NIKTO NECHCE MIER

Tohtoročná Mníchovská bezpečnostná konferencia dokonale obnažila stav súčasného sveta a nebol to pekný pohľad. Nezazneli na nej žiadne strategické návrhy, žiadne rozumné ciele, len detinské prekáračky, hlúpe vyhrážky a nedôstojné, miestami až suterénne urážky (napríklad, keď sa Zelenskyj posmieval Orbánovi, že mu nerastie armáda, ale pupok, na čo mu maďarský premiér pokojne odpovedal, že aj toto je dôvod, prečo Ukrajina nie je dosť vyspelá na to, aby sa stala členom rodiny EÚ). Bol to jeden z najhorších ročníkov, miestami pripomínal skôr zbrojársky veľtrh, no čo bolo najcharakteristickejšie: vo vzduchu až mrazivo visela vojna, vlastne sa o inej alternatíve ani nerokovalo.

O to viac prekvapuje, ako všetkých dojal prejav ministra zahraničných vecí USA Marca Rubia. Predseda Mníchovskej bezpečnostnej konferencie Wolfgang Ischinger po jeho skončení šéfovi americkej diplomacie zalichotil, či počul ten obrovský povzdych úľavy v sále a poďakoval sa mu za „uisťujúce posolstvo partnerstva“, ale to bolo extrémne prehnané hodnotenie. Chápem, že po minuloročnom šoku z prejavu J. D. Vancea museli Rubiove slová znieť neporovnateľne príjemnejšie, ale skúsených diplomatov a expertov by snáď nemal pomýliť tón. Rubio totiž nepovedal nič iné než to, čo hlása Trump, ale zabalil to do diplomatického slovníka akéhosi imperializmu s ľudskou tvárou. Čo nám teda v skutočnosti odkázal emisár prezidenta USA?

Rubio so zdanlivou pokorou oznámil, že v uplynulých desaťročiach sme „spoločne urobili chyby“, keď sme prijali „dogmatickú predstavu voľného trhu a neobmedzeného obchodu“. To bolo prvé zavádzanie, pretože dogmatický neoliberalizmus nám vnútili samotné Spojené štáty v podobe tzv. washingtonského konsenzu, keď to bolo pre záujmy USA výhodné. Táto koncepcia sa zrútila po globálnej finančnej kríze a odvtedy nastala paradoxná situácia, keď dnes vraj „komunistická“ Čína presadzuje ekonomickú globalizáciu a jej stvoriteľ USA zavádza protekcionizmus.

Rubio za chybu označil aj to, že „mnohé štáty investovali do rozsiahlych sociálnych systémov za cenu toho, že prestali udržiavať schopnosť brániť sa, kým iné krajiny investovali do najrýchlejšieho zbrojenia v celej histórii ľudstva a neváhali používať tvrdú vojenskú silu na presadzovanie vlastných záujmov“… No tak moment. Štát, ktorý bezkonkurenčne v posledných desaťročiach najviac investoval do zbrojenia, najrýchlejšie zbrojil a najviac ohrozoval svet vojnami sa volá – Spojené štáty americké. Nie je pravdou, že sme prestali udržiavať schopnosť brániť sa – to je mýtus – keby USA neviedli toľko nákladných, zbytočných a protiprávnych vojen, ktoré nemajú s obranou nič spoločné, nemuseli sa sťažovať, že dávajú na vojenské výdavky v porovnaní s Európou neprimerane veľa. Lebo ani ten najväčší armádny propagandista ma nepresvedčí, že závratná suma 1,5 bilióna dolárov na zbrojenie je nevyhnutná na obranu.

Potom je jasné, že Spojené štáty nám vyčítajú vraj príliš štedré investície do verejných služieb. Lenže Európska únia je postavená na silnom sociálnom štáte. A je tragédiou, že ho dnes prakticky nikto nebráni, lebo sociálna demokracia je mŕtva. Dokonca aj Robert Fico vyjadril včera v rozhovore s Marcom Rubiom pre zvyšovanie vojenských výdavkov „pochopenie“. Potom nemôžete byť prekvapení, že s ním nerokoval o zrušení ba ani o revízii vojenskej zmluvy s USA, ale sľúbil mu ďalší nezmyselný nákup ďalších štyroch stíhačiek za stámilióny eur. Nech sa potom nečuduje, že mu klesajú percentá, keď oklamal voličov v takej zásadnej veci.

Potom Marco Rubio povedal niečo, pri čom by mali najmä malé štáty spozornieť. Zdôraznil, že nemôžeme stavať „takzvaný globálny poriadok“ nad životne dôležité záujmy našich národov. Tvrdil, že OSN nezohrala v najdôležitejších otázkach „prakticky žiadnu úlohu“ a že to muselo byť „americké vodcovstvo“, ktoré vyriešilo mnohé konflikty vrátane vojny v Gaze. Toto bola snáď najzákernejšia lož z celého prejavu.

Názory ministra Rubia na Organizáciu spojených národov poznáme. Po invázii do Venezuely a vyhrážaní sa Grónsku povedal, že ho nezaujíma, čo OSN robí. Aj v tomto prípade iba zopakoval dešpekt USA k svetovému poriadku. Zabudol však dodať, že mnohé problémy by nevznikli, nebyť USA, že ich neustále vetovanie spravodlivého riešenia konfliktov – vrátane toho v Gaze – vojnové utrpenie predlžovalo. A hoci je pravdou, že OSN je dnes (zasa len vďaka postoju USA) paralyzovaná, nie je pravdou, že nezohrala žiadnu úlohu. Počas svojej existencie s minimálnymi právomocami vyriešila desiatky konfliktov, dekolonizovala polovicu sveta, a to, čo nedokázala, nezvládla nie organizácia samotná, ale veľmoci pre svoje sebecké záujmy.

Najväčšou a najnebezpečnejšou pascou, ktorú nachystal svojmu mníchovskému publiku (ale hovoril o tom aj v Bratislave na stretnutí s členmi slovenskej vlády), bolo povzbudzovanie jednotlivých krajín, aby nekonali podľa medzinárodného práva, ale vlastných národných záujmov. Znie to strašne ľúbivo, ale takýto model ohrozuje suverenitu malých štátov zo všetkých foriem medzinárodného usporiadania najviac. Súťaž o presadzovanie národných záujmov totiž vždy vyhrávajú veľmoci, ktoré so svojou vojenskou, politickou, finančnou a ekonomickou silou malé národy zákonite prinútia dodržiavať mocenské pravidlá hegemóna – buď sa mu prispôsobia alebo ich zničí. Napokon, keď Rubio po boku slovenského premiéra vyhlásil, že Spojené štáty očakávajú, že každá krajina bude konať podľa svojich národných záujmov, prečo to Trumpova vláda neumožnila aj Venezuele?

Každý suverénny národ by mal vytvárať čo najlepšie podmienky pre napĺňanie svojich národných záujmov, ale ignorovanie spoločných pravidiel a nezáujem o medzinárodné právo platné pre všetkých nám ich určite nezabezpečí. Heslo „America first“ so svojím historickým pôvodom v druhej svetovej vojne, kedy v rokoch 1940 – 1941 predstavovalo krajne pravicové hnutie s antisemitskou rétorikou a fašistickými prvkami, nie je hodné nasledovania. Pri zohľadnení našich geopolitických možností navyše slogan „Slovensko na prvom mieste“ pôsobí komicky. Mali by sme preto spozornieť: čo nám vlastne odkázal Marco Rubio?

Tí, ktorí sú náchylní k akémusi emocionálnemu dojatiu, mohli v jeho prejave počuť sladké slová o partnerstve a spoločnej západnej civilizácii, vrelé ubezpečenia, že sme spojení „najhlbšími putami“, že USA a EÚ k sebe patria, že Američanom na nás „hlboko záleží“ (sic!) a že pod vedením prezidenta Trumpa „obnovíme éru západnej dominancie“… Kto tam počul len toto, nepochopil podstatu. A tak, keď si utriete slzičky, chcel by som vašu pozornosť zamerať na tú pasáž, v ktorej povedal: „Našou nádejou je, že to urobíme spoločne s vami, našimi priateľmi tu v Európe – no ak to bude nevyhnutné, sme pripravení urobiť to sami.“

Rubio teda zopakoval Trumpovu víziu, že Spojené štáty budujú vlastné globálne impérium, bez ohľadu na medzinárodné právo, bez ohľadu na spojencov a my máme na výber jedine to, že buď sa k nim pridáme pod ich vodcovstvom alebo si našu poslušnosť vynútia silou. Lenže dnešný svet nepotrebuje „obnovenie západnej dominancie“ (čo nie je nič iné ako neokolonializmus), ale vytvorenie nového spravodlivého svetového poriadku, ktorý dominanciu a rivalitu nahradí rešpektom a spoluprácou v prospech rozvoja pre všetkých.

Ale európski lídri si počas tejto pasáže asi odskočili na záchod, inak si neviem vysvetliť, že im stačila lacná lichôtka od Rubia na to, aby zabudli na všetko, čo sa stalo od 3. januára a opäť začali Spojeným štátom aportovať. V tomto smere vrchol trápnosti dosiahla dánska premiérka Frederiksenová, ktorá v panelovej diskusii pôsobila, akoby sa žiadne ohrozenie suverenity Dánska zo strany USA nekonalo, lebo podľa nej je najväčšou hrozbou pre Európu Rusko, a preto ju netrápi budúcnosť Grónska, ale to, ako zabezpečiť „úplnú podporu Ukrajiny v štýle NATO, ktorá jej môže pomôcť zaútočiť na Rusko“…

Práve bojovne naladená atmosféra proti Rusku ma na tohtoročnej Mníchovskej bezpečnostnej konferencii znepokojila najviac. Na jednej strane sa európski lídri absolútne nevedeli zhodnúť na hodnotení situácie. Z ich úst ste počuli úplne protichodné a navzájom sa vylučujúce vyhlásenia od toho, že Rusko je na pokraji ekonomického zrútenia až po fantazmagórie, že zaútočí na Európu ešte tento rok. Ruský prezident Vladimír Putin tieto bludy opakovane vyvracal – jeho problém je však v tom, že po tom, čo oklamal celý svet, že na Ukrajinu nikdy nezaútočí, už Rusku tak ľahko nikto neuverí.

Generálny tajomník NATO Mark Rutte sebavedomo vyhlásil, že Severoatlantická aliancia je schopná v priamej vojenskej konfrontácii poraziť Rusko. Poľský prezident Nawrocki vyhlásil, že Poľsko „na pokraji ozbrojeného konfliktu s Ruskom“ zvažuje vývoj vlastných jadrových zbraní. Britský premiér Starmer v tejto súvislosti vyhlásil, že „musíme byť pripravení bojovať“.

Podpredseda ukrajinskej vlády Taras Kačka Európskej únii odkázal, že 90 miliárd dolárov nepokrýva ich obranné potreby a skutočné náklady na tento rok prevýšia 100 miliárd dolárov. A Zelenského drzosť zašla tak ďaleko, že okrem spomínaných urážok adresovaných maďarskému premiérovi vo svojom prejave namyslene vyhlásil, že ľudia by sa mu mali poďakovať za to, že chráni Európu pred Rusmi (sám sa Európanom za pomoc nepoďakoval) a oboril sa na Európu, nech si nemyslí, že sa môže večne schovávať za štít Ukrajiny…

Bývalá šéfka americkej diplomacie Hillary Clintonová zasa označila snahu prinútiť Ukrajinu k mierovej dohode za hanebnú a fanaticky ziapala: „Dajte Ukrajincom Tomahawky, dajte im viac rakiet pre ich Patrioty, umožnite im spôsobiť väčšie škody Rusku! Spôsobte bolesť rafinériám, spôsobte bolesť raketovým základniam, spôsobte takú bolesť, ktorá vytvorí lepšie podmienky pre vyjednávanie!!!“ A Volodymyr Zelenskyj tento vojnový cieľ doplnil šokujúcou požiadavkou: každý mesiac zabiť najmenej 50 000 ruských vojakov. Akoby nechápali, že bezhlavým ničením a pomstou v štýle nacistických tradícií dokážu vojnu vystupňovať, no nie ju ukončiť. Aká bude asi reakcia Putina, na ktorého sú už teraz vyvíjané tlaky jastrabov, že zatiaľ neudrel plnou silou a postupuje príliš „šetrne“? Správanie Clintonovej mi zasa pomohlo znovu si uvedomiť, že napriek všetkým výhradám k Trumpovi, keby to dnes záležalo od tejto kliky Demokratov, tak sme dnes na pokraji jadrovej vojny.

A aj sa k tomuto bodu blížime, pretože všetky predpoklady na rozpútanie globálneho konfliktu už nastali, atmosféra je krajne vybičovaná, politici nás rečami tlačia k vojne a ani v Mníchovej nebol nikto, kto by apeloval na diplomatické a mierové vyriešenie sporu. Všetci už len počítajú zbrane, vojenské jednotky, diskutujú o bojovej taktike, dohadujú nákupy ďalších rakiet, lietadiel, dronov a vrtuľníkov, posielajú si veľkohubé vyhrážky ako náčelníci primitívnych kmeňov hevujúcich sa pred osudovou zrážkou… Oni nechcú mier. Oni chcú naozaj vojnu s Ruskom. A skutočných mierotvorcov nevidno… Kto to zastaví?

Eduard Chmelár