‘Green’ znamená únik priemyslu z Európy, pre investorov neúnosná záťaž

Za posledných niekoľko rokov sa svet zmenil dramatickejšie ako kedykoľvek predtým od konca studenej vojny. Po predstavení Európskej zelenej dohody v roku 2019 Európu zasiahla pandémia, rozsiahla vojna na jej hraniciach a v dôsledku toho vážna energetická kríza. Európska politika v oblasti klímy a energetiky sa však stále do značnej miery riadi scenárom spred krízy, akoby sa k žiadnym zásadným zmenám nedošlo.

Environmentálny tím Komisie pokračuje, akoby program fungoval: „Európska politika v oblasti klímy a energetiky sa stále do značnej miery riadi scenárom spred krízy, akoby sa neudiali žiadne zásadné zmeny. Európska zelená architektúra teraz zápasí s problémami. Hlavný nástroj na realizáciu Zelenej dohody – balík Fit for 55 – už nezodpovedá realite.“ (Foto: Thierry Monasse/Getty Images)

Európska zelená architektúra sa teraz trápi. Hlavný nástroj na realizáciu Zelenej dohody – balík Fit for 55 – už nezodpovedá realite. Obmedzená diskusia o cieľoch v oblasti klímy do roku 2040, zhoršujúca sa konkurencieschopnosť EÚ, ako zdôraznili správy Draghiho a Lettu, a rastúce obavy z vplyvov nového systému obchodovania s emisiami EÚ2 (ETS2) na domácnosti a dopravu nie sú izolované problémy. Sú príznakmi hlbšieho problému: Zelenej politickej architektúry, ktorá si mýli ambície s realitou a ciele so stratégiou.

Veríme, že súčasný kurz je zradný: Riskuje oslabenie hospodárskej sily a sociálnej súdržnosti Európy v mene záchrany planéty, pričom v praxi prináša zanedbateľné globálne klimatické výhody.

V jadre tejto debaty leží zásadne utopický prístup. EÚ v súčasnosti zodpovedá za menej ako sedem percent globálnych emisií. Napriek tomu veľká časť rétoriky o Zelenej dohode naznačuje, že jednostranné kroky EÚ nejako, takmer automaticky, zmenia planétu. Nedávne rokovania COP10 však ukázali, že väčšina hlavných producentov emisií sa s dodržiavaním týchto noriem neponáhľa. Zatiaľ čo Európa si zúžila vlastný manévrovací priestor, zvýšila ceny a znásobila povinnosti podávania správ, globálni konkurenti sa vydali oveľa flexibilnejšou cestou orientovanou na priemysel. Investície unikajú z Európy, priemyselné odvetvia odkladajú alebo presúvajú projekty a podnikatelia čoraz viac považujú regulačnú záťaž za neúnosnú.

V porovnaní s rokom 1990 dosiahla EÚ ako celok doteraz zníženie emisií skleníkových plynov o 37 percent. Inými slovami, za 35 rokov sme znížili emisie v priemere o niečo viac ako jedno percento ročne. Zníženie o 90 percent do roku 2040 znamená ročnú mieru znižovania o 3,5 percenta – čo je viac ako trojnásobok historického tempa.

Pripomeňme si, že počas ťažkého obdobia pandémie medzi rokmi 2020 – 2023 klesli emisie skleníkových plynov v EÚ len presne o 3,5 percenta. Nazývať takúto trajektóriu „realistickou“ nie je úprimné. Vyvoláva očakávania, ktoré sa nedajú naplniť.

Systém obchodovania s emisiami (ETS) je jasnou ilustráciou tejto logiky: Dodržiavanie predpisov často nie je motivované pozitívnymi investičnými signálmi, ale rastúcimi nákladmi na ich nedodržiavanie. Keďže ceny uhlíka prudko vzrástli z priemerných 25 eur za tonu v roku 2020 na viac ako 100 eur do roku 2023, toto štvornásobné zvýšenie spôsobilo pre toto odvetvie masívny nákladový šok. ETS tiež prispel k približne 20-percentnému nárastu cien energií v časoch energetickej krízy, čo ďalej zhoršilo každodenný život občanov a podnikov bez účinného mechanizmu, ktorý by na tieto šoky rýchlo reagoval.

V diskusiách o klimatickej politike sa často pripomína, že neexistuje univerzálne riešenie. Preto je, najmä pri prijímaní opatrení, ktoré zásadne ovplyvňujú ekonomiky EÚ a majú nerovnomerný vplyv na jednotlivé členské štáty, nevyhnutné vykonať analýzu navrhovaných opatrení na úrovni štátov. Tým, že Komisia neposkytne takéto rozdelenie, ignoruje neprimeranú záťaž, ktorá pripadá na strednú a východnú Európu. Namiesto komplexného posúdenia vplyvu sú členské štáty ponechané na to, aby samy odhadli potenciálne sociálne škody, čím v podstate letia do búrky naslepo. Zároveň je hlavný kompenzačný mechanizmus – Sociálny klimatický fond – komplikovaný, plný voľnej úvahy, a preto neistý. Členské štáty sú oprávnené na podporu iba vtedy, ak to Komisia rozhodne.

Niekoľko lídrov EÚ si tento problém už uvedomilo. V Budapeštianskom vyhlásení o novej dohode o konkurencieschopnosti Európy z roku 2024 lídri výslovne a jednomyseľne vyzvali na nový program konkurencieschopnosti, zjednodušenie regulácie a lepšiu rovnováhu medzi ekologickými cieľmi a rastom. Ciele sa však stále sprísňujú, zatiaľ čo ekonomické a sociálne základy zostávajú zanedbávané.

Po prvé, potrebujeme realistický prístup, ktorý skutočne vyváži konkurencieschopnosť so zelenými ambíciami, namiesto toho, aby ich staval proti sebe. To znamená zosúladenie klimatických cieľov s dôkladnou analýzou priemyselných kapacít, energetickej infraštruktúry, závislostí od kritických surovín a bezpečnostných rizík.

Po druhé, potrebujeme skutočne kooperatívny prístup, ktorý berie domácnosti, národné ekonomiky a podniky vážne. Členské štáty sa značne líšia v energetických štruktúrach, úrovni príjmov a vystavení sa vonkajším šokom. Domácnosti sa líšia v tom, ako ľahko dokážu investovať do izolácie, modernizácie kúrenia alebo čistejších áut. Podniky sa líšia v ziskoch a prístupe k financovaniu. Kooperatívna a neideologická transformácia tieto rozdiely uznáva.

Po tretie, namiesto grandióznych oznámení potrebujeme dobre navrhnutý program: postupný prechod s realistickými časovými harmonogramami a úprimnou diskusiou o kompromisoch. Nikde to nie je naliehavejšie ako v prípade ETS2, systému EÚ na obchodovanie s emisiami pre budovy a cestnú dopravu. Dodávatelia palív a energie by boli povinní nakupovať kvóty za každú tonu vypusteného CO2 a – v súlade so základnou trhovou logikou – by tieto náklady nevyhnutne preniesli na koncových používateľov. Musí byť stiahnutý, alebo aspoň ďalej odložený a zásadne prepracovaný.

Ak budú európske inštitúcie ochotné akceptovať realitu namiesto toho, aby sa lipli na zradných ambíciách, je možná úspešná zelená politika. Politika, ktorá chráni životné prostredie bez toho, aby obetovala konkurencieschopnosť. Politika, ktorá presadzuje dekarbonizáciu bez toho, aby ľudí doháňala do energetickej chudoby. Politika, ktorá nepristupuje k opatreniam v oblasti klímy ako k moralizujúcim pretekom o najodvážnejší cieľ, ale ako k komplexnej, dlhodobej transformácii našich ekonomík a spoločností.

Csaba Lantos je minister energetiky Maďarska

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2026/02/green-means-industry-leaking-out-of-europe-a-burden-intolerable-for-investors/