ZA KTORÝMI UKRAJINCAMI STOJÍTE?

Na výročie vojny na Ukrajine opakujú vojnoví štváči jeden rituál. Vyťahujú výroky Chmelára, Fica a iných „ideologických nepriateľov“, ktorí nepredpokladali útok Ruska na Ukrajinu, lebo nedával nijakú logiku. V skutočnosti neveril tomuto scenáru takmer nikto. Neverili mu ani Alexander Duleba, Rastislav Káčer, František Šebej, Pavol Demeš, neverili mu ani najväčšie autority medzinárodnej politiky (a ja sa budem naozaj radšej so cťou mýliť s profesormi Mearsheimerom, Sachsom, Kissingerom či Krejčím ako sa čo i len náhodne názorovo stretnúť s lúzrami typu Havran, Šnídl, Soltész alebo Benčík). Generálny tajomník OSN António Guterres dva dni pred inváziou dokonca rezolútne vyhlásil: „Som presvedčený, že Rusko nenapadne Ukrajinu a pevne dúfam, že mám pravdu.“

Z čoho vychádzalo toto presvedčenie, je zrejmé. Osviežme si pamäť a pripomeňme si, že toto nečakané prepadnutie sa zrodilo z dvoch veľkých lží. Vladimír Putin opakovane, kategoricky a dlhodobo popieral, že Rusko má v úmysle napadnúť Ukrajinu. Lenže aj Volodymyr Zelenskyj mesiac pred útokom 24. januára 2022 v televíznom prejave upokojoval obyvateľstvo: „Všetko je pod kontrolou. Nie je dôvod na paniku.“

Práve skúsenosť s klamstvami Vladimíra Putina spôsobila, že svetové spoločenstvo sa s podobnými ústnymi „zárukami“ z ruskej strany alebo nezáväznými politickými deklaráciami typu „Budapeštianske memorandum“ už neuspokojí a bude požadovať medzinárodnoprávne záväznú zmluvu. Klamal však aj Volodymyr Zelenskyj, ktorý pripravil pre svojich obyvateľov pascu, aby muži nemali čas ujsť z krajiny, kým kamaráti a kumpáni ukrajinského prezidenta dostali svoje rodiny a peniaze včas za hranice. Klamstvom vyhral voľby, klamstvom znemožnil Ukrajincom pripraviť sa na vojnu a klamstvom sa drží pri moci dodnes.

Tá správna otázka znie, prečo títo zlomyseľní lotri vyčítajú pochopiteľný omyl v úsudku len mne a vládnym predstaviteľom. Obíďme teraz motiváciu jedného zúfalca, ktorého vyhodili z verejnoprávnej televízie, lebo ho nikto nesledoval a dodnes nepochopil princíp objektivity zo zákona, nedôstojne žobre o predplatiteľov v online priestore a na jeho kaviarenské dišputy s kamarátmi chodí často viac hostí ako divákov. Vždy to bol charakterovo mimoriadne nízky človek, ale až vo chvíli, keď začne verejne žiarliť na to, že pozývajú do médií vás, a nie jeho, pochopíte, že teraz je už veľmi lacný. Nie, týmto sa viac naozaj nemusíme zaoberať.

Ten skutočný dôvod spočíva vo frustrácii, že títo ľudia sa vo svojich názoroch, prognózach a rozhodnutiach mýlili nie raz, ale celé štyri roky permanentne, nevedia sa s tým vyrovnať a nie sú pripravení na hlbšiu diskusiu. A to naozaj nemám na mysli len generála bez vojska Macka, ktorému nikdy nič nevyšlo alebo vydedenca bez vlasti Mesežnikova, ktorý sa nielen mýlil, ale aj klamal (minimálne od vojny v Iraku) a predpoveď útoku Ruska mu vyšla skôr ako počasie, než podložená analýza, a to z jedného jediného dôvodu – jeho výlučnou metódou skúmania problému je šovinisticky fanatická nenávisť k všetkému ruskému. A tak chcú dnes prehlušiť svoje svedomie čoraz trápnejším poukazovaním na druhých.

Bol to práve jeden z najhlučnejších a najagresívnejších odporcov Ruska Rastislav Káčer, ktorý 23. mája 2012 ešte ako zahraničnopolitický analytik práve v diskusnej relácii so mnou na TA3 povedal: „Dohoda s Rusmi je ideálna a ja som presvedčený, že k tej dohode raz dospejeme, pretože Rusko a NATO sú si blízki strategickí partneri a majú spoločný globálny záujem. To je jednoznačné… Nič nie je lepšie ako dohoda.“ Pripomínam, že z tohto sa nedá vykecať tým, že to povedal pred vojnou. Povedal to dávno po historickom prejave Vladimíra Putina na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v roku 2007, odkedy začala byť ruská zahraničná politika oveľa asertívnejšia. Na potrebe bezpečnostnej dohody s Ruskom v záujme európskej stability sa totiž nič nezmenilo.

Lenže po štyroch rokoch krvavého konfliktu, ktorý už trvá dlhšie ako sovietska Veľká vlastenecká vojna a ktorý nikam nevedie, je najvyšší čas vyjsť zo začarovaného kruhu plytkých fráz a propagandistických rečí o „nevyprovokovanej ruskej agresii“ a „poskytovaní pomoci tak dlho ako to bude potrebné“ a začať bilancovať, že doterajšie metódy, na ktoré sme opakovane upozorňovali ako na chybné a varovali pred ich dôsledkami, utrpeli fiasko. Štyri roky nám tvrdili, že Rusku sa každú chvíľu minú zásoby zbraní, munície, nafty, potravín, liekov. Štyri roky sa dušovali, že v Rusku sa už-už zrúti priemysel (Alexander Duleba po prvýkrát „predpovedal“, že Rusko do leta ekonomicky padne na kolená, v marci 2022, a odvtedy svoje prognózy opakoval každého pol roka – naposledy novinárom tvrdil, že ruská ekonomika kolabuje, len pred mesiacom). Štyri roky čakajú, že zaberie 19 balíkov ekonomických sankcií a veria, že ten dvadsiaty už určite stopercentne naozajstsky. Štyri roky balamutili ľudí, že vyhrávame a že Ukrajina bojuje za nás, hoci bojuje skôr za naše.

Po takom dlhom čase by každý príčetný človek dospel k záveru, že doterajšie opatrenia nefungujú a že bude nevyhnutné zmeniť doterajšiu stratégiu a taktiku. Lenže ako nás učia dejiny, katastrofa neprichádza vtedy, keď niekto urobí osudovú chybu. Katastrofa prichádza až po tom, keď ten istý, ktorý tú chybu spôsobil, sa podujme na to, že ju napraví. Vieme, že musel prísť až Donald Trump, ktorý dovtedajší vojnový tábor neochotne prinútil rokovať. V skutočnosti dodnes nerokujú a priamym rozhovorom sa vyhýbajú. Oficiálne síce tvrdia, že musia začať komunikovať s Ruskom, doteraz však neurobili jediný relevantný krok k začatiu vyjednávania. A popri tom sa dožadujú, že chcú sedieť pri rokovacom stole, hoci dodnes nepriniesli ani jeden jediný náznak mierového plánu. Naopak, šéfka (trikrát podčiarknime) európskej diplomacie Kaja Kallasová vyrukovala namiesto diplomatických rokovaní s predložením maximalistických požiadaviek podmieňujúcich mierovú dohodu. Brusel žiada, aby sa Moskva stiahla zo všetkých vojenských základní v zahraničí…

Myslíte si, že je za týmto stupídnym návrhom iba neschopnosť? Alebo alkohol? Nie. Je to zámer. A uvedomil som si to najneskôr od Davosu, počas ktorého začali európski lídri nápadne meniť rétoriku. Fínsky prezident, generálny tajomník NATO, nemecký kancelár, francúzsky prezident, britský premiér, poľský minister zahraničných vecí, ale aj ďalší prestali odrazu predstierať záujem o mierové rokovania a začali šialene tvrdiť, že Rusov vojensky dokážeme poraziť. „Ožil“ aj bývalý britský premiér Boris Johnson (ktorý zmaril mierové rokovania na začiatku konfliktu) a natvrdo (alebo skôr natvrdlo) vyzval vládu: „Pošlite britské jednotky do ukrajinsko-ruskej vojnovej zóny, okamžite!“ Podporil ho britský minister obrany John Healey, ktorý sa nechal počuť, že chce byť prvým ministrom obrany, ktorý nasadí britských vojakov na Ukrajinu. Dokonca aj jeden hlupák z Aktualít (bezvýznamný človiečik, ktorého chorobné výplody spoznám už podľa titulku) posmelený silnými rečami západných lídrov, sa odvážil napísať, že „Rusko treba ekonomicky a následne vojensky rozdrviť“ (len upozorňujem, že na podnecovanie k vojne tu máme ešte stále paragrafy).

Títo politici blafujú podobne ako pri Minských dohodách, kedy predstierali snahu dohodnúť sa, hoci v skutočnosti iba získavali čas pre vyzbrojenie Ukrajiny – a dnes navlas rovnakým spôsobom naťahujú mierové rokovania s jediným cieľom: vyzbrojiť Európu a pripraviť ju na priamu vojnu s Ruskom. Toto je ich skutočný cieľ od samého začiatku – rozložiť Rusko. Najprv sa ho pokúsili zničiť ekonomicky. V deväťdesiatych rokoch padlo niekoľko amerických návrhov na odkúpenie Sibíri aj s konkrétnou sumou (2 bilióny dolárov). Skutočnú pohromu však zapríčinili až neoliberálne ekonomické reformy (podľa neskorších výpočtov spôsobili väčšie hospodárske škody ako vpád Hitlera do Sovietskeho zväzu). Tento rozklad zastavil nástup Vladimíra Putina. Odvtedy sa pokúšajú čoraz asertívnejšie Rusko vytláčať z jeho geopolitických pozícií (spravodajskými operáciami, rozširovaním vojenskej infraštruktúry k ruským hraniciam a v poslednom období aj zástupnými vojnami).

Cez víkend sa na viacerých miestach Slovenskej a Českej republiky konali spomienkové zhromaždenia pri príležitosti 4. výročia ruskej invázie na Ukrajinu. Zaujalo ma, že na Staromestskom námestí v Prahe vystúpila Magda Vášáryová, ktorá z plných pľúc spievala ukrajinskú hymnu (hoci tú slovenskú ste ju nepočuli spievať nikdy). V herecky precítenom prejave zdôraznila, že si nesmieme nechať vziať náš súcit. Tieto slová práve od nej považujem za odpudzujúco pokrytecké, lebo tá istá Magda Vášáryová sa vyjadrovala mimoriadne pohŕdavo o genocíde v Gaze a tvrdila, že mimo kamier sa všetci jej známi diplomati (lebo ona samozrejme všade bola a všetkých pozná) vraj tešili, že to Izrael takto urobil. Magde Vášáryovej nikdy nebolo ľúto tých vyše 70 000 vyvraždených obyvateľov Gazy. Ľudia ako ona s ich selektívnou morálkou ani nevedia, čo je to súcit.

Rečníci na zhromaždeniach povzbudzovali Ukrajinu, aby bojovala ďalej, že budeme stáť za ňou dokedy to bude potrebné, a mne to prišlo strašne úbohé a zbabelé. Tie sfanatizované davy dychtiace po vojne mi pripomenuli zhysterizovanú masu z Čapkovej hry Bílá nemoc, ktorá ušliapala doktora Galéna na smrť iba preto, že volal po mieri. Dokonca aj prítomní Ukrajinci, ktorí vyzývali na pokračovanie vojenskej podpory – to predsa boli mladí ľudia, ktorí tu v bezpečí študujú, pracujú a možno sa už nikdy nevrátia späť. Sú tu vítaní v duchu veršov Sama Chalupku z básne Mor ho, ktoré nám pred piatimi rokmi pripomenul v Prezidentskej záhrade v Bratislave pápež František:

„Ale keď na naše dvere
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:
kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka:
Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.“

Lenže pýtal sa niekto na názor tých Ukrajincov, ktorých prinútili ostať doma a ktorých veľká väčšina už nechce bojovať? A tak sa musím zoči-voči tejto predstieranej solidarite spolu s exilovou ukrajinskou historičkou Martou Havryško všetkých nahlas spýtať: za ktorými Ukrajincami stojíte? Za tými, ktorí brutálne unášajú mužov na front priamo pred očami ich plačúcich žien a vydesených detí – alebo za ich obeťami? Za tými, ktorí lámu kosti mužom, ktorí sa odmietajú podvoliť odvodu – alebo za tými, ktorí sú k nemu nútení? Za tými, ktorí poľujú na mužov snažiacich sa utiecť z krajiny – alebo za tými, ktorí riskujú svoje životy pri pokusoch prejsť vysoké zasnežené hory, len aby sa nestali obeťami ďalšieho Zelenského „víťazného protiofenzívneho plánu“? Za tými, ktorí v náborových centrách dobili čerstvo zmobilizovaných mladých ľudí na smrť tvrdiac, že „spadli z „postele“ – alebo za rodinami požadujúcimi spravodlivosť? Za tými, ktorí sú za „večnú vojnu“ premenenú na výnosný korupčný biznis alebo na strane bežných Ukrajincov vyčerpaných z toho, že sa s nimi zaobchádza ako s potravou pre kanóny a tovarom na jedno použitie? Na koho strane vlastne ste? Poviem vám to: vy nie ste na strane Ukrajiny. Vy ste iba proti Rusku. Za každú cenu.

Preto aj naďalej stojím za ukrajinským ľudom. Za tými Ukrajincami, ktorí trpia a bojujú o prežitie, ktorí sú zneužívaní ako krvavá šachovnica veľmocenských záujmov, okrádaní votrelcami o svoju pôdu, oligarchami o svoje nerastné bohatstvo a politikmi o svoju dôstojnosť. Oni nedostanú priestor na námestiach európskych metropol, ich sa západné televízie nepýtajú na názor, oni nikoho nezaujímajú, hoci je ich väčšina. Najväčšou hrozbou Zelenského režimu, najvplyvnejšou politickou silou, ktorá stojí proti kyjevskej junte, nie je formálna opozícia – pozatváraná, povraždená, vyhnaná a rozložená – sú to ženy a matky mladých mužov unesených a proti ich vôli poslaných na istú smrť. Ženy, ktoré sa napriek zákazu zhromažďujú pred odvodovými strediskami, ktoré odvážne vyťahujú chlapcov z dodávok riskujúc vlastné životy – to sú u mňa kandidátky na Nobelovu cenu za mier číslo jeden. Za nich kričím a za nich žiadam mier – čistý ľudský mier bez kalkulácií, intríg a mocenských hier, zastavenie krviprelievania a pokojný život pre všetkých. A každý, kto hľadá dôvody, výhovorky a zámienky, prečo to peklo musí pokračovať, nech ide do čerta.

Eduard Chmelár