Olympiáda a iné nepríjemnosti

Už roky tvrdím, že olympiáda pre mňa skončila, pretože nereprezentuje svoje vlastné ideály a už vôbec nie férovosť.

Dnes sa končia Zimné olympijské hry v Taliansku, tak sa pri nich na chvíľu pristavme. Olympiáda ako taká vznikla na myšlienke, aby sa ľudstvo nemuselo mlátiť zbraňami a namiesto toho radšej zápolilo v športe. Bola to win-win stratégia – domov nechodili rakvy s mŕtvymi vojakmi, neboli zničené štáty a ešte sa na tom dalo aj slušne zarobiť. Nielen finančne, ale aj propagandisticky.

V tomto zmysle bola olympiáda odjakživa presiaknutá politikou a nešlo pri nej o šport. Ak niekam pošlete armádu úradníkov – myslím tým funkcionárov najrôznejších zväzov, je logické, že skôr alebo neskôr začnú „miešať kávu“. Preto nás nemalo prekvapiť, ak z olympiády vylúčili nejaký štát, v tomto prípade Rusko a Bielorusko.

Pristavím sa teraz na chvíľu pri hokeji, kde sme včera v semifinále prehrali s Fínskom. Chlapi sú už raz takí, milujú štatistiky a výsledky. Tak som sa pozrel na štatistiku presiloviek v hokejovom turnaji na olympiáde. Tabuľku vedú Kanada a USA. V preklade dve mužstvá, ktoré vedia najviac provokovať. Tieto provokácie (niekto by použiil aj slovo podje…) logicky ústia do faulov a následných presiloviek. Po príklady ani netreba chodiť ďaleko, momentálne ich najviac zosobnili dvaja ukrajinskí bratia vo farbách USA. Pre porovnanie, Slovensko dostalo najviac trestných minút a hralo najviac v oslabení.

Taktika neustáleho provokovania je bytostne vlastná anglosasom ako takým. Keď sa pozriem do minulosti, prakticky hneď po skončení 2. sv. vojny sa napríklad Briti pustili do tzv. pinprick operations voči Sovietskemu zväzu a vlastne celému Ostbloku. Išlo presne o to isté, ako v prípade Tkachukovcov – malé „nevinné“ poddrbávanie. Cieľ je vždy rovnaký – vyprovokovať druhú stranu k útoku, aby ste následne mohli ukázať prstom, že to oni, to oni. Ešte lepšie sa táto taktika manifestovala v prípade Ukrajiny. Američania s Britmi dovtedy dráždili Rusov, až to nakoniec skončilo Krymom a potom vojnou. Takýchto poddbávačov pozná hádam každý už zo základnej školy. Dnes sa tejto téme venuje zvýšená pozornosť, pretože obete týchto provokatérov občas vezmú do rúk zbraň a skončí sa to tragédiou. Na začiatku však bola takmer vždy šikana. A šikana je prejavom slabosti alebo psychickej traumy toho, kto šikanuje. Zlo sa takto multiplikuje a posiela ďalej.

Ďalší moment tiež súvisí so šikanou a ponižovaním. Koniec-koncov, samotný Trump už dávnejšie dostal prezývku bully, teda násilník alebo tyran (def: a person who habitually seeks to harm or intimidate those whom they perceive as vulnerable.) Je to taktika, kedy sa Američania zapájajú hlavne do konfliktov, keď majú jasnú prevahu alebo je istý výsledok. Alebo si vyberajú slabšie obete. Tu je typickým príklad opäť 2. sv. vojna, do ktorej sa zapojili až vtedy, keď už bolo rozhodnuté. Trump vo svojom prvom funkčnom období robil len také výpady, kedy bolo vopred jasné, že vyhrá. Istým spôsobom to robí aj teraz. Iste, USA sa občas aj prepočítali, napríklad vo Vietname alebo v Kórei, ale aj to nakoniec dokázali otočiť vo svoj prospech a predať to.

Novinári a rôzni analytici dali meno aj inej bežnej stratégii Američanov a Britov – soft power. Sú to rovnako malé udalosti, ktoré ale na konci prispejú k výhode. V prípade hokeja sa teraz môžu na seba vyhovárať olympijský výbor, funkcionári hokejových federácii a firma Nike, aby na seba hádzali vinu za to, že dali Američanom a nám až príliš podobné dresy. Nie bedákajci Slováci, ale samotní amerikí televízni komentátori si z toho robili srandu: „prečo má USA na ľade 10 korčuliarov“ alebo „v západe dnes uvidíme 25 vlastných gólov„. Ak jedno mužstvo vopred vedelo, podľa akého výrazného znaku odlíšiť spoluhráčov, potom to mohla byť jasná výhoda. Teda malá, ale v kombinácii s inými faktormi výrazná pomôcka k nečestnému víťazstvu. Je čudné, že tieto dva príliš podobné dresy prešli cez celý proces schvaľovania bez toho, aby si to niekto všimol. Inak, už chápem, odkiaľ prišlo slovné spojenie „úplný hokej“…

Napriek všetkému vyššie popísanému je malý zázrak, že sme skončili na 4. mieste. Keď vezmeme do úvahy počet hráčov z NHL a mimoriadne nízky počet presiloviek, tak sme vyhrali. Tu sa však treba znovu pristaviť pri samotnej olympiáde. Súťažia tam spolu jednotlivé štáty, lenže ani to už nie je celkom pravda. Jednotlivé tímy majú u seba množstvo cudzincov a prisťahovalcov. Veď aj nás reprezentovala Anastazia Kuzminová. Vo farbách iných štátov štartuje množstvo športovcov s inoštátnym pôvodom, takže sa postupne stiera aj pôvodná myšlienka olympiády, v ktorej majú v čase mieru spolu súťažiť jednotlivé štáty.

Ako by teda mala vyzerať olympiáda budúcnosti? A čo ju vlastne odlišuje od majstrovstiev sveta? Má v tejto forme a podobe budúcnosť? Podľa mňa nemá.

P.S.

Zo zvedavosti som sa opýtal umelej inteligencie, kedy má Rusko šancu byť opäť zaradené na olympiádu. Vyšiel jej rok 2038, ale aj ten s otáznikom.

Opýtal som sa tiež na porovnanie na tímov z pohľadu počtu hráčov NHL a ich reálnej úrovne. Tam vyšlo, že niektorí hráči, ktorí boli započítavaní do NHL, hrali v skutočnosti na úrovni AHL alebo niektorej kvalitnejšej európskej ligy. Kanada mala z 25 hráčov NHL elitných 14, USA 12, Fínsko 6, Švédsko 8, Česko 3, Nemecko 2, Lotyšsko 0 a Slovensko 2.

Z tohoto porovnania vychádza Slovensko so 4. miestom ešte lepšie, než som popisoval vyššie v článku. Na to, aký sme malý štát, je to veľmi dobrý výsledok, na ktorom sa dá stavať. Preto patrí našim športovcom aj fanúšikom poďakovanie.

Svetonázor