DNES pre tých, ktorí si netykali s dejinami starého Ríma

Starý Rím je stále zdrojom POUČENIA, z ktorého sa možno dodnes sýtiť. DNES viac ako kedykoľvek predtým ..

S podnadpisom : Aj TY MOJ SYNU/aj TY BRUTUS…?

Nakuknime (opäť) raz cez historické okno do súčasnosti prebiehajúcej na politickej úrovni. V mnohom tak veľmi a tak nápadne sa podobajúcej okolnostiam v starom Ríme, ktoré sa udiali pred viac ako 2000 rokmi. Tak príhodne poučných pre dnešok. Existujúcou dobovou nespokojnosťou so stavom vecí verejných. Rastúcim napätím rímskej spoločnosti. Zmáhajúcou sa obavou vtedajšej „rímskej opozície, vplyvných „opozične“ naladených jednotlivcov i celých komunít, vrátane, či osobitne tých v Senáte – z existujúceho dominantného vojenského i politického vplyvu  rozhodujúcej autority Ríma. J. G. Caesara. Stupňujúcim sa odporom voči nemu – ústiacim do vášnivej, nenávistnej atmosféry, ktorá na konci dňa viedla k  jeho fyzickej likvidácií.

Ako by sme medzi riadkami čítali slovenské dejiny o ďalších 2000 rokov..

LEBO aj vtedy klalo oči postavenie Caesara ako (fakticky) najmocnejšieho muža rímskej republiky. Lebo aj jemu sa vtedy pripisovalo nadužívanie, aj zneužívaniu moci. Lebo aj jemu sa pripisovala povesť  človeka, ktorý podporuje dobových oligarchov. Lebo aj jeho bolo treba odstrániť pre „ohrozenia (smerovania) republiky“, v mene rímskej „demokracie“ .     ZA KAŽDÚ CENU

Nepochopiteľné je len jedno :

• ako mohla vtedajšia rímska opozícia zlikvidovať Caesara bez združenia „Za slušný RÍM“..?

I.

ATENTÁT, ktorý zmenil dejiny Ríma ako PREDOBRAZ udalostí, ktoré mali a (naďalej) majú zmeniť dejiny Slovenska..

Iste v tejto súvislosti netreba bližšie predstavovať dejinnú, notoricky známu udalosť, atentát spáchaný na Julia Caesara 15.marca roku 44 pred n.l. v Pompejovej kúrii na Martovom poli (keďže hlavná budova Senátu bola v tom čase v prestavbe). Neobyčajný atentát. Atentát symbolizujúci v personifikovanej rovine neprehliadnuteľnú paralelu vtedajších dobových okolností, s tými dnešnými, ktoré k OBOM atentátom viedli..

Udalosti vo význame symbolu zvrátenosti organizátorov i vykonávateľov „aktu spravodlivosti“ v menej ICH fatálneho politického presvedčenia povýšeného nad zákon, v mene ktorého dokážu ospravedlniť, dnes známou, machiavellistickou metódou – cieľ, ktorý na tento ÚČEL svätí použitie akéhokoľvek prostriedku. Akokoľvek ŠKODLIVÉHO, nehumánneho a necivilizovaného. Hlavné je, aby na konci dňa viedol k cieľovému „konečnému riešeniu“..

A o tieto príčinné okolnosti mrazia a naháňajú strach aj po vyše 2000 rokoch. Dnes rovnako ako vtedy. Ba dnes ešte perfídnejšie, a zákernejšie, s poukazom na kľúčový faktor, ktorý zohral pri tejto udalosti rozhodujúci význam. S poukazom na ono „osobné presvedčenie“, ktoré dnes – na rozdiel od toho vtedajšieho – nemá rovnaký „pôvod“.

LEBO ten pôvod, ten kľúčový motív pre „ospravedlnenie“ používania súčasných likvidačných prostriedkov na dosiahnutie účelu – „konečného riešenia“ – nespočíva ako vtedy v „patriotickom chápaní“ ochrany republiky, ochrany výdobytku vtedajšej civilizácie, rímskej demokracie.

LEBO ten dnešný motív vzišiel výlučne len z ochrany záujmov a potrieb tretej strany, Bruselu,  dnes čoraz viac a čoraz častejšie sa pasujúceho do úlohy „opatrovníka“ Slovenska. Slovenska, čoby v roli nesvojprávnej provinčnej časti únie subjektu, ako by im uniklo, že ide suverénny a zvrchovaný subjekt medzinárodného práva.    

PRETO uvedenú udalosť i jej súvisiace príčinné okolnosti, ktoré sa udiali na špirále toku času, možno dnes tak príznačne porovnať s dneškom. S paralelou, svedčiacou – v princípe  – o rovnakom červenom súkne, o rovnako nahromadenej nenávisti voči „diktátorovi“, o rovnako nebezpečnej sile správnosti svojho presvedčenia, o rovnakom, skazonosnom cieli, o rovnakom, mravne i právne, nedovolenom prostriedku na jeho dosiahnutie. Aj s (takmer) rovnakým koncom. Len terč bol a zostáva dnes iný. Terč, ktorý sa v Handlovej minul iba rovnakému účinku..

A v tomto kontexte – prečo ten „synak..?

LEBO Junius Brutus bol, ako je všeobecne známe, svojou pôvodnou politickou výbavou blízkym príbuzným kruhu Caesara. Vo vtedajšom rímskom chápaní bývalým spojencom, prv zdieľajúcim „hodnotové“ nastavenie blízke Caesarovi. A tak v politickom rámci tejto paralely personifikovaný rímsky Brutus predstavuje fe facto slovenské KDH, programovo bez akýkoľvek pochybností, bez akéhokoľvek pokryteckého vykrúcania – blízkeho príbuzného „Ficovmu Smeru“.

A teda, ako vtedy bola pre Caesara nepochopiteľná (ľudská) zrada jeho blízkeho človeka, rovnako aj dnes, z rovnakých „legitímnych“ dôvodov je logické sa pýtať. Prečo tá (programová) zrada zo strany jeho politicky blízkeho subjektu..? 

Súc byť dnes konfrontovaný s tým ako sme v prenesenom slova zmysle svedkami dejinného de javu, keď KDH rovnako uštedruje bodnutia „do Fica“, rovnako rukou spoločnou a nerozdielnou, rovnako z falošnej solidarity, rovnako ako vtedy Brutus pred 2000 rokmi do Caesara. Dnes len s tým rozdielom, že ich nie 23, ale menej. Zato o to viac jedovatejších, arogantnejších a hlavne majúcich menej charakteru a osobnej cti ako tí, za starého Ríma..

II.

A tento „predslov“ nie je samoúčelný.

Naopak, je podstatný na lepšie pochopenie paralely dobovej udalosti s tými dnešnými, s ktorými sme už my na dennej báze konfrontovaný. Pochopenie významu v podobe symbolu „aktu spravodlivosti“ zo strany jeho organizátorov a vykonávateľov v širšom kontexte. Symbolu v podobe tých 23 bodných rán od jeho (politických) oponentov. Každým osobitne. Naprieč jeho širším, dnes by sme povedali ideologickým spektrom v rímskom Senáte.

A tu sme pri samej podstate zvrátenosti dnešnej doby. Pri nenáhodnom, spoločnom, kooperovanom „bodaní“ zo strany dnešných opozičných figúr – naprieč a napriek – ich ideologicky rozdielnej programovej výbave.

A to všetko len a len v mene ÚČELU, ktorý ich – napriek tejto (diametrálnej) rozdielnosti – spája. V mene červeného súkna. V mene ešte mrazivejšom – v mene obludne zneuctenej ľudskej i politickej hodnoty – SOLIDARITY. Bez ohľadu na stratu toho najpodstatnejšieho, najvlastnejšieho straníckeho imania – stratu vlastnej, rozdielovej programovej identity.

Hovoriac už adresne o strate viery, odkazu dedičstva zakladateľov hnutia, demokratického prístupu k riešeniu vecí verejných. Nehoráznym, nekresťanským spôsobom, ktorý musí informovaných veriacich bolieť.

Na toto nemožno zabudnúť. Na toto vrcholové „MOMENTUM“, ktoré tak mrazivo spárováva vtedajšie okolnosti tohto aktu, s tými dnešnými bodnými ranami, ktoré tak prekérne prichádzajú od dnešných politických oponentov. Rovnako od každého osobitne.

S bodkou na „i“. Tou, ktorá tomu dáva (ne)zmysel. S pripomenutím, že tie bodajúce rany už dnes, nehovoriac o zajtrajšku, spôsobujú „hnisanie republiky“, stratu (ekonomického) zdravia štátu a morálneho) zdravia jeho občanov.

A čo je veľmi dôležité povedať v tomto kontexte, že to neboli vždy rany iba verejne bodané, ale aj tie spôsobované „konkludentne“, nečinnosťou. „Nebodajúc“ VTEDY svojich dnešných „neregistrovaných partnerov“, ktorí boli pri moci – v mene tých samých, rovnakých hodnôt, ktorých porušovanie DNES vytýkajú dnešnej vládnej koalícií. Robiac tak úmyselne a vrcholne neokrôchane – len a len zo solidarity, spôsobom ktorý je vo svojej podstate možno ešte ľudsky nečistejší, a stranícky odpudivejší..

LEBO tá nenápadná nápadnosť je očividná po parlamentných voľbách. Vykonávaná spôsobom, aký v prírode už poznáme. Dajúc to na chameleóna. V prípade hnutia zmenou  v názoroch a postojoch k veciam, udalostiam a javom. Zmenou rétoriky a sily hlasu na verejnosti, aká sa len tak ľahko nepočuje. Presnejšie, aká sa nepočula vtedy -„včera“, ako sa počuje dnes. A dnes už aj vidí..

PS :

A keď sme pri tomto historickom exkurze, čerpajúc poučenie zo starého Ríma – nejde v tomto kontexte nepripomenúť Piláta, jeho neblahú povesť, ktorá sa s ním dejinami vlečie.

Po „dnešku“ neprávom, lebo oproti tým, vo vedení dnešného hnutia, to bol slušný a poctivý človek. Rímsky prokurátor, ktorý síce chybil, ale ktorého prehrešok nejde ani zďaleka dať na roveň s tými, ktorým dnes nefungujú kotvy, ktorí dnes stratili kompas, ktorí dnes nevedia nájsť smer. Ktorí robia viac (hodnotovej) „straty“ svojim predchodcom, novodobým otcom zakladateľom hnutia, ako (morálneho) „zisku“..

A že nejde iba o lacné „krasorečnenie“, ale o osobitné, samostatné (aktívne i pasívne) „solidárne rany“ hnutia, o tom svedčia od roku 2020 popísané celé kilá papiera. A po voľbách, s opätovným pripomenutím, že až po voľbách, celé „kotúče“ záberov zverejnených v zvukovo-obrazových médiách.

Ale aj o nich potom..

Laco Kopál