NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE (260) NAŠE JEDINÉ ŽIVOTNÉ PRIESTORY

Ležíme si tu ako relatívne malý, rozhodne však nie bezvýznamný a pritom mimoriadne sympatický slovanský národ v strede Európy odjakživa. Nie som samozrejme historik, ale aspoň toto málo zo základnej školy viem.

My sme sem neprivandrovali niekde z Nórska na bojovej vikingskej misii, ani z ďalekých stepí Ázie ako kočovníci, ktorým sa odrazu pri vandrovaní po vyosenej zemeguli zapáčilo toto mierne klimatické pásmo s ročnými obdobiami, ani nás sem nedosadili britskí alebo holandskí kolonizátori, aby sme to tu pre nich plošne zabrali a spravovali lebo je tu celkom fajn, tak, ako si z vyprahnutej Austrálie urobili kontinentálnu dŕžavu a miesto pre výkon trestu odsúdencov. Nie, toto tu je odpradávna naša vlasť a náš zákonitý životný priestor. Všelikto, kto sa tu na Slovensku nudí, sa rád usadí kade-tade po svete a nájde si v zahraničí akýsi náhradný domov za trochu väčší peniaz pre svoj osobný alebo rodinný život, ale svoju vlasť si tam na pleciach so sebou neodnesie. Počas postgraduálu v Anglicku v rokoch 1994 a 1995 som sa aj ja ocitol v zahraničí a dokázal som tam nejaký čas žiť, ale tešil som sa ako malé dieťa keď som sa vracal domov do Bratislavy. Akokoľvek malé, predsa len je toto prívetivé a útulné miesto naším jediným životným priestorom, aspoň podľa mňa. Tak si ho nezničme.

Občas niekto do omrzenia opakuje ošúchanú frázu, ako keby sme sami nevedeli kde to sme, že Európska únia je našim jediným životným priestorom. Európa možno áno, lebo sme v jej srdci, tak to logiku má, ale naše územie už bolo súčasťou všelijakého „jediného životného priestoru“. Náš „jediný životný priestor“ bolo napríklad istý čas aj Apponyiho desivé Uhorsko, známe ako žalár národov, a viete ako to napokon neslávne dopadlo, že sme sa nesmeli v škole učiť po slovensky, a keď si Slováci chceli nechať vysvätiť svoj vlastný nový kostol v Černovej slovenským biskupom tak tam pred božím chrámom zahynulo guľkou žandárov niekoľko nevinných ľudí.

Potom prišla relatívne znesiteľná symbióza s Českom v rámci Československa, ale to malo tiež svoje zaujímavé stránky. Lebo sem na Slovensko posielala tatíčkova Masarykova Praha za veľký príplatok 1500 korún k platu mesačne všelijakých úradníkov a učiteľov, ktorí sa tu mali kráľovsky. Potom prišiel vojnový Slovenský štát, na ktorý všelikto spomína s nostalgiou, ale rozhodne to nemohlo v deformovaných európskych pomeroch za Hitlera byť tým pravým orechovým, nech sa na mňa nikto nehnevá. SNP tomu urobilo koniec a vzápätí prišla Červená armáda s maršalom Malinovským, ktorý oslobodil Bratislavu a zanechal tu za sebou na pamiatku Slavín a veľký cintorín padlých hrdinov oslobodenia. Okamžite sa okľukou cez londýnsku exilovú vládu vrátilo staré známe Československo bez pomlčky a naším jediným životným priestorom sa stala RVHP, Varšavský pakt a so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak. Ale aj to nám idealista Gorbačov s mapkou na holej hlave nečakane zrušil a napokon sme sa ako nezávislý štát, zbavený po novembrovom prevrate ostnatého drôtu, chrániaceho nás pred zhnitým Západom, „vrátili späť do Európy“ a naším jediným životným priestorom sa po tesnom referende stala Európska únia. Priveľa zmien „jediných životných priestorov“ za taký krátky čas.

A tak si tu teraz uprostred nášho jediného životného priestoru žijeme, klbčíme sa medzi sebou a vyžívame sa v nekonečných politických šarvátkach kvôli všetkému možnému, vrátane Zelenského Ukrajiny, Benešových dekrétov, Fica, Šimečku, kvót pre utečencov, prázdnemu plynovému potrubiu a netečúcej ruskej rope cez Ukrajinu. Ak si náhodou nejako „nesprávne“ názorovo dezorientovaný a tvrdíš, že deti odjakživa rodia na svete iba ženy s maternicou, tak sa môžeš ocitnúť vo väzbe. Tvrdnúť tam potom ako Julian Assange pre výstrahu celé mesiace pri starom elektrickom písacom stroji v malej kobke a čakať na špecializovaný trestný súd kvôli známej knihe, ktorá je dostupná v knižniciach a čítal ju skoro celý národ už za vlády komunistickej strany lebo to tu kolovalo v cyklostylovanom samizdate už pred päťdesiatimi rokmi.

Ktovie koľko jediných životných priestorov nás tu ešte čaká, lebo dejiny nezabrzdíš a nezastavíš, ani keby si im vystavil akúkoľvek nútenú stopku.

Michal Zoldy