„NESTŘÍLEJTE, VŽDYŤ JSOU TADY LIDI!“

Dlho som nevedel zvoliť vhodné prirovnanie, koho mi pripomínajú ľudia, ktorí odmietajú akékoľvek dohody, akékoľvek kompromisy, akékoľvek rokovania s Rusmi (akoby malo nejaký zmysel naliehavo sa dožadovať miesta pri stole, za ktorým rokujú iní, no ani sa len nepokúsiť o priame rozhovory s nepriateľom), ale vzápätí začnú moralizovať nad tým, že veď ako sa dá s nimi rozprávať, keď bombardujú infraštruktúru Ukrajincov a im je potom zima…

Mám pre takýchto ľudí novinku: vo vojnách zomierajú ľudia! Aj bez švejkovského ironizovania by si všetci mali uvedomiť, že vojna nie je žiadna počítačová hra, ani strategická hra o monopoly, že by sa v žiadnom prípade nemala romantizovať ako príležitosť na zrodenie hrdinov a už vôbec nie redukovať na geopolitické úvahy. Vojna je najhoršie a najkoncentrovanejšie zlo, aké človek vymyslel, peklo na Zemi, vojna je to, čo vám neukazujú: roztrhané telá, dokaličené deti, trosky miest, spálená zem, zničené rodiny, hlad, zima, násilie, ponižovanie, šírenie chorôb a krajina bez perspektívy.

Vojna je najťažší zločin proti životu, a preto prvoradou úlohou tých, v ktorých zostala aspoň štipka ľudskosti, je zastaviť toto beštiálne krviprelievanie a ničenie – bez taktizovania, špekulovania, kalkulovania a výhovoriek. A keďže obe strany konfliktu majú vždy rozdielne predstavy o výsledku – bez rokovania, trpezlivosti, tolerancie, rešpektu a kompromisu to jednoducho nejde. 90 percent vojen sa končí práve takto. Zabudnite na Hitlera a iných bubákov, ktorých vraj musíme poraziť – ak nie ste ochotní obetovať sa do prvej línie, kde beriete tú drzosť posielať tam iných a ešte sa chvastať, že bojujú za vás?

Pozrite sa na tých nešťastných Ukrajincov – oni už nechcú umierať. A zabíjajú ich nielen na fronte, kam ich ženú ako na bitúnok, strieľajú ich vlastní na hraniciach ako divú zver, keď chcú z tohto pekla ujsť, poľujú na nich v uliciach miest, kde ich unášajú pred zrakmi svojich vydesených a plačúcich detí, mnohých umlátia na smrť už vo výcvikových strediskách, popravujú tých, ktorí nechcú bojovať, zabijú aj tých, ktorí zúfalo držia v ruke bielu vlajku. Toto tí pokrytci a moralisti hecujúci do pokračovania vojny nechcú vidieť, pred týmito zverstvami odvracajú tvár. No Ukrajina je dnes jeden veľký koncentračný tábor a aj tieto vojnové zločiny raz budú musieť byť potrestané.

Nie, našou hlavnou úlohou nie je vyvíjať nové druhy zbraní, zvyšovať výdavky na zbrojenie a zvolávať vraj „bezpečnostné“ konferencie, ktoré nie sú ničím iným ako vojnovými poradami o tom, ako vydržať bojovať čo najdlhšie. Horúčkovitá snaha zničiť toho druhého sa vždy skončí vzájomným sebazničením.

Našou prvoradou úlohou hodnou označenia človek je zastaviť bezbrehé zbytočné a nezmyselné krviprelievanie, ktoré nás nikam neposúva, len k ďalším obetiam, zintenzívneniu zabíjania a rozoštvávaniu národov. Bezpodmienečnou povinnosťou politikov, ktorých platíme z našich daní, je budovanie cesty k mieru, porozumeniu a priateľstvu medzi národmi, rešpektovanie rozličných záujmov a hľadanie tých spoločných. Prostý a dobrý vojačik Švejk tomu rozumel viac ako generál Pavel a oveľa viac ako bývalý provianťák Macko. Nenechajte sa rozoštvať militantnými záujmami skorumpovaných politikov, najatých novinárskych žoldnierov a zbrojárskych firiem. Všetko, čo potrebujeme, je MIER.

Eduard Chmelár