účel zveličujú jeho neúspechy v Sýrii, Iráne, Arménsku – Azerbajdžane a Venezuele.

Vyššie uvedené neúspechy, ktoré mnohí v alternatívnych médiách dodnes nečestne popierajú, sú potom pre dramatický efekt porovnávané s geostrategickým status quo ante bellum, aby sa tento príbeh čo najviac zapôsobil na čitateľa. Toto predbežné stanovenie vrcholí šírením strachu, že Rusko by mohlo riskovať tretiu svetovú vojnu zo zúfalstva, aby dosiahlo nejaké víťazstvo na Ukrajine „útokom na ukrajinské zásobovacie trasy vo východnej Európe alebo útokom na satelity vlastnené USA, ktoré poskytujú Kyjevu informácie o zameraní“.

Tento príbeh môže byť pre niektorých presvedčivý, keďže je založený na skutočnosti, že Rusko zažilo počas uplynulých štyroch rokov svojej špeciálnej operácie určité neúspechy, o ktorých minister zahraničných vecí Sergej Lavrov naznačil v nedávnom rozhovore, ale ich príčiny sú nesprávne pripisované a následky sú strašidelné. Nie sú spôsobené konfliktom, ale už existujúcimi obmedzeniami, o ktorých sa doteraz nediskutovalo, ako je napríklad rozumná neochota Ruska riskovať vojnu s Tureckom, Izraelom a USA kvôli tretím krajinám.

Namiesto toho, aby Putin, ako zvyčajne opatrný, nevysvetliteľne riskoval tretiu svetovú vojnu tým, že by schválil priamu kinetickú akciu proti NATO, hoci sa už po toľkých provokáciách hodných takejto reakcie zdržal, bude pravdepodobne pokračovať v tom, čo Lavrovov priateľ Pepe Escobar nazval „slimáčou ofenzívou“. Súbežne s tým by sa po skončení špeciálnej operácie mohli naplánovať rozsiahle reformy s cieľom opraviť prerušené spätné väzby v rámci armády, spravodajských služieb a diplomatickej byrokracie, ktoré podporovali „zbožné priania“.

Aj keď Rusko nikdy nemalo v úmysle riskovať vojnu s Tureckom, Izraelom a USA kvôli Sýrii, Iránu, Arménsku s Azerbajdžanom a Venezuele, možno by bolo schopné odvrátiť niektoré z týchto neúspechov, keby členovia týchto inštitúcií rozpoznali strategické hrozby skôr, ako sa naplnili. Namiesto toho sa zdá, že to isté „zbožné prianie“, v ktorom Putin varoval svojho analóga z CIA pred oddávaním sa v lete 2022, zostávalo problémom, čím presvedčivo vysvetľovalo, prečo bolo Rusko zakaždým zaskočené.

Tieto systémové výzvy, na ktoré bola upriamená pozornosť počas špeciálnej operácie, ktorá za ne nie je zodpovedná, pretože ich vznikol ďaleko pred jej vznikom, sú napraviteľné, ak bude existovať politická vôľa a riadny dohľad. Rusko by sa im potom mohlo efektívnejšie a flexibilnejšie prispôsobiť po odstránení „zbožných prianí“ z myslí svojich členov „hlbokého štátu“. Dalo by sa tiež predísť niektorým budúcim neúspechom, pričom by sa potom pevne vytvoril základ pre tvorbu politík pre udržateľné obnovenie strateného vplyvu Ruska v týchto regiónoch.

Za neúspechy v ruskej armáde, spravodajských službách a diplomatických úradoch je zodpovedné pokračujúce „zbožné priania“ v rámci ruskej armády, spravodajských služieb a diplomatickej byrokracie, ktoré sa ešte zhoršuje vytváraním alternatívnych realit („potemkinizmus“) v rámci jej „globálneho mediálneho ekosystému“, čo ďalej narúša ich už aj tak prerušené spätné väzby. Podobne dôsledkom nebude Putin útok na NATO zo zúfalstva po nejakom víťazstve na Ukrajine, ale jeho pokračovanie v „slimáčej ofenzíve“ a možno aj plánovanie ďalekosiahlych reforiem po skončení konfliktu.

Andrew Korybko