PROTIVOJNOVÝ FILM, KTORÝ NESMIETE VIDIEŤ

V našej malej slovenskej bublinke sa odohrala kuriózna tragikomická situácia, ktorá dokonalým spôsobom ilustruje, ako skreslene vnímame a filtrujeme vojnové dianie na Ukrajine. Jeden známy fotograf, kameraman a režisér nadšene zdieľal na svojej FB stránke dokumentárny film Rusi vo vojne, pričom z profesionálneho hľadiska vysoko oceňoval jeho „mimoriadne kvalitné spracovanie“. Lenže na druhý deň ho redaktor Denníka N Roman Pataj upozornil, že je to „produkt kremeľskej propagandy“ a vyľakaný fotograf oceňovaný film okamžite stiahol, pokorne sa ospravedlňoval a siahodlho sa kajal, že nespoznal tento vysoko sofistikovaný ruský propagandistický štýl…

Občas si pripadám ako v časoch čínskej kultúrnej revolúcie, keď vládnuca propaganda dokázala hrozbami a psychickým nátlakom tak indoktrinovať vašu myseľ, že ste sami uverili tomu, že ste sa mýlili a že pravda vám bude zjavená prostredníctvom oficiálnych doktrín. Nemusím hádam pripomínať, že tieto trendy už nie sú ani zďaleka smiešne, že sú v svojej absurdnosti šialené a nebezpečné. Je teda film Russians at war naozaj taký spoločensky závadný a ohrozujúci naše zriadenie? Pozrime sa podrobnejšie na to, čo vám zakazujú bez toho, aby ste sa s tým mali možnosť oboznámiť.

Autorka filmu, rusko-kanadská dokumentaristka, producentka a kameramanka Anastasia Trofimovová nie je žiadným nováčikom, ale oceňovanou novinárkou známou svojou prácou v najnebezpečnejších vojnových zónach na Ukrajine, v Iraku, Sýrii či Kongu, pričom špeciálnu pozornosť venovala ženským obetiam Islamského štátu. V roku 2024 Trofimovová nakrútila film Rusi vo vojne, ktorý sleduje ukrajinský konflikt z perspektívy ruských vojakov. Na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach zožal film na svojej svetovej premiére 5. septembra 2024 päťminútový potlesk s ováciami postojačky.

Lenže potom sa do toho vložili ukrajinskí vládni politici. Po uvedení filmu na Medzinárodnom filmovom festivale v Toronte ukrajinský generálny konzul Oleh Nikolenko obvinil tvorcov filmu z utajovania ruských vojnových zločinov a Kyjev žiadal o stiahnutie filmu ako ruskej propagandy. Odvtedy kdekoľvek sa film objavil, Zelenského junta organizovala pred premietaním verejné protesty, Trofimovovú zaradili na „zoznam nepriateľov Ukrajiny“ Myrotvorec, Bezpečnostná služba Ukrajiny začala v októbri 2024 proti nej trestné stíhanie a opakovane sa jej vyhrážajú smrťou. Lenže celá táto štvavá kampaň je od počiatku hlboko lživá a hanebne manipulatívna.

Po prvé, režisérka filmu Anastastia Trofimovová v minulosti skutočne pracovala pre ruskú štátnu televíziu Russia Today, ktorú západné krajiny označujú za kľúčový nástroj kremeľskej propagandy – ibaže film Rusi vo vojne vznikol v nezávislej kanadsko-francúzskej koprodukcii a získal granty od kanadských štátnych agentúr. Nebol vytvorený ani s účasťou, ani s vedomím ruských vládnych orgánov, a preto (ako zdôrazňuje Toronto International Film Festival) by nemal byť považovaný za propagandu.

Samotná Trofimovová opakovane popiera podporu ruskej invázie a zdôrazňuje, že je zhrozená Putinovým konaním a odsúdila ho slovami, že by sa nemal „uchyľovať k vojne ako nástroju na riešenie akýchkoľvek geopolitických otázok, problémov a krívd“. To, že ukrajinských predstaviteľov poburuje, že film ignoruje zverstvá a vojnové zločiny ruských vojakov, je pomerne trápna výčitka. Naozaj si niekto myslí, že Rusi budú na kameru predvádzať vojnové zločiny?

Dokument sa zameriava na každodenný život v ruských zákopoch, na dezilúziu, strach, utrpenie a pochybnosti samotných ruských vojakov, ktorí často ani nevedia, za čo bojujú. Vidíme mladých mužov, ktorí každý deň, každé ráno, každý večer zápasia so zmyslom svojho boja. Ich motivácia pripojiť sa k invázii sa líši od finančných dôvodov cez pocity vlastenectva až po kamarátske väzby. Trofimovová zaznamenáva sedem mesiacov strávených v ruskom prápore na východe Ukrajiny a prináša tak jedinečný pohľad do každodenného života ruských vojakov. Pohľad, ktorý tu chýbal, lebo názory ruských vojakov v západnom svete nepočuť, hoci je veľmi dôležité dovidieť cez tú hmlu vojnovej propagandy a vidieť tú strašnú tragédiu, ktorou každá vojna je, vidieť ľudí ľuďmi bez čiernobieleho uvažovania politických manipulátorov.

Ak je toto propaganda, potom je ešte väčším propagandistom spolupracovník Denníka N reportér Tomáš Forró, ktorý robí to isté, tými istými metódami, len na druhej strane frontu a ešte pritom s ukrajinskými vojakmi sympatizuje. Trofimovová pritom išla ešte hlbšie ako on alebo ktokoľvek iný, nedržala sa v bezpečnom ústraní, išla priamo do vojny, do ohňa, videla mŕtvych, potoky krvi, zúfalý plač, priniesla silný príbeh, nesmierne pri tom riskovala – a namiesto obdivu na ňu útočia ľudia, ktorí sa skutočnej vojny nikdy nedotkli a mudrujú, ako sa mala zachovať.

Niektoré obvinenia sú až smiešne. Útočia na ňu ľudia, ktorí film nielenže nevideli, ale demonštratívne si ho odmietajú pozrieť. Vyčítajú jej „nedostatok politického kontextu invázie“, čo je výhrada ako z Čiernych barónov pripomínajúca kritiku normalizačných pohlavárov, ktorí sa navážali do ľudí za príliš nízku angažovanosť, lebo bolo vraj nevyhnutné „myslieť politicky“. Práve takéto videnie je kvintesenciou propagandy, keby sa toho režisérka držala, priniesla by len agitačný film s nevyhnutným záverečným banderovským zvolaním „Sláva Ukrajine!“ Ale práve toto robiť nechcela, preto priniesla nefiltrované zobrazenie reality vojenského života. Vo svojich dôsledkoch je odkaz tohto filmu hlboko protivojnový a dojímavo ľudský.

A práve toto leží kritikom filmu najviac v žalúdku. Najdôležitejšia výčitka a najväčšie obvinenie voči dielu Anastastie Trofimovovej totiž znie, že autorka „humanizuje“ Rusov a že dokument obsahuje tvrdenia (v skutočnosti užialené úprimné vyznania nešťastných civilistov odsudzujúcich vojnu), že „Rusi a Ukrajinci sú predsa bratské národy“… Chápete to? Kritika filmu nie je postavená na ničom inom ako na zaslepenom šovinizme a militarizme, na nenávistnej propagande, že ruský vojak nie je človek a každý je povinný byť Rusom nepriateľom. Ale to je popretie všetkých humanistických tradícii ľudstva, aj toho ducha európskej civilizácie, ku ktorému sa všetci tak vehementne hlásia.

„Humanizovať“ nepriateľa neznamená schvaľovať jeho činy, ale ponúknuť pohľad na psychológiu ľudí v zákopoch, ktorý v západných médiách chýba. To nikdy nebude propaganda – definíciou propagandy je snažiť sa vojnu politizovať. Pohľad Anastastie Trofimovovej nám ukazuje niečo iné. Ukazuje, že vojna je tragédia a že je desivá. Ukazuje nepredstaviteľné utrpenie jej aktérov i obetí bez posudzovania. Lebo až vtedy, keď sa naučíme vnímať navzájom ako ľudia, keď uvidíme tú najdrsnejšiu tvár vojny obnaženej až na kosť a zbavenej všetkých ilúzií, až potom pochopíme jej podstatu a budeme sa usilovať čo najskôr ju ukončiť a odstrániť z našich životov.

Nikdy by sme nemali zabúdať na to, že za vojnu nie sú zodpovední tí pešiaci, ktorých niekto rozoštval a donútil zabíjať sa navzájom, ale architekti tohto masového a priemyselného vraždenia. Tí, ktorým tlieskate a obdivujete ich vodcovstvo, ktorí od vás žiadajú obete, a pritom sa tvária, že sa ich to netýka. Keby televízie namiesto demagogických prejavov Zelenského, namiesto militantných rečí Merza, Sikorskeho, Stubba či Kallasovej každý deň odvysielali aspoň jedno video z čoraz brutálnejších únosov ukrajinských chlapcov a mužov odvodovými komandami, veľa ľudí by zmenilo pohľad na túto vojnu. Preto nám takéto filmy zakazujú, aby ste nevideli odvrátenú tvár vojny, aby ste sa nenakazili vírusom pacifizmu a aby udržiavali vášho bodrého bojového ducha. Alebo si ho treba pozrieť práve preto?

Eduard Chmelár