SLOVENČINA DOSTÁVA VO VEREJNÝCH PREJAVOCH SMRTEĽNÉ ÚDERY

Už takmer desať rokov sa usilujem presvedčiť verejnosť a najmä poslancov NR SR, aby ustanovili a oficiálne vyhlásili 14. február za Pamätný deň spisovnej slovenčiny. Som trpezlivý, lebo verím, že raz sa nájde taká osvietená politická reprezentácia, ktorá pochopí historický význam dnešného dňa. Nie je to taký gýčový a komerčný sviatok ako deň zaľúbených, ale verím, že aj láska k spisovnému jazyku, ktorý nás definuje, si zasluhuje pozornosť.

Dôvod je jednoznačný. 14. februára 869 zomrel v Ríme zakladateľ slovanského písomníctva Konštantín Filozof. A 14. februára 1843, na tajnej schôdzke vo svojom byte na rohu Panenskej a Kozej ulice v Bratislave, oznámil Ľudovít Štúr svojim druhom zámer kodifikovať spisovný slovenský jazyk. O tomto historickom stretnutí vieme podrobne vďaka Štúrovmu listu básnikovi Samovi Bohdanovi Hroboňovi, ktorý na neho ceruzkou dopísal vyblednutú poznámku: „Deň vzkriesenia slovenčiny, streda 14. február 1843, medzi treťou a piatou popoludní.“

Štúrovci tento jazyk, samozrejme, nevzkriesili, ale vymysleli. Viedli o ňom ťažké odborné, ale aj konfesionálne debaty, polemiky až hádky, ktoré vyústili do dohody s bernolákovcami v roku 1851. V nasledujúcom desaťročí bola slovenčina ohrozená, lebo Ján Kollár presadil do škôl i do novín ako oficiálny jazyk tzv. „staroslovenčinu“, čo nebolo nič iné ako čeština. Až v šesťdesiatych rokoch vznikol na podobe spisovného jazyka definitívny konsenzus. Potom však prišla násilná maďarizácia, zatváranie slovenských škôl, zákaz slovenských šlabikárov a čítaniek. Apponyiho druhý školský zákon z roku 1907 v paragrafe 98 ustanovil, že „každá škola a každý učiteľ je povinná v detských mysliach rozvíjať a utvrdzovať zmýšľanie i vedomie, že patria k maďarskému národu“.

Ani vznik Česko-slovenskej republiky neznamenal koniec ohrozenia slovenčiny. V roku 1931 vyšli pravidlá slovenského pravopisu z pera profesora Vážného, ktorých cieľom bolo postupne počeštiť slovenskú mládež a inteligenciu. Proti týmto pravidlám vznikol silný odpor najmä medzi slovenskými spisovateľmi a novinármi, za ktorých Jozef Škultéty vyhlásil, že sa nimi riadiť nikdy nebude.

14. február by však nemal byť iba spomienkou na zápasy o konštituovanie a udržanie spisovnej slovenčiny. Mala by to byť oslava slovenského jazyka, ktorú by mali sprevádzať prednášky a diskusie o čistote jazyka a problémoch jazykovej kultúry.

Veľa ľudí si myslí, že najťažším prehreškom proti slovenčine sú bohemizmy alebo anglizmy. Nie je to celkom pravda. Cudzie slová môžu slovenčinu rovnako obohatiť (ak prinášajú výrazy, na ktoré pomenovanie nemáme), ako aj ochudobniť (ak vytláčajú existujúce slovenské ekvivalenty, na ktoré postupne zabúdame). No najväčšie prehrešky sa vyskytujú proti štruktúre slovenského jazyka – napríklad, keď neprimerane vynechávame zvratné zámená alebo používame nesprávny čas (populárne „vidíme sa“ namiesto správneho „uvidíme sa“). A to nehovorím o výslovnosti redaktorov a moderátorov rozhlasových a televíznych staníc, ktorí by sa s takýmto prejavom do éteru donedávna nikdy nedostali. Čistá katastrofa a sabotáž slovenčiny.

Pozorujeme postupné miznutie náročnejších časových foriem (jednoduchá minulosť, nedokonavý vid, zložená forma budúcnosti atď.). Väčšina ľudí začína používať neprimerane zjednodušený jazyk, akúsi „basic slovak“, v ktorej sa rodia myšlienky iba v prítomnosti, obmedzené na aktuálny moment, neschopné predpovedať v čase. Menej kombinovaných slov znamená menej schopnosti vyjadriť emócie a menej príležitostí na formulovanie myšlienky. Ono sa to väčšine z vás asi nezdá, ale slová budujú uvažovanie a čím je jazyk chudobnejší, tým menej zložitých myšlienok existuje. Miznutie interpunkčných znamienok, používania veľkých písmen či zvratných zámien predstavuje smrteľné údery pre vyspelosť jazyka. Napríklad to, že prestávame používať slová ako „slečna“ či „pane“ nie je len o odstraňovaní estetiky reči, je to podpora pocitu, že medzi dievčatkom a ženou alebo medzi chlapom a mužom nič nie je.

Dystopická literatúra od Georga Orwella až po Raya Bradburyho je plná príkladov, ako si diktatúry dokážu vynútiť poslušnosť ľudí tým, že znižujú a skresľujú význam slov, čím účinne bránia mysleniu. Neexistuje kritická myšlienka bez uvažovania. A niet myšlienky bez slov. Učte sa a precvičujte slovenský jazyk v jeho najrôznejších formách, aj keď sa vám zdá byť komplikovaný, vlastne najmä keď je komplikovaný. Pretože v tomto úsilí sa prejavuje vaša sloboda. Tí, ktorí špekulujú, ako by čo najviac zjednodušili pravopis, sú hrobármi ľudskej mysle. Lebo niet slobody bez požiadaviek. A niet krásy bez myšlienky.

Ešte šťastie, že majstri slova sú akýmisi archeológmi slovenskej jazykovej kultúry. Čítajte najmä Mináča, Hronského, Balleka – tí majú krásnu slovenčinu, z ktorej sa na vás určite niečo nalepí. Čítajte nášho Homéra, Pavla Dobšinského a jeho slovenské rozprávky. To vám zachráni dušu. Ešte nie je všetko stratené. Ale musíme brať slovenčinu nielen ako dar, ale najmä ako poklad, ktorý treba chrániť a zveľaďovať.

Pre toto a všeličo iné potrebujeme Pamätný deň spisovnej slovenčiny. Angličania, Španieli, Francúzi či Nemci hrdo oslavujú dni svojich jazykov. Pritom slovenský jazyk sa dnes vyučuje na 20 univerzitách v 15 štátoch sveta – nielen v krajinách s výraznou slovenskou menšinou ako je srbský Nový Sad, poľský Krakov, ukrajinský Užhorod, Praha či Viedeň. Ale aj v Sydney, Pekingu, Tokiu, Soule, Toronte, na Stanfordskej alebo Yaleoej univerzite v USA. Donedávna ich bolo dokonca viac. V júni 1993 sa mi v jednom londýnskom hoteli prihovorila chyžná peknou slovenčinou – vysvitlo, že pochádza z Kene a študovala slovenský jazyk na univerzite v Nairobi, keď pracovala pre česko-slovenské veľvyslanectvo. Ctime si svoju materčinu, sme jej veľa dlžní.

Eduard Chmelár