Obyčajné poďakovanie

Na víkend mám jedno pozorovanie/zistenie.

V médiách som zažil veľmi málo situácii, kedy niekto verejne poďakoval niekomu, komu vďačí za to, že mu pripravil pôdu na jeho úspech. Dnes je to takmer nevídaná vec.

Nehovorím o pochvale a lajkoch, ktorá sa stala v čase asociálnych sietí duševnou potravou mnohých. Hovorím o obyčajnom a úprimnom uznaní šikovnosti alebo úsilia iného človeka.

Spomeniem príklad – zažil som mladého ctižiadostivého chlapca, ktorý najprv založil s kamarátmi združenie a neskôr jeden časopis. Na jeho ceste mu pomohlo množstvo ľudí, ale na konci dňa to hodil na jednoosobovú s.r.o. a zhrabol celú slávu. Keď s ním (ako úspešným mladým startupistom) urobili rozhovor, nemal ani len toľko chochmesu, aby poďakoval vlastným rodičom, ktorým vďačil za štartovný kapitál a aj rady do podnikania. Jednoducho vyliezol hore po chrbtoch iných a rozhodol sa udržať o sebe báchorku, že to všetko dokázal vlastnou šikovnosťou.

Keď si to následne prečítala verejnosť, nadobudla falošný pocit, že sa to dá, že ten „americký sen“ predsa funguje aj u nás.

Toto sa bežne stáva v politike, kde jednotliví politici „zabúdajú“ poďakovať svojim predchodcom, keď im títo pripravili pôdu pre pokračovanie projektov.

Znova konkrétny príklad – v Nitre predošlý primátor Dvonč rozbehol stavbu cyklotrás. Veľké infraštruktúrne projekty nie sú sranda, treba vyriešiť pozemky, trasy a milión rokovaní s vlastníkmi. Následne prišiel nedoštudovaný mládenec Hattas, aby vo svojej kampani ozvučil tému cyklotrás, pretože on sám ako hipster je veľkým fanúšikom bicyklovania v meste.

Voľby nakoniec vyhral (na téme Kuciak) a celý projekt už len dotiahol do konca. Pri strihaní pásky samozrejme nepoďakoval svojmu predchodcovi za ťažkú prácu, ale pokojne nechal ľudí v omyle, že to on zázračne splnil svoj predvolebný sľub za rekordné 3 roky. Pritom samotná predpríprava trvala Dvončovi 10. Neverili by ste, koľko ľudí to Hattasovi v Nitre zožralo aj s navijákom. Už ho tu máme druhé volebné obdobie…

Takto deformujeme vlastnú realitu, ktorá potom spôsobuje ďalšie problémy.

Ak nedokážeme uznať časť šikovnosti svojich protivníkov a už vôbec nie svojich najbližších, budeme na konci odsúdený na samotu s pritakávačmi. A tak bude vyzerať aj náš štát, budeme ako banda mumákov, ktorý nevedia uznať nikomu nič, len vyzdvihovať sám seba.

Spomeňte si na to, kto vás v živote motivoval, kto vás nakopol alebo kto vám hoci aj jednou nenápadnou informáciou otvoril oči. Komu vďačíte za to, kto ste a kam ste to dotiahli. Tomuto človeku patrí úplne obyčajné ďakujem. Ďakujem povedané verejne.

Keď to začneme robiť, možno konečne nájdeme spomedzi seba tých, ktorí budú ochotní riadiť tento štát namiesto tejto uvrieskanej a utlačovkovanej bandy, ktorú máme aktuálne v Národnej rade.

Foto: Thirdman z pexels.com

Svetonázor