AK BUDEME SÚDRŽNÍ, BUDE NÁS SVET REŠPEKTOVAŤ, AK NIE, BUDE NAŠU ROZTRIEŠTENOSŤ ZNEUŽÍVAŤ

Aj mňa pobúril článok Denníka N, ktorý vyšiel včera pod názvom „Nech už súboj s USA dopadne akokoľvek, ten najdôležitejší zápas sme prehrali“. Pobúril ma svojím bezbrehým pokrytectvom a falošným moralizovaním zámerne obchádzajúcim základné fakty, z čoho sa súdnemu človeku obracia žalúdok.

Jeho autor Ján Markoš nie je žiadnou morálnou autoritou, no napriek tomu sa pohybuje v liberálnych kruhoch ako samozvaný guru progresívnej etiky, čo pôsobí rovnako komicky ako keď sa z času na čas niekde na Sibíri objaví nejaká reinkarnácia Ježiša Krista a vytvorí okolo seba pseudonáboženskú sektu. Potiaľto by to nestálo za reč, keby mu Denník N nevytvoril taký veľkorysý autoritatívny priestor, v ktorom káže svoje politicky a ideologicky zaujaté rady moralizujúceho hochštaplera. A navyše sa tvári, že rozoberá údajne etické dilemy „do hĺbky“ (hoci sú až banálne povrchné) a sám sa vyhlasuje za „lektora kritického myslenia“ (ktoré sa o neho ani neobtrelo).

Táto osoba by zaujímala len obmedzený okruh čitateľov červeného denníčka, keby jeho včerajší článok nerozčúlil široké spektrum ľudí od ministra vnútra až po bežných hokejových fanúšikov. Schopnosť provokovať je základným predpokladom relevantnosti každého poctivého mysliteľa, ale len v tom prípade, ak narúša vžité stereotypy, a nie ak ich prehlbuje až na absurdnú úroveň. Poďme si teda bez emócií vysvetliť, v čom tento falošný kazateľ apelujúci na naše svedomie morálne úplne zlyhal.

Autor si kladie otázku, či sú hokejisti slovenského tímu skutočne „našimi chlapcami“, keď je pre neho ťažké úprimne a od srdca podporovať mužstvo, s ktorým žiadne spojenie necíti. On sa vraj dokáže identifikovať iba s ideálmi, a preto Slovák, ktorý kradne a klame, mu je vzdialenejší než Patagónčan, ktorý verí v spravodlivosť, rovnako ako sa nedokáže stotožniť s Mariánom Kočnerom, hoci sa rovnako ako on narodil na Slovensku…

Porovnávať našich statočných húževnatých bojovníkov, ktorí nechali srdce na ľade, s gangstrom Kočnerom, je neslýchaná ohavnosť, akej sa môže dopustiť len človek bez štipky súdnosti. Človeku sa až veriť nechce, že chlapík s takýmito deficitmi z oblasti logického myslenia bol kedysi šachovým veľmajstrom…
Neviem, či Ján Markoš rozumie tomu, že na medzinárodných športových súťažiach štartujú a súperia národné tímy, a preto sa fanúšikovia nemôžu stotožniť s kolektívom spravodlivých, pravdovravných, čestných a humánnych, ale len s družstvom Slovákov, Čechov, Američanov alebo Švédov. Markoš tvrdí, že keď počuje obrancu Martina Gernáta, ktorý prišiel z KHL, je to pre neho iný svet, s ktorým nechce mať nič spoločné.

Markoš nechápe alebo skôr nechce pochopiť, že pri športe neposudzujeme, či dotyčný reprezentant podvádza manželku, kradne horalky v samoobsluhe alebo má politické názory, ktoré sa nezhodujú s našimi. Rozhoduje jeho momentálny výkon. Nikto z tých chlapcov nerieši primárne politiku. Chcú hrať, sú v životnej forme a štyri roky dreli pre väčšinu z nás nepredstaviteľným spôsobom, aby splnili tie najnáročnejšie kritériá a dostalo sa im tej cti hrdo reprezentovať svoju vlasť so štátnym znakom na prsiach na najvyššom možnom športovom podujatí. Markošovi to evidentne nič nehovorí, pre nich je to všetko, pre čo žili.

Poučovať hokejistov ako to robí Markoš (že prehrali mravný zápas), poslankyňa za SaS Holečková (že stratili morálny kompas) alebo bývalý český hokejista Hašek (že majú krv na rukách) je niečo tak odporné, až sa musím spýtať: kto ste, že sa tvárite ako etalón morálky? Práve vy, ktorí ste mlčali, keď Izrael páchal genocídu v Gaze? Ktorí ste dokonca ticho schvaľovali, keď Spojené štáty protiprávne bombardovali Irán a uniesli venezuelského prezidenta? Dominik Hašek sa nevedel vykoktať, keď mu redaktorka položila otázku, prečo zarábal milióny v NHL, keď Spojené štáty zavraždili státisície Iračanov? Vy sa naozaj necítite ani trochu trápne pri tom obludnom dvojakom kilometri? Keď odsudzujete zločim jedného a tolerujete zločin druhého, nie je to principiálne morálny, ale účelovo politický postoj.

Vy ste nepočuli, ako na otváracom ceremoniáli diváci vypískali účasť izraelských a amerických špprtovcov? Nepochopili ste ten odkaz? Namiesto toho sa štáty Európskej únie rozhodli bojkotovať otvorenie paralympiády, lebo sa na nej zúčastnia ruskí a bieloruskí športovci. Taká ohavnosť a necitlivosť! To vám nie je ani štipka hanby, že vám prekážajú už aj zdravotne znevýhodnení športovci bez rúk, bez nôh, bez zraku? Čo majú tí spoločné s vojnou??? Chcú iba možnosť ukázať svetu výsledok svojho štvorročného úsilia. Akým právom im v tom bránite? To nie oni, to vaša selektívna spravodlivosť oslepla a ochrnula.

O čo efektívnejšie a morálne presvedčivejšie bolo, keď sa na olympiáde stretli tí najväčší nepriatelia a poraziť ich v plávaní, behu či hokeji bolo to najväčšie zadosťučinenie, tá najvyššia prestíž. Ale čo má znamenať toto zbabelé zbavovanie sa tých najväčších súperov? Aký význam majú olympijské hry, keď sme zabudli na ich zmysel a ideály?

Spomeňte si na slová Pierra de Coubertina: „Najdôležitejšie na olympijských hrách nie je zvíťaziť, ale zúčastniť sa, lebo ich zmyslom nie je víťazstvo, ale čestný boj… Ten zahŕňa rešpekt voči súperom a pravidlám, podporuje toleranciu a oslavuje zjednocujúcu silu športu, ktorá spája ľudí z celého sveta bez ohľadu na rozdiely… Zámerom je odložiť rivalitu bokom a uvedomiť si, že nás spája viac, ako rozdeľuje.“

Čo z tohto sa naplnilo v Milane Cortine roku 2026? Keď si uľahčíte cestu k víťazstvu tým, že vyradíte ruských a bieloruských športovcov, je to podvod, a nie morálne rozhodnutie – najmä keď v prípade Izraela či USA žiadne dôvody nevidíte a nepočujete. A keď sa už ani len neusilujete o olympijské prímerie – najstaršiu a najkrajšiu tradíciu, ktorá má v podobe posvätného mieru (ekecheirie) svoj pôvod až v 9. storočí pred Kristom) – o akých mravných zásadách to tak odpudzujúco pokrytecky moralizujete, keď je to už iba obyčajné komerčné nákladné divadlo?

Páči sa mi jeden výrok trénera našich brankárov Jána Lašáka, ktorý sa celou váhou svojej osobnosti postavil za účasť našich najlepších hráčov z KHL v slovenskej reprezentácii. Pre tie mladšie ročníky pripomínam, že keď chytal pred bezmála štvrťstoročím majster sveta Ján Lašák, tak celé Námestie SNP v Bratislave skandovalo „Lašák nie je človek, Lašák je boh!“ – taká to bola legenda. Ján Lašák povedal toto: „Som veľmi hrdý a som veľmi rád, že sa znovu podarilo spojiť Slovensko. Dúfam, že ľudia sa z toho aspoň trošičku poučia a uvedomia si, že sme malá krajina, musíme držať spolu, musíme si navzájom priať a robiť len správne veci pre Slovensko.“

Tesať do kameňa tieto slová. Lebo Slovensko prežije naozaj len vtedy, keď bude súdržné. Bude silné len vtedy, ak bude držať spolu ako tie Svätoplukove prúty. Bude úspešné, len ak sa bude navzájom podporovať. Je pre mňa nepochopiteľné, že medzi nami žijú ľudia, ktorí za každých okolností podporia všetko protislovenské, tešia sa z útokov Nemecka, Poľska, Ukrajiny či Chorvátska voči Slovensku a nikdy sa nepostavia za svoju vlasť. Keď má bývalý europoslanec Ivan Štefanec v sebe toľko drzosti, že nazve našich reprezentantov z KHL Martina Gernáta, Adama Lišku a Adama Ružičku „teroristami a morálnym odpadom“. A keď potom vyhrávame v hokeji, tak poslankyňa za PS Beáta Jurík – tá poslankyňa, ktorá bez štipky elementárnej vlasteneckej hrdosti vyhlásila, že dôveruje viac ukrajinskému prezidentovi ako slovenskému – natiahne na seba celkom účelovo národný dres a túžiac sa zviesť na vlne eufórie vykríkne: „Verte chalanom, lebo sú naši!“ No to bolo také úprimné a prirodzené, však…

Ale keby to myslela úprimne, tak presne toto potrebujeme: dôverovať si v základných veciach. Vedieť, že v určitých veciach musíme držať spolu, a nie s Bruselom, Washingtonom, Kyjevom či Moskvou, lebo nikto iný nám viac nepomôže ako my sami. Ak budeme súdržní, budú nám s rešpektom pomáhať aj ostatní, ak nie, budú len zneužívať našu roztrieštenosť na svoje ciele. Hokej nám ukazuje, že len národ, ktorý je zjednotený, súdržný, žičlivý a odhodlaný, môže pomýšľať na tie najvyššie méty. Držme sa toho aj po tom, keď olympijská eufória opadne.

Moralizovanie tak v športe ako aj v politike je slepou uličkou. Nebezpečne nám skresľuje realitu, lebo tí, ktorí si myslia, že sú stelesnením dobra, začnú vo všetkých ostatných vidieť stelesnenie zla. V skutočnosti ide v politike o súperenie legitímnych odlišných záujmov, ktorých je v spoločnosti veľké množstvo a demokracia slúži na to, aby ich zápas prebiehal férovo a bez násilia. Pokrytecké morálne súdy sú nebezpečné v tom, že ak zadefinujete tento zápas ako boj dobra so zlom, tak vám musí byť jasné, že medzi týmito fatálnymi polohami niet žiadneho kompromisu: buď zničíme protivníka alebo budeme všetci zatratení. Nedajme sa zmiasť týmito manipulátormi. A držme palce všetkým, ktorí prišli s tými najlepšími úmyslami odovzdať svoje srdce za Slovensko.

Eduard Chmelár